Piesok a skaly, kam oko dovidí. Horúčava. Takmer žiadne známky života. Sahara. Ťažko nájdete nevľúdnejšie podmienky na beh. Kus púšte na území južného Maroka je však každý rok dejiskom jedného z najúchvatnejších bežeckých podujatí planéty. Vitajte na Marathon des Sables, teda Piesočnom maratóne.
Ivan Sabo je ajťák, špecialista na počítačovú bezpečnosť. Pred monitorom sedí štrnásť – pätnásť hodín denne. Keď si však ukradne nejaké voľno, chce zažiť niečo nevšedné a vyrazí napríklad na mesiac do Mongolska, Vietnamu či na Island.
Pred pár rokmi naďabil na knihu o Marathon des Sables. „Vtedy som ešte vôbec nebehal, ale ten nápad ma zaujal. Neskôr, keď som začal behať, rozhodol som sa skúsiť aj niečo iné ako pobehovanie po okolí,“ opisuje svoju cestu na predvlaňajší Piesočný maratón.
Nevyskúšaš, nevieš
Marathon des Sables založil Francúz Patrick Bauer. Tento koncertný promotér vyrazil v roku 1984 na 200-míľový pochod cez púšť. Všetko, čo potreboval, si niesol na chrbte. A dostal nápad – zorganizovať v púšti bežecké preteky.
O dva roky nato sa na štart prvého Piesočného maratónu postavilo 186 odvážlivcov. Odvtedy má Marathon des Sables za sebou už 28 ročníkov. Vyrástol na podujatie s dokonalou organizáciou,
skvelým PR a tisíckou bežcov na štarte. A Bauer je stále pri tom – dodnes v cieli osobne potrasie rukou každému, kto saharské peklo zvládne.
Celková dĺžka pretekov je 251 kilometrov, čo zodpovedá šiestim maratónom. Účastníci ich musia absolvovať v priebehu šiestich súťažných dní. Každá etapa má inú dĺžku a v programe je vždy aj jedna kráľovská – tá meria viac ako 80 kilometrov. Po nej nasleduje jediný deň voľna. Trasa sa každý rok mení a drží v tajnosti, pretekári sa ju dozvedia deň pred štartom.
Ivan Sabo si dovolil peknú trúfalosť – keď sa rozhodol ísť na Marathon des Sables, mal za sebou iba rok behania. „Jasné, bál som sa,“ priznáva. „Nikdy predtým som nebežal dva dni po sebe viac než 10 - 15 kilometrov, a zrazu som mal ísť každý deň maratón alebo aj viac. Navyše, teplo mi nerobí dobre. Mal som strach, ale – nevyskúšaš, nevieš,“ hovorí s úsmevom 37-ročný chlapík.
Pochádza z Devínskej Novej Vsi, ale už siedmy rok žije v Anglicku. Tam sa aj pripravoval na púštne dobrodružstvo. „Najdlhšia trať, akú som dovtedy odbehol, mala 80 kilometrov. Okrem toho som mal za sebou štyri či päť horských maratónov. Zhruba som vedel, koľko toho nohy za deň znesú, ale nikdy predtým som neskúsil dlhé viacdňové preteky,“ opisuje.
Bez vody zomriem
Ešte pred rozhodnutím, či na Piesočnom maratóne štartovať, musí človek zobrať na vedomie jednu maličkosť. Štartovné sa pohybuje na úrovni 2600 až 2800 eur. Okrem toho treba zložiť zálohu 200 eur pre prípad mimoriadnych výdavkov (napríklad zdravotných). Účastník si sám hradí špeciálnu poistku aj výbavu a stravu počas pretekov.
„Dokopy ma to vyšlo približne 3500 eur,“ hovorí Ivan. „Servis je kvalitný. Človek príde na letisko v Paríži a od tej chvíle sa nemusí o nič starať. V púšti sa robia aj iné podobné preteky a ich cena je zhruba polovičná. Neviem, či je suma opodstatnená, ale na konci nemôžeš povedať ani slovo - organizácia fungovala ako hodinky,“ približuje.
Usporiadatelia sa postarajú o prepravu bežcov do Maroka, zabezpečia im ubytovanie a stravu počas dvoch aklimatizačných dní pred pretekmi aj po nich.
Počas pretekov však súťažiaci dostávajú iba vodu a miesto v berberskom stanovom prístrešku. Všetko ostatné musia mať so sebou. Výbavu aj stravu na šesť súťažných a jeden voľný deň. To všetko ráno zbalia do batohu, vezmú prídel vody a vyrazia.
„V povinnej výbave je svetlica, fólia na prikrytie, základné lieky. Je to asi polkilový balíček, ktorý treba mať stále pri sebe. Zvyšok je na tebe,“ vraví Ivan.
Predpísané je minimálne množstvo kalórií, ktoré štartujúci musí mať – pre muža je to 2500 kalórií na deň.
„Dobrí bežci mali batoh vážiaci asi šesť kíl, môj mal okolo jedenásť. K tomu pribúda voda. Je to dosť, beží sa s tým ťažko,“ priznáva Ivan. „Je to aj o skúsenosti. Ak viete, čo máte jesť, môžete to okresať. Pred štartom som mal 107 kíl, veľmi sa potím, preto som spočiatku bral všetku vodu, čo mi ponúkli. Mal som pocit, že bez nej zomriem (smeje sa). Po druhom dni som však zistil, že jej toľko nepotrebujem,“ vysvetľuje.
