Seriál o histórii maratónu v Košiciach, ktorý vychádzal počas minulého roka v magazíne RUN, získal ocenenie od Literárneho fondu za novinársku tvorbu v kategórii publicistika v printových a internetových médiách. Pri tejto príležitosti uverejňujeme na našej stránke aj posledný diel seriálu.
Aj najstarší európsky maratón zažil svoj november, ale v drobnom predstihu, ešte na konci perestrojky. Košičania odštrngali starej trati a prvého októbra 1989 sa prispôsobili svetovému trendu mestských okruhov. Maratón, ktorý generácie nosili v srdciach, premiestili do srdca mesta.
Trať z Košíc do Sene a späť, na ktorej sa od roku 1926 bežali všetky ročníky okrem dvoch (1951, 1952), by si bola zaslúžila zápis medzi chránené športové pamiatky už len preto, lebo na svete monotónnejšia nejestvovala – bola fádnejšia ako doba, v ktorej žili ľudia vôkol nej.
Rovina bez konca, na ktorej často vyvádzal vietor. Obrátka v Seni pôsobila ako oáza v púšti – panel s tromi M a vlajkoslávou, pódium s fidlikajúcou cigánskou kapelou a pod ním čestní hostia, ktorým skôr než znova nasadli do áut, vo dvore obďaleč naliali kapurkovú. Bežci už medzitým trielili rovnako nekonečnou a nudnou hradskou späť do Košíc...
Posledný na nej v roku 1988 vyhral Michael Heilmann a ako prvý v histórii MMM dostal auto, ale škodovku mu „znárodnil“ atletický zväz NDR. Jeho kouč Waldemar Cierpinski, dvojnásobný olympijský šampión, v Košiciach nezvíťazil ani v jednom z piatich štartov. Keď sa však dozvedel, že nabudúce sa pobeží na mestskom okruhu, zalomil rukami: "To je škoda, zabehnúť dobrý čas do Sene znamenalo podať heroický výkon, ktorý si každý bežec veľmi vážil."
Prieky neprajníkov
Staromilcov ako keby po bruchu pohladil. Zmenu trate a času štartu (z tradičnej popoludňajšej trinástej na rannú deviatu) však nemohli zastaviť, lebo v obmenenom organizačnom tíme sa ocitli v jasnej menšine.
Na jeho čelo sa dostal čerstvý štyridsiatnik Štefan Daňo, nový tajomník Národného výboru mesta Košíc, ktorého pravou rukou sa zakrátko stal tridsaťročný Branislav Koniar, najprv tajomník, neskôr riaditeľ podujatia.
"Nedalo sa ďalej stavať len na tradíciách, museli sme vziať na vedomie reality doby - svetový bežecký boom, komercializáciu maratónov, nástup veľkomiest a mestských okruhov," vraví Daňo a dodáva: "Neprajníci robili prieky, v prvom ročníku dokonca presekli elektrické káble vedúce na štadión Lokomotívy, takže sme ho museli ozvučiť improvizovane."
V nasledujúcom roku bol už aj cieľ v meste – na Námestí maratónu mieru. "Štadión sa nezapĺňal tak ako v minulosti. Aj diváci, ktorí naň prišli, ho po dobehu najlepších opúšťali," vysvetľuje Emil Rusko, dnes hlavný rozhodca, vtedy riaditeľ pretekov.
Čakanie na rekord
Prvý certifikát kvality mestskému okruhu vystavila žena. Vítkovičanka Alena Peterková na ňom v roku 1989 v nepríjemnom vetre zabehla na tú dobu skvelý čas 2:31:28 – rekord MMM, ktorý vydržal 20 rokov. V Bostone 1994 jej namerali dokonca 2:25:19, ale o rok po víťazstve v Prahe jej v moči zistili anaboliká a dostala štvorročný dištanc.
Maratónsky svet si dámy vážil z roka na rok viac, ale darmo, kritériom kvality trate vždy bol mužský rekord. A ten košický Kórejčana Goa 2:13:34,5 z roku 1978 nie a nie padnúť...
Neprekonal ho ani Džibuťan Ahmed Salah, ktorého ako držiteľa vtedy druhého najlepšieho výkonu histórie 2:07:07 na sedemdesiatiny podujatia v roku 1994 Košičania angažovali za 10-tisíc dolárov. Na jedenástom kilometri v klbku bežcov zavrávoral, odkrivkal na chodník a skončil s argumentom, že si podvrtol členok.
