Boston, Londýn, New York, Chicago, Berlín. Päť miest, v ktorých sa konajú najprestížnejšie maratóny planéty. Košičan Peter Buc si ich zabehol všetky. A okrem toho mnoho ďalších. "Najkrajší však bol maratón v Michalovciach,“ s úsmevom hovorí 54-ročný bežecký svetobežník, inak zdravotnícky záchranár.
Bolo vaším snom zabehnúť si päť najväčších svetových maratónov?
Nijako som sa na ne nezameriaval. Až časom som zistil, o čo ide, a predvlani som si doplnil Berlín. Ten posledný mi chýbal. Zbierka sa rodila skoro 20 rokov.
Kde ste začali?
V Londýne v roku 1994. Prvýkrát som štartoval v maratóne, ktorý bežalo viac ako 20-tisíc ľudí. Dovtedy som chodil len tu po okolí, najviac dve- až tritisíc ľudí na štarte. A potom zrazu Londýn, kde bolo 26-tisíc bežcov! Úžasný zážitok spojený s prehliadkou mesta počas pretekov. Zanechalo to vo mne silný dojem, tak som si ten maratón o rok zabehol znova.
Ktorý maratón nasledoval?
Boston. Je najstarší a najslávnejší. Sen každého maratónca. Bežal som jeho stý ročník, bolo to v roku 1996. Šli sme z Košíc celá skupina, asi 30 ľudí. Potom som ho zabehol ešte štyrikrát.
Čím je Boston výnimočný?
Všade sa maratóny bežia v sobotu alebo v nedeľu. V Bostone sa ide v pondelok, v štáte Massachusetts je sviatok, Deň patriotov, všetci majú voľno a fandia. Je cítiť priateľskú atmosféru, prajnosť, každý vám na ulici zaželá veľa šťastia. Stalo sa mi, že som po maratóne šiel v metre a babička mi uvoľnila miesto na sedenie. Vravel som jej, že ešte vládzem. Ona však trvala na tom, že si musím sadnúť, lebo som bežal maratón. Bežci si na ruky alebo nohy píšu svoje mená. Diváci vás potom povzbudzujú po mene, hoci vás nepoznajú. To je krásne. Bežcov si tam vážia, prejavujú im úctu. Aj preto je Boston pre mňa z tejto pätice najkrajší.
Kedy ste tam bežali naposledy?
V roku 2004.
Čo s vami spravili správy o bombách, ktoré vlani v Bostone zabíjali?
Bol som veľmi zronený. Živo si pamätám, ako diváci lemujú záverečné metre a povzbudzujú. Sú tam húfy ľudí. Čo sa stalo, nemá obdobu, bol som z toho úplne vedľa.
Ktorý z veľkej päťky maratónov bol ďalší?
New York. Bežal som ho dvakrát, prvý raz v roku 1999. Ide sa celým mestom, cez Manhattan, Brooklyn, Queens, štartuje sa na moste, obrovská masa bežcov. Aj tam panuje veľmi prajná atmosféra, popri trati bývajú až dva milióny divákov. Tri a pol roka som v New Yorku žil, pracoval som tam na stavbách, aj preto mám k tomu maratónu blízky vzťah.
Chicago?
Bežal som tam v roku 2003. Šiel som na vlastnú päsť, tuším som vtedy štartoval ako jediný Slovák. Chicago je špecifické, ťažké, lebo je tam veľa zákrut, výbehov na mosty a podobne, ale dosahujú sa tam výborné časy.
A napokon Berlín.
Po skúsenostiach zo sveta môžem povedať, že v Berlíne sú majstrovstvá sveta v maratóne. Podmienky sú fantastické. Na pláni pred Brandenburskou bránou, kde sa štartuje, je široká cesta, nie je tam tlačenica. Preteky sú po každej stránke perfektne zorganizované. Skvelé cesty, úplne rovinatá trať. Boston je pre mňa naj, ale Berlín sa k nemu veľmi približuje. Je úžasný.
