Vraví, že chodcov je sedem miliárd. On je momentálne piatym najlepším na svete. A rád by poskočil ešte o kúsok vyššie. „Medaila je už na dostrel,“ naznačí najlepší slovenský chodec súčasnosti Matej Tóth. Tento týždeň sa stal zároveň víťazom ankety Atlét roka 2013. Prečítajte si rozhovor s Matejom, ktorý vyšiel v septembrovom vydaní magazínu RUN.
Ako ste sa dostali k chôdzi?
Začínal som v základnej škole s atletikou, robili sme testy na všetky disciplíny a chôdza mi vyšla ako jedna z najlepších. Skúsil som to, začal som reprezentovať školu, potom klub. Všimol si ma tréner Peter Mečiar, začali sme spolupracovať, keď som mal 13 – 14 rokov, a o rok nato som vyhral majstrovstvá Slovenska, neskôr som šiel na majstrovstvá sveta do 17 rokov. Šlo to rýchlo. Ani som sa nenazdal a chôdza ma chytila, prichádzali úspechy.
Čo vás na chôdzi baví?
Je to podobné ako u bežcov. Tiež sa ich ľudia pýtajú, čo ich baví na tom odbehnúť si 20-30 kilometrov len tak, z pasie. Chôdza je veľmi podobná. Prišiel som na chuť tomu pohybu, ktorý je – hoci sa to na prvý pohľad nezdá – ešte prirodzenejší a menej náročný na pohybový aparát ako beh. Keď sa ho človek naučí správne robiť, je veľmi príjemný, ľahký. Chôdza mi učarovala od prvých pretekov.
Bol Jozef Pribilinec, víťaz olympiády v Soule 1988, vaším vzorom?
Určite. Mal som síce len päť rokov, keď vyhral olympiádu, ale zábery zo Soulu som si pozrel neskôr a veľmi ma to chytilo. Videl som, že aj z našich pomerov sa dá presadiť do svetovej špičky. Možno som spočiatku trénerovi neveril, že raz pôjdem na majstrovstvá sveta a budem bojovať o medailu, ale dnes je to realita. Metodika v chôdzi je u nás možno jedna z najlepších v rámci atletických disciplín.
Koľko kilometrov za rok prekráčate?
Niečo medzi piatimi a šiestimi tisícami.
Chodíte všade pešo?
(Smeje sa) Keďže nachodím tisíce kilometrov v tréningu, nie všade idem s radosťou pešo. Som na tom podobne ako iní ľudia. Keď mám chuť a je dobré počasie, idem pešo, keď nie, sadnem do auta.
Ako sa predstavíte, keď sa s niekým zoznamujete? Som chodec?
Najskôr poviem, že som športovec. Keď niekto prejaví záujem, spresním, že som atlét – chodec. Lebo, ako my hovoríme, chodcov je na svete sedem miliárd (smiech). Ešte som sa však nestretol s nikým, kto by nevedel, o aký šport ide.
Na augustových majstrovstvách sveta v Moskve ste skončili na skvelom piatom mieste. Kam zaraďujete tento výsledok?
Je to jeden z mojich najväčších úspechov. Zatiaľ boli tri výrazné – víťazstvo vo Svetovom pohári, siedme miesto z olympiády v Londýne a teraz to piate zo sveta. Svetový pohár je jednotka, keďže sú to akoby samostatné majstrovstvá sveta v chôdzi. Je tam ešte tvrdšia konkurencia, z každej krajiny môže súťažiť päť chodcov, kým na MS a olympiáde len traja. Keď človek vyhrá Svetový pohár, vie, že raz sa to môže podariť aj na olympiáde alebo na MS.
Čo vám ešte chýba k medaile zo svetového šampionátu či olympiády?