Daňo bol nešťastný, dokonca zvažoval demisiu na post šéfa organizačného výboru. "V maratóne rekordy nepadajú na povel a nedajú sa kúpiť ako cukor v obchode. Si mladý, ešte sa ich dočkáš," utešoval ho predchodca Ján Margita.
Impulz v podobe majstrovstiev sveta
V prvých dvanástich rokoch mestského maratónu nepadol rekord ani raz, v ďalších dvanástich až šesťkrát!
Napriek tomu, že prvý sa zrodil až v roku 2001, prelomovým rokom bol deväťdesiaty siedmy. V ňom Košičania okrem maratónu usporiadali aj polmaratónske majstrovstvá sveta. Na štvrtej verzii mestského okruhu, ktorá doviedla bežcov až do čerstvo a pôvabne vynoveného historického centra – so štartom a cieľom v susedstve Dómu svätej Alžbety, majestátnej gotickej katedrály.
Svojrázny taliansky šéf svetovej atletiky Primo Nebiolo sprvu nad košickou kandidatúrou ohŕňal nos a prvú na rok 1996 zamietol (malé mesto, malé letisko). Druhú po osobnom rozhovore s Daňom a zistení, že má podporu väčšiny členov exekutívy IAAF, už odobril. Napokon odchádzal z východného Slovenska uveličený organizáciou, atmosférou aj výkonmi.
Polmaratónske časy dvoch Keňanov pod hodinu a ďalšieho za rovných 60 minút boli jasný dôkaz, že na okruhu sa dá bežať maratón pod 2:12. "Možno aj za 2:07," poznamenal vtedy košický šéf. Znelo to fanfarónsky, ale rok 2012 mu dal za pravdu.
Mestská éra je kenská
Košice v roku 1993 padli až na dno. Maratón bežalo len 380 mužov a 20 žien, najmenej od roku 1980, keď ho otvorili pre všetkých záujemcov. Ani nie tretina v porovnaní s osemdesiatym piatym, keď na štarte stálo 1440 párov nôh.
Zmena režimu spôsobila zmenu priorít. Väčšina našincov mala iné starosti, ako sa zabávať behaním. A tí, čo bez neho nemohli byť a patrili k solventnejšej vrstve, využívali možnosť cestovať za donedávna nedostupnými podujatiami v západných krajinách.
Svet na maratón s jedinečnou tradíciou, ale čoraz diétnejším bežeckým poľom a chradnúcou výkonnostnou úrovňou, pomaly zabúdal. Polmaratónsky šampionát ho však nakrátko dostal do pozornosti a Košičania svojich pár minút slávy využili, ako najlepšie vedeli a ekonomické podmienky im dovolili. "Získali sme visačku, ktorá sa nedá kúpiť," zostručnil Koniar.
Jeho tím po MS nasmeroval podujatie kenským smerom. Košický maratón bol skoro raritný, lebo až do konca minulého storočia nemal v galérii víťazov žiadneho bežca z krajiny, ktorá plodí maratóncov ako na bežiacom páse. V rokoch s dvojkou na začiatku však Keňania vyhrali z trinástich ročníkov desať.
MMM má veľa verných
William Biama v roku 2007 stlačil rekord pod 2:10 a predvlani namerali Lawrencovi Kimaiyovi čas sekundu nad 2:07. Keby ho v závere nepribrzdili dobiehajúci polmaratónci a zmätkujúce sprievodné auto, bol by o pár sekúnd rýchlejší. "To bola fatálna, neodpustiteľná chyba," vraví Daňo. "Medzi rekordmi začínajúcimi sa číslovkami 2:07 a 2:06 je vážny rozdiel."
Kimaiyo dostal za víťazstvo a rekord necelých 20-tisíc eur. "Veľkomestské maratóny vyplácajú násobky," pripomína Koniar. "My by sme si to mohli dovoliť, keby sme mali na štarte desaťkrát viac bežcov a tí by zaplatili trojnásobok dnešného štartovného. To je však utópia. Slovensko nie je superlákadlo pre maratónskych turistov a štartovné musí odrážať domácu kúpyschopnosť."
