Predstavte si, že bežíte zo všetkých síl a máte pritom zatvorené oči. Nepríjemné? Bojíte sa, že do niečoho vrazíte? Pre Hanu Kolníkovú je to bežná súčasť života. Má zrakový hendikep a je šprintérkou. Štartovala na paralympiáde v Londýne, stovku zabehne za dvanásť a pol sekundy.
Popíšte, čo máte so zrakom.
Na pravé oko v podstate nevidím, mám v ňom len nejaký svetlocit. A na druhom oku je to ťažšia slabozrakosť. Dovidím na vzdialenosť približne dvoch metrov.
Takže šprintujete do priestoru a netušíte, čo v ňom môže byť?
Dráhu vnímať viem, v podstate zrakom, hoci na dvojstovke je to trošku väčší problém, pri nej sa totiž vybieha zákruta. Pre mňa je najdôležitejšie vedieť, že dráha je voľná.
Lebo v tej rýchlosti sa brzdí ťažko.
Presne tak. Potrebujem asistenciu, zvyčajne trénera, aby som sa s niekým nezrazila. Hlavne na tréningoch to môže byť problém. Keď zbadám prekážku až tesne pred sebou, nestihnem zastaviť. V hale pritom trénuje aj kopec detí. Stane sa, že mi tréner v plnej rýchlosti zakričí – stoj!
Máte za sebou nejaké kolízie?
Vážnu iba jednu. Vlani vo februári do mňa počas tréningu zozadu vpálil šprintér. Trafil ma do mäkkých štruktúr kolena a potom sa odo mňa ešte odrazil tretrami. Boli vtedy pri mne dvaja tréneri a aj tak sa to stalo. Inak do niečoho narazím hocikedy, modriny sú pre mňa bežná záležitosť. Ale toto bolo zlé, dva týždne som nemohla chodiť a ešte v máji som si nevedela normálne obuť tretry.
Takže stále bežíte s obavou, že môžete do niečoho vraziť?
Keď je prázdna hala a viem, že mám voľnú dráhu, bežím s istotou. Ale inak som stále opatrná a v strehu.
Prečo ste sa dali na beh?
Vždy som bola čiperné dieťa. Rodičia ma pre môj hendikep neizolovali. Mala som staršieho brata, ktorý ma všade ťahal so sebou. Takže som normálne jazdila aj na bicykli, jazvy na kolenách mám dodnes (smeje sa). Od šiestich rokov som chodila na internátnu školu pre slabozrakých v Bratislave. Snažia sa tam dostať z detí maximum, zistiť, v čom sú výnimočné. Chodila som na klavír, do šachového krúžku, dokopy ich bolo asi osem. Najskôr som premýšľala o plávaní, ale nechcela som vstávať ráno o šiestej a zhoršiť si prospech. Potom som v jedných pretekoch spravila B-limit v skoku do diaľky a oslovil ma tréner Dušan Dědeček, či nechcem robiť atletiku.
Takže ste začínali ako diaľkarka?
Áno, ale pred šiestimi rokmi som mala únavovú zlomeninu odrazovej nohy. Tak som prešla na šprint. Ale rada by som vyskúšala päťboj. Láka ma byť na štadióne celý deň a súťažiť viac. Pri diaľke som bola zvyknutá na šesť pokusov, ale šprint je bum – bum, za dvanásť sekúnd je po všetkom.
Pred paralympiádou v Londýne ste hovorili o medaile, ale napokon ste do finále nepostúpili. Podpísalo sa pod to aj spomínané zranenie kolena?
Áno, dosť ma limitovalo, navyše dva dni pred pretekmi ma skolila poriadna choroba, Chrípka alebo angína, ledva som sa pred štartom vykašľala, takto chorá som nebola veľmi dlho. Ale nemôžem naisto povedať, že keby som bola zdravá, medailu by som získala. V štyroch z piatich rozbehov padol svetový rekord, na medailu bolo treba čas okolo dvanásť sekúnd a na dvojstovke pod 25.
Viete si počas behu kontrolovať, ako bežia súperky?
To je trošku problém, lebo bežíme v každej druhej dráhe. Preto je aj ťažké postúpiť do finále, dostanú sa doň len štyri. Tie voľné dráhy sú pre navádzačov.
Vy žiadneho nemáte. Prečo?