Prvá svetová osmička či desiatka je taká vyrovnaná, že je to dosť o športovom šťastí. Možno keby bola kombinácia rokov 2012 a 2013, tak mám medailu. Vlani pred olympiádou som mal výbornú prípravu, ale, žiaľ, nesadol mi deň pretekov. V Moskve mi sadol, ale pred šampionátom som bol zranený a chýbala mi lepšia príprava. Aj tak som bol minútu za medailou, čo je veľmi málo. Je to na dostrel, treba len ďalej pracovať, byť zdravý. Keď to takto pôjde ďalej, verím, že v tomto olympijskom cykle medaila padne.
Cítite sa v najlepších rokoch?
Verím, že áno. Olympiáda v Londýne bola možno prvým vrcholom, začiatkom toho ideálneho obdobia, keď pribúdajú skúsenosti aj trénovanosť. A verím, že to vyvrcholí na olympiáde v Riu. Tento cyklus je určite môj vrcholný. Ak by som aj po Riu pokračoval, už to bude asi skôr ťaženie zo skúseností než napredovanie.
Takže snívate o medaile z Ria?
O týchto úspechoch už viac-menej nesnívam. Snažím sa ich naplánovať, aby vyšli. Viete však, aký je šport – môžete naplánovať čokoľvek, ale nemusí to vyjsť. Určite je však mojím cieľom získať medailu z veľkého podujatia, či už na olympiáde, majstrovstvách sveta alebo Európy.
Najlepšími bežeckými vytrvalcami sú Afričania, v chodeckej špičke však chýbajú. Prečo?
Podľa štúdií majú krátke achilovky a nevedia pätu položiť natoľko do chodeckého štýlu. Myslím, že je to aj pre sociálne dôvody, v Afrike je málo asfaltiek, cesty sú väčšinou prašné, deti skôr behajú, a potom je už ťažké preorientovať sa. A, samozrejme, chýba im aj tradícia, tréneri. Keby sa tam však chôdzi začal venovať dobrý tréner, asi by boli veľmi silnou konkurenciou, lebo ich vytrvalostné gény sa nezaprú.
K čomu sa dá prirovnať záťaž na chodeckej päťdesiatke?
Tým, že chôdza je o niečo pomalšia a o osem kilometrov dlhšia ako maratón, prirovnal by som to k behu na 60 až 70 kilometrov. Práca organizmu je na podobnej úrovni. Pri päťdesiatke ideme v priemere kilometer za štyri minúty a 30 sekúnd, svetový rekord je na úrovni 4:17 – 4:18, môj osobný rekord je na úrovni 4:24. Beh je o dosť rýchlejší, pri maratóne sa blíži k trom minútam na kilometer. Je to trochu iný pohyb, ale pulz a zaťaženie srdca je na podobnej úrovni.
Chodci sa na päťdesiatke neraz poriadne vytrápia. Zažili ste situáciu, keď ste boli na pokraji síl?
Snažím sa na päťdesiatku pripraviť tak, aby nebola pre mňa štyrmi hodinami utrpenia. Samozrejme, nie vždy to vyjde. Asi najťažšiu som zažil v Berlíne na majstrovstvách sveta v roku 2009. Najskôr som štartoval v dvadsiatke, ktorá ma trochu vyčerpala, navyše som celkom uspel, bol som deviaty. Zariskoval som, lenže, bola to moja druhá päťdesiatka v živote a riskoval som až príliš. Od 26. kilometra som sa dostal do krízy a zvyšok pretekov bol veľmi ťažký. Do cieľa som prišiel bez extrémov, odišiel som po vlastných, ale tam som si vytrpel asi najviac. Bolo to ponaučenie, že sily si treba dobre rozvrhnúť. Človek sa nemôže orientovať podľa druhých, vždy treba mať svoje telo pod kontrolou.
Stihnete na pretekoch počas tých takmer štyroch hodín aj popremýšľať nad životom?
