Okrem fotografie sme od bežkýn, ktoré túžia byť na titulnej strane septembrového RUN-u, chceli vedieť, čo pre ne znamená beh.
Fotky a profily súťažiacich nájdete TU. A do konca augusta sa môžete prihlásiť aj VY.
Každá si behá svoj príbeh, zvádza svoje zápasy a dosahuje svoje víťazstvá. Neraz sú poriadne vydreté. Spája ich láska k behu. Prečítajte si niekoľko príbehov, ktoré by pokojne mohli poslúžiť ako materiál do motivačnej literatúry.
Zuzka Durcová: Beh mi pomáha bojovať s anorexiou
Beh je pre mňa motivácia. Ako som sa snažila dostať z anorexie, mojou motiváciou pribrať bol práve beh. Priberieš = môžeš začať behať. A presne to som aj spravila... Takže teraz, o 7 mesiacov neskôr a takmer 10 kíl viac, chcem poďakovať tomuto športu za to, že mi vrátil chuť do života. Za to, že ma naučil vážiť si samu seba. A tiež za to, že mi pripomenul, že ak človek naozaj, ale naozaj chce, prekoná čokoľvek. Aj samého seba.
Zuzana Babariková: Z nutného zla je láska
Ako profesionálna basketbalistka som beh nijako zvlášť neobľubovala. Ako to už v kolektívnych športoch väčšinou býva, viezla som sa na vlne - nemám rada beh - som basketka, milujem basket, chcem hrať basket a beh a s ním spojená letná príprava, je nutné (v určitom veku som nebola stotožnená ani so slovíčkom nutné) zlo.
K láske k behu som musela dorásť, prišlo to vekom. V posledných rokoch mojej "profi" kariéry som zistila, že beh mi vlastne vôbec nevadí, dokonca sa už spomínaná letná príprava a hlavne individuálna príprava v prechodnom období radí medzi moje obľúbené časti sezóny. Najprv to bolo len spojenie príjemného s užitočným (individuálny bežecký tréning a zároveň venčenie nového člena rodiny), až neskôr to prerástlo do ozajstnej lásky. Zistila som, že behať sa dá nielen so psom v prírode, ale aj v meste, na dráhe a vlastne všade a vždy.
Simona Šmelková: Vojačka, ktorá vymenila kávičky za beh
Ak by mi niekto pred dvomi rokmi povedal, že vymením voľné hodiny pri kávičke za behanie, alebo nebodaj že začnem trénovať na maratón, tak sa mu len zasmejem... Bola som 7 rokov profesionálna vojačka a nikdy som si neuvedomovala, že výcviky, ktoré sme mali na dennom poriadku, ma udržujú v kondícii.
Keď som odišla z armády, nemala som žiaden pohyb a na mojej postave sa to začalo rýchlo prejavovať. Musela som začať so sebou niečo robiť a vybrala som si beh! Na začiatku som sa vždy musela nejako donútiť. Hľadala som si sama pred sebou výhovorky, prečo nebehať. A potom... Potom to už išlo samo. Nevedela som sa dočkať, kedy si konečne obujem tenisky a pôjdem "vypnúť".
Keď bežím, relaxuje celé moje telo. Mám čas v pokoji premýšľať nad všetkým a každý deň sa tešiť z pár metrov navyše, čo som zabehla. Nikdy sa nevrátim domov unavená, ale naopak - šťastná, pozitívne naladená a plná energie.
Keď sa mi sem - tam prihodí nejaké zranenie a nemôžem ísť behať, je to pre mňa obrovské stop. Pozerám sa na ostatných bežcov z auta, z autobusu, a doslova im závidím tú voľnosť.
Renáta Holičková: Vek nie je prekážkou
Vždy som bola veľkým športovým nadšencom, ale behanie som nikdy nemala rada. Pred tromi rokmi sa ma kolegyňa z práce opýtala, či nepôjdem bežať štafetový beh, lebo im chýba jeden bežec. Mala som zabehnúť 5 km úsek. Zdalo sa mi to nemožné, no nakoniec som súhlasila. Na prípravu som mala dva mesiace. Cítila som zodpovednosť voči ostatným a začala som sa seriózne pripravovať. Nakoniec všetko dopadlo dobre a za výkon som sa nemusela hanbiť.
Za tú krátku dobu som si beh veľmi obľúbila. Odvtedy behám pravidelne a mám z toho veľkú radosť. Beh pre mňa znamená veľa a ani neviem ako, ale stal sa súčasťou môjho života. Zbožňujem ten pocit, keď si môžem vybehnúť do prírody a zabudnúť aspoň na chvíľku na všetko okolo.
Najviac ma však teší prekonávať výzvy, ktoré si neustále kladiem. Po roku, odkedy som začala pravidelne behať, som zabehla polmaratón, a o necelý polrok neskôr aj svoj prvý maratón. Dnes mám už síce 50 rokov, ale vek nie je prekážkou. Ak človek niečo naozaj chce, nesmie ho nič odradiť. Mám pred sebou opäť nové výzvy a už sa neviem dočkať, či sa mi ich podarí naplniť.
Petra Hladká: Nie som z cukru
Asi pred dvomi rokmi som veľmi chcela začať behať, ale hanbila som sa v našom meste začať sama. Popravde som ani nevedela, kde sa vybrať. Môj brat bol ochotný a prvýkrát išiel so mnou neďaleko na lúku na 20 minút. Veľmi ma to očarilo, ale brat povedal, že bol prvý a posledný raz. Tak som si pravidelne tú trasu zabehla aj sama so slúchadlami v ušiach, bol to perfektný pocit. Naučila som sa časom aj dýchanie a pridávala som na minútach.
Padla jeseň, pršalo a prestala som behať, akoby som bola z cukru. Na jar 2013 som opäť začala v nepravidelných intervaloch. V lete ma kamarát zobral na riadny beh 8 km v daždi a vtedy som zistila, že nie som z cukru a vychutnala som si ten príjemný letný dážď. Naučila som sa aj to, že pri behu sa dá rovnako dobre pokecať ako pri káve. Bola som príjemne unavená a zároveň plná energie.
Vtedy sa to začalo, zistila som, že beh je to, čo mi chýbalo. Prekonať svoje hranice aj napriek počasiu. Od minulého roka sa behu venujem pravidelne. Začala som si to trochu aj merať cez App Strava a vidím svoje zlepšenia.
Kedysi som si nevedela predstaviť, že niekto zabehne 10 km, a už vôbec som si nevedela predstaviť, že niekto beží do kopca. Dnes už viem, že tréningom a tým, že človek chce prekonať sám seba, toho dokáže oveľa viac.