Pokúšala som sa niekoho nájsť, pomohlo by mi to, ale je to ťažké. Mal by to byť skúsený bežec, musel by sa mi prispôsobiť, upraviť svoj krok podľa môjho.
V čom by vám pomohol?
Nemusela by som kontrolovať dráhu, tempo by sme držali spolu. Môžeme byť k sebe priviazaní šnúrkou, gumičkou alebo niečím, čo si zvolíme. Pre navádzača platia rovnaké pravidlá ako pre mňa. Keď uleje štart, automaticky končím aj ja, to isté v prípade dopingu. Musíme byť maximálne pol metra od seba, desať metrov pred cieľom ma môže pustiť a ja musím dobehnúť prvá. Vyžaduje si to dokonalý súlad a je drina nacvičiť to.
Chcete ísť o štyri roky na paralympiádu do Ria de Janeiro?
Určite, ak neprídu zranenia alebo iné komplikácie. Premýšľam aj nad tým, že prejdem na štvorstovku. Konkurencia na stovke je obrovská a ja nie som natoľko výbušný typ.
Behávate iba na dráhe?
Nie, chodím aj inam, napríklad na Železnú studničku. Vlani som zase bežala Night Run, hlavne pre atmosféru.
Stretávate sa v meste s prekážkami, ktoré si vidiaci ľudia vôbec neuvedomujú?
Som zvyknutá na obvyklé trasy, sadnem na autobus a idem. Na nové miesta ma niekto sprevádza. Najväčší hendikep pociťujem v tom, že nikdy nebudem mať vodičák. Iné obmedzenia výraznejšie nevnímam. Keď niečo potrebujem, mám okolo seba kamarátov, ktorí mi pomôžu, prečítajú všetky tie tabule, ktoré sú niekde úplne hore.
Čomu sa venujete okrem športu?
Študujem špeciálnu pedagogiku, vlani som skončila bakalára. Hneď zo štátnic som šla na majstrovstvá Európy. Ale keď som v jednom kole, vie ma to nabudiť. Rada trávim čas s malou sestrou, má šesť a je to môj poklad. No a v zime zájdem občas na snoubord.
Snoubord?
Tak zase – žiadny freeride či U-rampa. Ale voľný zjazd áno, kĺžem sa za niekým, kto mi ukazuje trasu. Snoubord je pre mňa vhodnejší ako lyžovanie - keď trafím na svahu hrboľ alebo nerovnosť, nohy sa mi nerozdvoja.
Padali ste často, keď ste začínali?
Práveže to šlo rýchlo. Boli sme na lyžovačke a brat ochorel, tak som si vzala jeho snoubord. Naučila som sa padajúci list, čo je základný pohyb, a potom to už šlo. Ak by bol snoubording na paralympiáde, venovala by som sa mu vážnejšie. Ale zatiaľ nie je.
Riešili ste niekedy otázku, či si vybrať aktívny život, alebo sa stiahnuť do ústrania?
Ľudia okolo mňa sú natoľko aktívni, že nad utiahnutím sa som nikdy nerozmýšľala. Vždy myslím na to, čo budem robiť, a nie čo by som robiť nemala.
Vnímate, že ste pre svoje okolie inšpiráciou?
Chodievam na diskusie do škôl a deti mi hovoria, že ma obdivujú. Ale ja si len žijem svoj život a robím to, čo ma baví.
Čo pre vás znamená šport a beh?
Zmysluplné využitie času. Učím sa spoznávať samu seba, byť odolnejšia. Overila som si to, keď pred dvomi rokmi zomrel môj brat. Uvedomila som si, že čas už naspäť nevrátim. Tak, ako keď odbehnem stovku. Možno sa mi to trošku ľahšie prekonávalo. Aj keď sa niečo stane, musíte ísť ďalej.
Hana Kolníková
Slovenská reprezentantka v šprinte na 100 a 200 metrov, účastníčka paralympiád v Pekingu 2008 i v Londýne 2012. Je majsterkou Európy spred štyroch rokov na dvojstovke, predvlani na majstrovstvách sveta na Novom Zélande získala dve strieborné medaily (na 100 i 200 m). Narodila sa v Hlohovci (19. júla 1989), žije v Bratislave, kde študuje špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského. Je víťazkou ankety Slovenka roka 2012 v kategórii šport.