(Smeje sa) Aj keď sa to nezdá, preteky nakoniec vždy dosť rýchlo ujdú. Vždy sa koncentrujem na kratšie úseky, na začiatku desiatka, potom po päťkách. Sústredím sa na pulzy, na dýchanie, občerstvenie, to je veľmi dôležité. Rád mám veci pod kontrolou, takže sledujem aj súperov, ako na tom sú. Je toho toľko, že na motivačné veci a hecovanie myslím až v závere, keď sa to rozbalí naplno, nehľadí sa na bolesť, ide sa kríza – nekríza. Vtedy sa dokážem nabudiť tým, že myslím na blízkych alebo na veci, ktoré ma poháňajú dopredu.
Občas si skúsite aj bežecké preteky. Preorientujete sa ľahko na iný druh pohybu?
Nie je to až taký rozdiel, aj keď technika nášho behu vôbec nie je ukážková. Sme poznačení chôdzou, nevieme sa odraziť do krásneho behu. V príprave síce beháme, ale špeciálne bežecké tréningy nemáme. A vidieť to – s chodeckou partiou sme šli polmaratónsku štafetu v Banskej Bystrici. Tempo je rýchlejšie, 3:30 na kilometer, a to nám už robí problémy. Týždeň sme z toho rozbití, máme svalovicu. Pre nás to je už iný pohyb.
Aký by ste mali rozdiel v čase na 20 km chôdze oproti bežeckému polmaratónu?
Netrúfam si odhadnúť, za aký čas by som dal polmaratón. Myslím si, že existuje hranica, vzdialenosť, ktorú by som rýchlejšie prešiel chôdzou ako behom. Možno takých 25 kilometrov. Je to hranica, za ktorou je beh pre mňa tak energeticky náročný, že by som ho už dlhšie nevydržal, alebo by som rýchlejšie chodil než bežal. Odkráčať dvadsiatku viem v tempe okolo štyroch minút na kilometer, osobák mám hodinu a dvadsať minút. Za taký čas by som mohol zvládnuť aj polmaratón, ale naozaj sa to ťažko odhaduje.
Vyštudovali ste novinárčinu. Ako ste sa k nej dostali?
Nikdy som nemal problémy so slovenčinou a písaním slohov, hoci som nepatril medzi aktívnych prispievateľov do školských časopisov. Predpokladal som, že žurnalistiku zvládnem aj popri športe. Nechcel som študovať telesnú alebo trénerstvo, hovoril som si, že sa hýbem dosť, načo to ešte študovať. Navyše, šport je vrtkavý, môže sa stať hocičo. Chcel som mať aj inú cestičku a žurnalistika bola dobré rozhodnutie. Často som v kontakte s novinármi, zdokonaľujem sa aj vďaka tomu, že som teraz na druhej strane, Začalo ma to baviť a viem si čoraz väčšmi predstaviť, že sa novinárčine budem venovať po skončení športovej kariéry.
Aj si na adresu novinárov poviete - toto sú hlúpe otázky, tamto sa dalo spraviť lepšie?
To nie, ale všímam si tú mašinériu okolo. Nie je to len o tom dať mikrofón pred ústa. Už aj prispievam do viacerých časopisov, chodeckých aj atletických, snažím sa cibriť techniku. Mám dobré vzťahy s novinármi, takže mi poradia, usmernia ma. Začína ma to baviť a teším sa na to, čo príde.
Matej Tóth
Slovenský reprezentant v chôdzi. Narodil sa 10. februára 1983 v Nitre. Štartoval na troch olympiádach, najvyššie skončil vlani v Londýne – siedmy na 50 km. Za svoj najväčší úspech považuje víťazstvo na rovnakej trati v pretekoch Svetového pohára v Mexiku 2010. Na augustových MS v Moskve skončil v chodeckom maratóne piaty, čo je najlepší výsledok slovenského chodca v ére samostatnosti. Má dve dcérky, 6-ročnú Emmu a 4-ročnú Ninu.