Kde inde vo svete ste si ešte zabehli maratón?
Atény, Monako, Linz, Turín, Mníchov, Paríž, New Jersey, Honolulu, Štokholm, Debrecín, Krakov, Miláno, Gold Coast v Austrálii. Je toho dosť.
Cestujete radšej osamote alebo s bežeckou partiou?
V Amerike som chodil aj sám, v Európe som väčšinou šiel v skupine. Mám to radšej, človek sa môže podeliť o dojmy, v partii sa starosti aj radosti zdieľajú. Je to krajší zážitok.
Vybrať sa na preteky cez pol Európy alebo za oceán čosi stojí. Ako sa vám to darí finančne utiahnuť?
Je za tým celoročné šetrenie. Sú to pre mňa dovolenky, väčšinou chodievam aj s manželkou. Maratón je hlavný bod programu, ale popri tom si pozrieme aj krajinu.
Je rozdiel bežať v rôznych kútoch sveta?
Áno, napríklad z Austrálie si pamätám hádam každý meter trate, bežalo sa po okraji oceánu, všade palmy, úžasné. V Honolulu na Havaji sa zase štartuje o piatej ráno, lebo cez deň je vysoká teplota a vlhkosť vzduchu. Vybiehali sme vlastne ešte za tmy. Je rozdiel bežať v Monaku, v Paríži, v Michalovciach či v Rajci. Každý maratón je iný, aj keď má rovnakú vzdialenosť. Je to spoznávanie a ja veľmi rád spoznávam nové krajiny, trate, ľudí. Pre mňa je to vzácne.
Ako Košičan ste zrejme pravidelným účastníkom Medzinárodného maratónu mieru.
Samozrejme, nedám naň dopustiť, je to moja srdcovka. Beží sa v uliciach môjho mesta a doslova popred moju bránu (smeje sa). Prvýkrát som ho bežal v roku 1980 a odvtedy pravidelne okrem ročníkov, keď som bol zranený, alebo žil v Amerike. Nemám to presne spočítané, ale tých štartov je približne 35.
Ako ste sa dostali k behaniu?
Inklinoval som k nemu už v základnej škole v rodných Krompachoch, mali sme perfektného učiteľa telesnej výchovy. Keď som odišiel na strednú do Košíc, začal som robiť vážnu atletiku, dostal som sa do oddielu VSŽ, behával som 800, 1500 a 3000 metrov na dráhe, chodil som po súťažiach.
Ktorý je váš najpamätnejší maratón?
Každý bežec chce v nejakých pretekoch zvíťaziť. Mne sa za celú kariéru podarilo vyhrať len jeden maratón - v Michalovciach (smeje sa). V celkom kvalitnom čase, 2:35. Bol to maratón ako vyšitý pre mňa. Šiel som rovnomerne a v druhej časti som zrýchlil. Na štadióne som dobehol kamaráta a povedal som mu – prepáč, ale musím ťa predbehnúť. Dodnes sa na tom smejeme. Mám veľa kamarátov, ktorí sú dobrými bežcami, ale maratón nikdy nevyhrali. Nepodarí sa to hocikomu. Je to najkrajší zážitok. Pamiatka na celý život.
Prečo beháte?
Pocit, ktorý máte po pretekoch, je neopísateľný. Preň sa to oplatí robiť. Samozrejme, človek chce dokazovať, čo všetko zvládne, posunúť sa ďalej, vyššie. A posúvať méty bola pre mňa vždy výzva. Behanie sa zdá ľahké, ale ľahké je len vtedy, keď má človek odkrútené kilometre v tréningu.
V čom je maratón výnimočný?
Preverí vás. Keď nie ste pripravený, je to boj. Keď ste pripravený a viete, na čo máte, je to hračka. Po dvoch či troch maratónoch som bol na smrť unavený, nedostatočná príprava, k tomu zlé počasie, nástrahy trate. Inak bol pocit v cieli vždy nádherný.