Čo všetko sa môže stať pri obyčajnom behu? Čitatelia Rungo.cz sa podelili o svoje smoliarske zážitky súvisiace s behaním a niektoré z nich vyberáme.
"Bol to deň blbec. Nič sa nedarilo, tak som si išiel aspoň uvoľniť tlak na moju obľúbenú trasu. Najskôr prišlo kľučkovanie medzi dôchodcami na prechádzke (oni nemôžu ísť za sebou). Neustále mi vypadávalo pravé slúchadlo. Dva psy bez vodítka, ktoré vám podľa majiteľa nič nerobia, keď na vás vyštartujú s vycerenými zubami. Ale to všetko som prekonal. Až nakoniec nejaká pani kráčala popri ohrade s koňmi. Nič neobvyklé. Keď som bežal okolo nej, o niečo som zakopol a spadol do konského hov... V slnečných okuliaroch som si nevšimol povrázok od vodítka - psík si vykračoval po druhej strane cesty. Takže smradľavý, s narazeným kolenom a sprdnutý majiteľkou psa som dokríval domov. Naštvane som hodil veci do práčky. Aj s mp3. Krásne v práčke cvakala. Nakoniec som to zobral s úsmevom. Aspoň som ten deň prežil." Radek Seidl
"Kvôli zamestnaniu neustále cestujem, takže bežecké tréningy absoslvujem každý týždeň v inej krajine. O pestré zážitky nie je núdza. Napríklad jeden, ktorý sa stal nedávno v rumunskej Slatine. Je krásne popoludnie, čerstvý vzduch po daždi. Užívam si desiaty kilometer môjho behu v úplne nových teniskách. Ulice sú plné ľudí, tak sa snažím nájsť menej frekventovanú trasu. Pred sebou mám krásny, nový chodník, bez živej duše. Konečne trochu voľného priestoru! Lenže, po vbehnutí na chodník cítim, že nie je niečo v poriadku. Ocitám sa zaborený takmer po kolená v čerstvom betóne a nasledujúce desiatky sekúnd bojujem, aby som sa z betónovej bažiny dostal. Robotníci si skrátka nerobili starosti s označením čerstvo vybetónovaného miesta. Uf, som vonku a som štastný, že som to zvládol skôr, ako stihol betón stuhnúť. Ale pri pohľade na moje nové tenisky ma humor prechádza. Zmenili modrú farbu za sivú. Nasledujúcich 10 km cesty späť do hotela bežím cez každú kaluž, aby betón nezaschol. Všímam si nechápavé pohľady okoloidúcich, ale to mi nevadí. Sústredím sa len na záchranu topánočiek! Dávam ich na niekoľko hodín odmočiť a nakoniec po hodine čistenia vyzerajú opäť skoro ako nové. Beriem to ako ponaučenie. Nabudúce si vyberiem radšej trasu s väčšou frekvenciou ľudí a vyhnem sa podozrivo prázdnym uliciam."
"Išla som na 10-kilometrové preteky. Síce nie prvé, ale zato na neznámej trase. Bola som zvyknutá na behanie po ôsmej večer pekne v tieni a po rovine, ale preteky boli dosť do kopca, a to hneď od štartu. Bolela ma hlava od slnka, kontaktných šošoviek, ktoré som si výnimočne vzala. Od štartu som potrebovala na malú a najlepší týždeň v mesiaci to tiež nebol. Čoskoro som musela prejsť do chôdze a premýšľalasom, či budem skôr plakať alebo zvracať. Bežal sa dvakrát rovnaký okruh a ja som si prisahala, že ak sa dostanem do polovice (bežalo sa okolo štartu), tak tam rovno zostanem. Zhruba na štvrtom kilometri ma predbehol víťaz, ktorý už bežal druhé kolo, čo ma veľmi nepovzbudilo. Nakoniec som sa odhodlala aj do druhej polovice pretekov. Po trati jazdili hliadky na bicykloch. Bolo mi divné, že sa jeden stále drží za mnou a v jednom kuse pribrzďuje. Po chvíli mi došlo, že si ma stráži ako posledného bežca pretekov. Kúsok pred cieľom stála na ceste sanitka - hrklo vo mne, pár sekúnd som si bola istá, že tam čaká na mňa. Do cieľa som síce dorazila, ale žiadny radostný pocit to teda nebol. Bycikel v tombole som nevyhrala a stratila som svoju obľúbenú náušnicu. V pretekoch štartovalo aj niekoľko slepých / zrakovo postihnutých bežcov. Aj oni bežali rýchlejšie ako ja. Behám pomaly a na preteky chodím skôr pre radosť, ale tu sa teda nekonala. Niekto posledný byť musí, ale je to pekne blbé, keď ste to práve vy." Lucie Ferrante
"V Mexiku organizovali 5-kilometrové preteky len pre ženy. Prihlásila som sa, lebo ich súčasťou bolo aj dobré expo, ponúkali manikúru a pedikúru (pred behom absolútne zbytočnosť, hovorím si), ale aj kadernícke služby. Tak som sa rozhodla, že spojím príjemné s užitočným, a nechám si ostrihať končeky svojich krásnych blond vlasov. Španielsky som vedela len pozdraviť a poďakovať. V slovníku som si našla dôležité frázy: vlasy a strihať. Než som do expa dorazila, vlasy (cabello) sa zmenili na koňa (caballo) a ostrihať na oholiť. Keď som videla, že namiesto nožníc berú strojček, hovorila som si, že je to trochu čudný spôsob strihania končekov. Keď mi však kaderník zašiel do vlasov a kus ich oholil, za značného kriku som sa začala brániť. Neskoro. Dielo bolo dokonané a už som nikdy nemala trpezlivosť nechať si vlasy dorásť. A čo to má spoločné s behaním? Prestalo mi byť ľúto každý deň si vlasy 2-krát umývať / česať / stylovať a začala som behať ráno aj večer, natrénovala som na ultramaratón v Kapskom Meste a uvedomila si, že krátke vlasy tragédiou nie sú. Hlavne keď má človek iné ciele." Jana Riedmann