Bežci každé ráno pred štartom fasujú dve fľaše vody. Na kontrolných stanovištiach, ktoré sú zhruba každých desať kilometrov, dostanú ďalšiu fľašu.
Highway To Hell
Ráno pred štartom sa z reproduktorov ozve pieseň Highway To Hell od AC/DC a bežci vyrážajú v ústrety púštnemu peklu. Nenájdete nikoho, koho preteky nebolia. V extrémnych podmienkach prídu zdravotné ťažkosti na každého.
„Po druhom - treťom dni sa mi nohy nezmestili do tenisiek,“ naznačí Ivan. „Každý musí jesť soľné tabletky, udržiavajú vodu v tele. Keďže si však celý deň na nohách, voda sa drží v končatinách a opuchnú ti ruky aj nohy. Navyše som mal otlaky, a keď ich obviažeš, ešte viac nohu rozšíriš. Zväčšili sa mi o dve – tri čísla. Tak som vybral vložky z tenisiek, aby som mal viac priestoru. Niektorí si rozpárali tenisky, odrezali špičku a nechali si iba návleky, aby sa dnu nedostával piesok.“
Najväčším lákadlom pretekov sú nádherné duny, cez ne však vedie len zhruba pätina trate. Väčšinu úsekov tvorí pevný povrch s množstvom kameňov a skál. „To je omnoho nepríjemnejšie, hlavne ak máš otlaky a vybral si si vložky z tenisiek. Sú tam tisíce malých kameňov a bolí ťa každý krok,“ naznačí Ivan.
Zo zdravotných problémov to ešte nebolo všetko. „V tretej etape, ktorá merala 80 kilometrov, sa mi stalo niečo zo zadným stehenným svalom. Nevedel som ohnúť nohu v kolene, iba som ju doťahoval za sebou. Lieky na uvoľnenie svalu nezabrali a posledné dve etapy boli trápením,“ rozoberá.
Smrdia všetci
Pred pretekmi sa najviac obával horúčav, ale spomínaný ročník nepatril k najhorúcejším a aprílové štyridsiatky zvládal bez väčších ťažkostí.
Ani orientácia nebola zložitá. „Ak nie si na špici, vidíš, kadiaľ vedú stopy. Iba keď sa rozchádzajú, overíš si, ktorým smerom treba ísť. Navyše, na každom kilometri bol farebný kameň, ktorý označoval trať,“ opisuje.
Pri takomto druhu podujatia treba rátať s bezpečnostnými
rizikami, pred šiestimi rokmi zomreli dvaja účastníci, podobné situácie sú však výnimočné. „Sú úseky, kde si musíš dávať veľký pozor. Ak sa pošmykneš, padáš dole svahom po kameňoch. Žijú tam hady a škorpióny, ja som však žiadneho nevidel. Najnebezpečnejšie je asi to, čo sa ti môže stať kdekoľvek – prehriatie a dehydratácia,“ naznačí.
Keď sa človek dostane do problémov, jeho poslednou záchranou je svetlica. „Odpáliš ju a nájdu ťa. Vlani bolo takých prípadov asi desať, ale sú ročníky, keď ich je oveľa viac. Ak odpáliš svetlicu, zároveň to znamená, že si v pretekoch skončil,“ dodáva.
V púšti sa človek musí zaobísť bez viacerých vecí, ktoré považuje za samozrejmé. Napríklad – na Sahare nie sú sprchy. „Používal som navlhčené hygienické utierky. Pre mňa to bolo bez stresu. Celé detstvo som bol skautom a dodnes cestujem na miesta, kde nehľadím na komfort. Jasné, keď je okolo teba kopa ľudí, nechceš smrdieť. Lenže smrdia všetci, takže je to jedno,“ hovorí Ivan.
Orchester v piesku
Napriek útrapám bol Marathon des Sables pre Ivana výnimočným zážitkom. „Beh bol hrozne náročný. Každý deň som bol rád, že žijem a ledva som sa motal po tábore. No užil som si to, je to neskutočná krajina,“ rozoberá.
„Najviac si pamätám niektoré momenty, miesta, výhľady. Vyjdeš na dunu alebo kopec, ostaneš chvíľku stáť a povieš si - wau, pre toto som sem šiel,“ nadchýna sa.
Spomedzi takmer 900 štartujúcich skončil na 441. mieste za čosi vyše 46 hodín. Víťaz mal čas tesne pod 20 hodín. „Veľmi som chcel skončiť v prvej dvojstovke a som presvedčený, že bez zdravotných problémov by som na to mal,“ naznačí.
Na predposlednú noc pripravili organizátori prekvapenie. „Dotiahli do púšte symfonický orchester z Paríža. Pristál vrtuľník, vystúpili muzikanti, rozložili nástroje a niekoľko hodín hrali a spievali. Šialené,“ smeje sa Ivan.
V cieli však na nič z toho nemyslel. „Posledná etapa viedla cez nádherné duny, ale keď ťaháš za sebou nohu, ktorú nevieš ohnúť, nič nie je pekné. Keď som prišiel do cieľa, najprv nebolo nič. Mal som asi hodinu čas, kým nás vyzdvihol autobus. Len som sedel a začala na mňa prichádzať obrovská úľava. Že som dokrivkal do cieľa. Že som to zvládol. Bol som strašne šťastný.“