S triatlonom začala neskoro, mizerne plávala, ale guráž jej nechýbala. Teraz má Kristína Lapinová za sebou trinásť Ironmanov a roky je jednou z najlepších triatlonistiek na Slovensku. V uplynulom roku sa okrem iného dostala na titulnú stranu RUN-u, stihla svadbu a v polovici decembra sa jej narodil synček Nikolas. A už v apríli chce bežať maratón. Prečítajte si rozhovor s Kristínou, ktorý vyšiel v májovom čísle RUN-u.
Dlho ste sa venovali basketbalu. Ako ste sa od neho dostali k triatlonu?
Do devätnástich som hrala za Banskú Bystricu, raz sme boli dokonca druhé v extralige. Lenže, roztrhla som si predný krížny väz v kolene. Na pol roka mi zakázali všetky športy okrem behu. Neskôr mi povolili plávanie a bicykel a zrazu z toho bol triatlon. Aj keď začiatky boli smiešne, lebo som plávala prsia.
Predtým ste vôbec neplávali?
Iba rekreačne. Nikdy som nemala vlohy na techniku. Niekomu ukážu, ako má plávať, a hneď mu to ide. Mne každý povie, že plávam nádherne, ale mám slabý záber. Po toľkých rokoch to už nie je zlé, ale na svetovú úroveň nemám šancu.
Z tímového športu ste prešli k individuálnemu. Nechýba vám kolektív?
Ženský? Keď, nedajbože, trénuješ navyše a hneď si ohovorený? Pri triatlone čím viac trénuješ, tým viac máš. Sedí to k mojej povahe a som rada, že môžem byť vonku. Vyzerá to na lásku na celý život.
Zaľúbili ste sa na prvý pohľad?
Áno, ale nebolo to tak, že mi hneď všetko šlo. Aj keď odvaha vyskúšať Ironman pol roka po tom, čo som objavila triatlon, mi nechýbala. Bola som veľmi mladá a dosť to bolelo.
Aký máte osobný rekord v maratóne?
Tri hodiny a jedenásť minút z tohtoročného maratónu v Bratislave.
A v maratóne ako tretej disciplíne Ironmana?
Najlepšie som ho zašla za 3:18. Dosť malý rozdiel vzhľadom na to, po akej veľkej záťaži ho bežíš. Ironman je fascinujúci, lebo človek si myslí, že už nemôže, ale telo ešte môže.
Ako sa cítite na štarte plávania, keď viete, že to budete musieť nejako pretrpieť?
Neberiem to dramaticky. Nechodím sa so súperkami mlátiť dopredu. Viem, že s nimi vydržím iba chvíľku, a potom aj tak musím spomaliť. Už som si zvykla, že keď vchádzam do depa, veľa bicyklov okrem môjho tam už nie je (smeje sa). Zároveň je to však motivujúce, lebo vyplávaš fakt zle, ale potom všetkých obiehaš ako kráľ.
Odkedy by sa mal človek venovať triatlonu, ak v ňom chce byť úspešný?
Najneskôr od štrnástich – pätnástich rokov, ale napríklad plávanie nedobehneš, keď sa mu nevenuješ od detstva. Ja som začala v devätnástich, čo je sakramentsky neskoro. Vlani sa mi podaril slovenský rekord v Ironmanovi, pomaličky sa zlepšujem, ale stále je to tak, že vyplávam s 18-minútovou stratou a na svetovej úrovni nemám šancu.
Čo odporúčate ľuďom, ktorí majú strach z plávania?
Najdôležitejšie je nestrácať hlavu. Neoprén nadľahčuje a udrží človeka na hladine. Na väčšine pretekov je povolený. Keď nevládzem kraul, plávam prsia. Keď ma kopú, idem vedľa nich. Alebo je tu ešte iná možnosť – Powerman.
O čo ide?
Úžasná vec pre nás slabých plavcov. Je to vlastne duatlon, len vzdialenosti sú väčšie a na bicykli sa ide bez háku. To znamená, že žiadny pelotón – každý si ide svoje, musíš dodržiavať odstup desať metrov od súpera a dva metre zboku, keď ho obiehaš. Preteky trvajú od troch do siedmich hodín, najprv sa beží, potom bicykluje a potom zase beží. Prvý beh býva dlhší, okolo 15 km, bicykel približne 80 km, a na koniec polovica prvého behu, teda asi 7,5 km.
