Mal by si užívať zaslúžený odpočinok a rozmaznávať vnúčatá. Vladimír Výbošťok namiesto toho tvrdo trénuje, chodí po súťažiach po celom svete a zbiera medaily. A nielen to – vo vekovej kategórii nad 65 rokov je držiteľom dvoch svetových rekordov. "Vždy som bol rýchly, mám to v génoch,“ hovorí 67-ročný šprintér.
V mladosti ste sa atletike na vrcholovej úrovni nevenovali, na šprinty ste sa dali až po štyridsiatke. Prečo?
Odmalička sa venujem športu, viedol ma k tomu otec. Od šiestich rokov som bežkoval a ako žiak som na vôbec prvom ročníku Horehronských hier získal štyri medaily - v behu na 60 metrov, v diaľke, vo výške a v guli. Už ako chlapec som bez špeciálneho tréningu behával stovku za 11 sekúnd, a na škvare. Keď som však šiel na vojenčinu, v Dukle mali limit 10,9 sekundy a nevzali ma. Tak som hral hokej.
Kde?
Počas vojenčiny divíziu za Hradec Králové, to bolo v rokoch 1966 až 1968. Ako obranca som bol rýchly, tak ma potom vzali do Mladej Boleslavi, kde som štyri roky hral druhú ligu.
Čo bolo potom?
V kolektívnych športoch závisí úspech od všetkých. Lenže, niekto drie a druhý tomu nedáva sto percent. Nebolo to objektívne a to ma zožieralo. Prišlo mi spravodlivejšie bojovať sám za seba. Vrátil som sa na Slovensko, nastúpil som k polícii a dal som sa na atletiku. Príde výstrel, odmerajú mi výkon. Ak netrénujem, oklamem len sám seba, na nikoho iného nadávať nemôžem.
Ako dlho ste boli v polícii?
Slúžil som 23 rokov na rôznych pozíciách, vrátane inštruktora telesnej a bojovej prípravy. Mal som na starosti 360 policajtov, učil som ich karate, sebaobranu, streľbu. Aj som súťažil vo viacboji zdatnosti, ktorý tvorilo osem disciplín - stovka, diaľka, šplh, hod granátom, plávanie, beh na tri kilometre a streľba z pištole a zo samopalu. A darilo sa mi, aj ako starší som zdolával mladších, 11-krát som vyhral majstrovstvá Československa.
Tak ste si povedali, že vyskúšate súťaže veteránov?
Keď som začínal, chcel som sa dostať na preteky do zahraničia. Vtedy sa ešte nemohlo cestovať a túžil som vidieť svet.
Takže na medaily ste vtedy nemysleli?
Nie, šlo to postupne. Keď som sa dostal do osmičky najlepších, začal som to brať poctivejšie. Potom prišla prvá medaila a začal som bažiť po ďalších. Teraz ich mám z medzinárodných veteránskych šampionátov 69, z toho 36 zlatých. A svetové rekordy? To mi v začiatkoch ani nenapadlo. K tým časom som sa ani nepribližoval, ale tréningom a húževnatosťou som sa k nim dopracoval.
Kedy ste zabehli prvý svetový rekord?
Ako 60-ročný, keď som zvládol 60 metrov za 7,66 sekundy. Vlani, už vo vyššej vekovej kategórii nad 65 rokov, som dosiahol rekordy na šesťdesiatke, 7,81 sekundy, aj na stovke - 12,37 sekundy.
Dostávajú veteráni prémie za svetové rekordy?
Nie, žiadne. Medaila je moja jediná odmena. Keby to bolo ako pri mladých, tak po 36 zlatých medailách by som už bol milionár.
Z čoho si hradíte prípravu a účasť na šampionátoch?
Vlaňajšie majstrovstvá sveta v Brazílii ma stáli okolo 2500 eur, cesta, ubytovanie, strava, štartovné... Mám dôchodok 418 eur, z neho by som si to dovoliť nemohol. Zháňam si sponzorov, podporujú ma kamaráti, známi, na Brazíliu som dostal príspevok zo župy aj od primátora Banskej Bystrice. V ústrety mi vychádza aj Dukla, kam môžem bezplatne chodiť na regeneráciu. Tento rok bol mimoriadne drahý – majstrovstvá Európy v San Sebastiane, sústredenie v Španielsku, svetové hry v Turíne, majstrovstvá sveta v Brazílii. Keby som nezohnal sponzorov, trénoval by som zbytočne, lebo by som nikam nemohol vycestovať. Za tých 26 rokov, čo sa atletike venujem, som minul zhruba milión korún.