Našinci tvoria viac než dve tretiny štartového poľa. "Treba ostať na zemi. Sme povďační všetkým, ktorí nám pomáhajú. Najmä však bežcom – ich rekordný záujem o jubilejný ročník je dôkazom úžasnej spolupatričnosti k najstaršiemu európskemu maratónu a zárukou jeho budúcnosti," dodáva prezident Maratónskeho klubu Štefan Daňo.
PROFIL: Róbert Štefko
V predkenskej ére sa medzi víťazov MMM zapísali aj štyria vytrvalci Dukly Banská Bystrica. Najskôr traja českí rodáci z maratónskej skupiny chodeckého mága Juraja Benčíka: Karel David (1989), Vlastimil Bukovjan (1991) a Petr Pipa (v roku 1994 však už spolupracoval s Romanom Parolekom).
Po nich Arpád Račko vyryl do mramoru i meno Košičana Róberta Štefka, ktorý zamlada chodil okolo jeho sochy na priemyslovku. Maratón si vyskúšal už ako 22-ročný – MMM 1990 zabehol za 2:25:11, ale priznal: "Bol to hazard, mal som málo nabehané."
Vrátil sa k nemu až ako najlepší čs. vytrvalec, na ME 1994 mu ušiel bronz na 10 km o sedem stotín a v tom roku reprezentoval Európu vo Svetovom pohári. Na maratóne v New Yorku dobehol siedmy, jedenásty a dvanásty, v Londýne 1998 dokonca šiesty v osobnom maxime 2:09:53. V Košiciach 1999 vyhral za 2:14:10, čo je stále najlepší čas Slováka na MMM.
Štefko dodnes drží šesť slovenských rekordov (míľa, 3000, 5000, 10 000 m, polmaratón, maratón). Bežal na troch olympiádach, na dvoch za Slovensko (v Atlante 1996 skončil v rozbehu na 10 000 m, v Sydney 2000 v chorľavom stave maratón nedobehol), v Aténach 2004 už za Česko (v maratóne skončil na 63. mieste), lebo sa kvôli manželke presťahoval do Prahy.
Košické míľniky
1989: V premiére mestského okruhu (štart na Čermeľskej ceste, cieľ na štadióne Lokomotívy) zlepšila Češka Alena Peterková časom 2:31:28 ženský traťový rekord o 3:13 minúty, vydržal 20 rokov!
1991: Ženskú kategóriu prvý raz vyhrala Slovenka – žilinská rodáčka Mária Starovská.
1994: Premiérovo sa bežal polmaratón.
1997: Košice zažili maratónsku fiestu – dopoludnia na inovovanom okruhu so štartom a cieľom pred hotelom Slovan (dnešný DoubleTree by Hilton) usporiadali MS v polmaratóne a popoludní MMM.
1999: Zatiaľ posledné víťazstvo Slováka – získal ho Róbert Štefko.
2001: Rok po tom, ako vyhral prvý Keňan (Ernest Kipyego), ďalší – David Maina Kariuki – zlepšil rekord MMM, ktorý Go z KĽDR držal 23 rokov. Dokonca dvakrát: najskôr na 2:13:27 a o rok na 2:12:40.
2004: Africkú éru ako posledný prerušil Poliak Adam Dobrzyński – vďaka rekordu 2:12:35.
2007: Prvý čas pod 2:10 - Keňan Wiliam Biama 2:09:53.
2009: Ukrajinka Olena Burkovská po 30 rokoch zlepšila Peterkovej rekord – 2:30:50.
2010: Gilbert Kiptoo Chepkwony zlepšil rekord na 2:08:33.
2012: Desiate kenské víťazstvo ozdobil Lawrence Kimaiyo skvostným časom 2:07:01 a jeho krajanka Hellen Mugová ako prvá žena bežala v Košiciach (sekundu) pod 2:30.
Predchádzajúce časti seriálu si môžete prečítať tu:
Prvý diel: http://erun.hnonline.sk/clanky/aktu...
Druhý diel: http://erun.hnonline.sk/clanky/zauj...
Tretí diel: http://erun.hnonline.sk/clanky/zauj...
Štrvrý diel: http://erun.hnonline.sk/clanky/zauj...