Ako sa vám v Powermanoch darí?
Pred dvoma rokmi som šla na pár pretekov a vo Svetovom pohári som bola osemnásta, vlani som sa posunula na 7. miesto. Vyvrcholením sezóny sú majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku, tam sa beží 10 km, potom 150 km cyklistiky, a na záver 30 km behu. Tie preteky by mi mali sedieť najviac, ale na moje nešťastie sú vo veľkých kopcoch a tie mi nejdú. Jeden rok som bola jedenásta a vlani trinásta. Stále je to bez medailí, ale na to, že chodím do práce, som celkom spokojná. Našla som šport, v ktorom sa viem presadiť aj na svetovej úrovni.
S čím musí človek rátať, keď sa dá na triatlon?
Minie veľa peňazí, času, ale urobí niečo pre seba a v cieli to bude stáť za to. Triatlon je však hlavne o tréningu, a to je na ňom najúžasnejšie. Môžeš prísť aj na olovenom bicykli, ale ak máš natrénované, dokážeš ostatných predbehnúť. A to sa mi páči. Dôležitý je motor, nie auto. Sama som dlho mala klasický bicykel a prvý neoprén som si dala ušiť z kolenačiek. Sú to zdravotnícke pomôcky, bandáže na kolená, zápästia.
O koľko neoprén človeka zrýchli?
Je to paradox - čím si horší plavec, tým viac ti pomôže. Dobrí plavci nechcú plávať v neoprénoch, spomaľujú ich, nemajú takú hybnosť v ramenách.
Aká dôležitá je pri triatlone kvalitná výbava?
Neoprén, aeroprilba, aeroposed, časovkársky bicykel, špeciálne tenisky na maratón, gély – sú to drobnosti, ale všetky spolu urobia veľa. A tiež skúsenosti. Môj prvý Ironman som zvládla za 11 hodín a 47 minút. Druhý, s tou istou výbavou, bol o hodinu rýchlejší. Už len vďaka tomu, že vieš, že telo to zvládne a trebárs depom môžeš prebehnúť rýchlejšie.
Koľko času venujete tréningu?
Aj popri zamestnaní sa snažím aspoň dve hodiny denne. Ráno chodím plávať alebo behať, poobede bicyklovať. Ľudia hovoria, že sa im neoplatí prezliekať sa pre 30 minút behania. S takým prístupom však nič nedokážeš. Musíš robiť s časom, ktorý máš. Každá minúta sa počíta. Aj menej je viac ako nič.
Ako sa delí čas na tréning jednotlivých disciplín?
Odvíja sa to od toho, koľko ktorá disciplína v pretekoch trvá. Ak som dobrý plavec, plávam hodinu. Ak som zlý, trvá mi to o dvadsať minút viac. Ak som dobrý cyklista, idem v pretekoch päť a pol hodiny. Ak som zlý, idem šesť a pol hodiny. Takže radšej budem pracovať s hodinou na bicykli, ako s 20 minútami v plávaní. Pri Ironmanovi je najdôležitejší bicykel, potom beh, a posledné je plávanie.
Ktorá z disciplín je najnáročnejšia?
To je individuálne, ale vo všeobecnosti je najjednoduchší beh, najrýchlejšie sa v ňom dá zlepšiť. Nasleduje bicykel a posledné je plávanie. Naplávaš neuveriteľné kvantá a zlepšíš sa o dve-tri minúty.
Čo je na triatlone najhoršie?
Čokoľvek, čo tvoj výkon nie vlastným pričinením pokazí. Choroby, defekty... To sú nespočetné príbehy a trápenia.
Defekt si musíte opraviť sama?
Áno, akákoľvek pomoc zvonku je zakázaná. Nie je to ako v cyklistike, že ti hodia druhé koleso, alebo ťa naložia na nový bicykel.
Koľko času vám zaberie oprava defektu?
Nie veľa. Do galusiek však pred dôležitými pretekmi dávam tmel a ten by mal všetky normálne defekty udržať.