Toľko utratia vrcholoví športovci nezriedka za jeden rok. Vaše cesty sú teda asi oveľa skromnejšie.
Veru, napríklad v Aarhuse v Holandsku som dva týždne spal v aute v kempingu. Pod lipami, kde lietali osy. Tam som si aj zranil rameno. Bol som unavený, a keď som dobiehal dvojstovku, potkol som sa. Chcel som spraviť kotúľ ako pri džude a vyvalil som si rameno. Potom som šoféroval 1700 kilometrov domov s jednou rukou a tu ma operovali.
Vďaka čomu okrem tréningu sa aj vo vyššom veku udržujete v takej kondícii?
Stravujem sa diétnejšie, už roky mám vredy na dvanástorníku, takže nesmiem slané, mastné, korenené jedlá. Nepijem, nefajčím, mojou jedinou neresťou sú sladkosti, tým neodolám. Telo je už staršie, ťažšie sa zotavuje, preto chodím skoro každý deň na regeneráciu.
Fajčeniu vás odnaučil otec, však?
(smeje sa) Áno, raz ma nachytal. Za trest som musel pred ním vyfajčiť desať cigariet. Samozrejme, prišlo mi zle, povracal som sa. Sám som však videl, že mi to prekáža, ťažšie sa mi dýchalo. Cigarety sa mi tak sprotivili, že ich odvtedy neznášam. V živote som nebol opitý. Nie som abstinent, občas si dám pivko, ale iba jedno. Keby som sa opil, zbytočne som týždeň trénoval.
Je aj medzi veteránmi taká rivalita ako medzi mladšími?
Áno, vyhrávať chce každý. Spomínam si na moje začiatky, keď sa ešte nerobili dopingové skúšky. Hlavne Rusi chceli víťaziť za každú cenu. Vyzerali ako pred smrťou, ale skákali a bežali ako mladíci. Viacerých neskôr pozitívne testovali. Ja som bol na dopingovej kontrole dvakrát. Samozrejme, oba testy dopadli negatívne. Šport robím z lásky, tak načo by som si ničil zdravie?
Aj šprintéri sa pripravujú v skupinách. S kým trénujete vy?
Medzi veteránmi u nás nie je taká konkurencia, preto trénujem s mladými, dodáva mi to energiu. Aj keď niektorí si robia posmešky, čo tu ten dedko na štarte chce? Nechodím totiž len na veteránske súťaže, ale aj na normálne majstrovstvá Slovenska. Keď neskončím posledný, už sa na mňa pozerajú inak. Veľa mi neujdú, hoci sú o 40 rokov mladší.
Čo vás pri športe drží?
Mám z behu radosť, je to prirodzený pohyb, rýchly, a ja som výbušný typ. Aj rozprávam rýchlo. Baví ma to, darí sa mi. A keď sa vám darí, nepôjdete predsa robiť niečo iné.
Chcete inšpirovať aj iných starších ľudí k aktívnemu životu?
Presne tak. Nie je dôležité zvíťaziť, ale plniť si sny, ísť za svojím cieľom, nevzdávať sa. Mnohí starší ľudia sa opúšťajú a hovoria - toto nejde, tamto nejde. Nechcú sa hýbať, radšej budú chorí. Ja žijem naplno a tak sa mi to páči. Niektorí mi vravia, že som blázon, keď stále behám, ale už mi to ostane. Ak budeme športovať, budeme zdravší. Málokedy chodím k lekárovi, chrípku nemávam. Nemusíte športovať vrcholovo, stačí sa hýbať pre radosť. Vidíte to v severských štátoch, v Amerike – tam sa nikto nepozastavuje nad tým, že aha, starý dedko behá.
Vladimír Výbošťok
Narodil sa 19. februára 1947 v Novom Smokovci, žije v Banskej Bystrici. Kedysi hrával hokej, od štyridsiatky sa venuje atletike. V kategórii nad 65 rokov je držiteľom svetových rekordov v behu na 60 a 100 metrov (v druhom prípade spolu s Američanom Robbinsom). Na medzinárodných veteránskych šampionátoch získal v šprintoch a v diaľke už 69 medailí, z toho 36 zlatých. Bol najlepším veteránskym atlétom Európy za rok 2012.