Ako to funguje?
Keď dostaneš defekt, tmel v galuske zreaguje so vzduchom, zatuhne a zalepí poškodené miesto. Stačí dofúkať koleso a ísť ďalej.
Takže pumpujete?
Sú aj špeciálne bombičky. Ako keď sa robí sóda. Narazíš to na koleso a dofúka presne sedem či osem atmosfér. Lenže, trasú sa ti ruky, vyfučí ti to do vzduchu a si v háji. Preto nosím malú pumpičku a pumpujem, kým treba. Na jednom duatlone som koleso dofukovala 8-krát. Pre najhoršie prípady však nosím aj náhradnú galusku.
Štartovali ste aj na najslávnejšom Ironmanovi na Havaji. Aké to bolo?
Ako koncert Madonny. Netreba mi to stále, ale je to zážitok na celý život. Z malej pláže štartuje 1500 až 1800 ľudí o šiestej ráno, slnko vychádza len polhodinu predtým. Domáci bubnujú, ľudia sa držia za ruky, lebo sú v strese, či to vôbec prežijú. Ťažké veci ľudí spájajú a veľmi sa mi to páčilo.
Pri basketbale ste podobné pocity nezažili?
Hm, niekedy sme boli nahnevané a pohádané, aj keď sme vyhrali (smeje sa). Na triatlonoch a behoch sú aj súperi v cieli kamarátmi. Každého to bolelo. Dajú si pivo alebo ionťák, porozprávajú sa a sú šťastní.
Ako ste na Havaji dopadli?
Nijako zázračne. Bolo veľmi teplo, hlavne vo vode. Mala som pocit, že som sa uvarila. Chcela som zaútočiť na slovenský rekord, ale nevyšlo to.
Na Havaj sa treba kvalifikovať. Ako dlho ste sa o to pokúšali?
Vyšlo mi to na prvý pokus, na Ironmanovi v Nice. Tiež bolo extrémne teplo, ani som nezašla výnimočný čas. V cieli ma vyvalilo, mala som zimnicu, museli ma odniesť do stanu na infúziu. Došlo mi, že som to nedala, a rozplakala som sa. Potom prišiel kamarát a so zvesenými hlavami sme sa šli spýtať, koľká som. A pani vraví – prvá v kategórii. Ako je to možné, pýtala som sa. A ona - neviem, ale je to tu napísané. Štartovalo tam 2200 ľudí, nemáš šancu vedieť, kto je z akej kategórie.
Aké máte triatlonové sny?
Rada by som zlepšila slovenský rekord v Ironmanovi. Cítim, že aj napriek slabému plávaniu by som sa vedela vtesnať pod desať hodín. Chcela by som ešte raz ísť na Havaj a rada by som už raz aj doniesla medailu z vrcholného podujatia.
Stíhate popri práci, tréningoch a pretekoch ešte niečo iné?
Mám rada skialpy, bežky, veľmi ma baví technické lezenie, ale aj filmy, divadlo, muzikály. Je toho veľa, ale mnohé si musím kvôli športu odoprieť. Vlani som si však splnila sen, bola som na treku v Himalájach. Strašne som chcela vidieť Everest. Keby som mala povedať dva špičkoé zážitky svojho života – jeden je, keď stojíš po členky vo vode na Havaji, vychádza slnko, všetci mumlú tie piesne a ty rozmýšľaš, či to prežiješ. A druhý, keď sa štveráš hore kopcom, ledva dýchaš a spoza Everestu vychádza slnko.
Kristína Lapinová
Narodila sa 23. decembra 1983 v Banskej Bystrici. Na konte má 13 Ironmanov, vrátane najprestížnejšieho na Havajských ostrovoch (2009). Viacnásobná majsterka SR v dlhom triatlone i duatlone. Dvakrát ju vyhlásili za slovenskú triatlonistku roka (2009 a 2011). Držiteľka slovenského rekordu v Ironmanovi (10:07:36). Súťažne sa venuje aj cyklistike a cyklokrosu, v minulosti hrávala basketbal. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici vyštudovala učiteľstvo, kombinácia náuka o spoločnosti a telesná výchova.