Kvôli stávke sa stal nachvíľu z novinára pseudobežec. A to je len začiatok príbehu o veľkom trápení a jednom dôležitom zistení...
Vždy som bola skôr kaviarenský typ. Viac mi hovorili knižky ako šport. Bavilo ma skôr písať a debatovať ako sa pustiť do nejakého náročnejšieho pohybu.
Toto sa v podstate od mojich siedmich rokov (kedy som zistila, že baletka zo mňa napriek môjmu odhodlaniu nebude) ťahalo do dnešných dní. Až do momentu, kedy si ma môj kolega pri nejakom rozhovore o športe doberal: v živote neodbehneš 10 kilometrov.
“V živote?,” vyhŕkla som (a v duchu som s ním súhlasila). Znesiem veľa vecí, ale keď mi niekto povie, že niečo nedokážem, racionalita ide bokom! Ako to v takýchto zbytočne egocentrických chvíľach býva - uzavreli sme stávku, že sa o tri mesiace prihlásim na preteky. A on urobí tiež niečo, čo nedokáže - navarí mi večeru.
Pamätám si ten prvý moment, keď som sa postavila, vo svojich 29tich rokoch, na kilometrovú trať okolo bratislavského Štrkovca a… len som dúfala, že nezomriem. Doslova a do písmena. Ešte je tu vhodné poznamenať, že beh bol pre mňa najnudnejšia a najčudnejšia činnosť pod slnkom: človek robí dokola to isté a hrozne sa pritom potí.
Vybehla som. Na moje prekvapenie som vydržala v pohybe tri kilometre. Pulz sa mi nezastavil, žiadna apokalypsa neprišla.
Takto postupne som, za výraznej podpory mojej kolegyne Betky, ktorá sa do toho pustila so mnou, začala pridávať ďalšie metre. Tie sa pokropené potom, zapieraním a pľuzgiermi (áno, mala som asi zlé tenisky) postupne menili na kilometre.
No žiadne endorfíny neprichádzali… Stále tu bol ten pocit, že ma to hrozne nebaví. Začala som si merať čas (keďže moja súťaživosť je vec, na ktorú sa dá spoľahnúť) a postupne som zrýchľovala. Síce som behala rýchlejšie, ale 10 kilometrov bolo stále veľmi ďaleko. Paradoxne som potrebovala spomaliť.
Potom to prišlo. Vďaka Betke som prvýkrát (samozrejme už dosť tesne pred pretekmi) odbehla 8 kilometrov bez zastavenia. To ste mali vidieť ten ohňostroj radosti. Ešte ďalších 24 hodín som chodila ako vianočný stromček a všetkým sa úplne bez hanby vychvaľovala. 8 kilometrov. Ja - kancelársky typ, s rozpačitým vzťahom k športu (áno, bola som na telesnej nemehlo, doteraz mám traumu z hodu kriketkou a z "dvanásťminútovky") som odbehla 8 000 metrov!
Deň pretekov - bratislavský Telekom Night Run (na snímke tesne pred začiatkom: ja (vpravo), Betka v strede a ďalšia kamarátka Linda). Tréning som posledné dva týždne výrazne zanedbala, priznám sa na úvod. Veľa práce, sťahovanie a… výhovorky.
Polhodinu pred pretekmi lialo ako z krhly a mne sa ani nechcelo veriť, že sa môže súťažiť takto v daždi. Môže…
Hneď po štarte som samozrejme prepálila začiatok, trápenie začalo už pri treťom kilometri. Pretože ani do tohto momentu sa mi nepodarilo tak trochu odpojiť mozog od nôh. Ako sa mi smejú rodičia, priveľa rozmýšľam miesto toho, aby som robila veci jednoducho - teda v tomto prípade behala. Pri štvrtom kilometri mi došlo, že to nedám. Že ma všetko bolí, nestačím s dychom, a ani tá výborná atmosféra nerobila zázraky. Pri piatom som zastavila. Operácia sa nepodarila, moja hlava povedala dosť.
Betka poklusávala vedľa mňa (ona už mala desiatku nabehanú, skôr sa vždy veľkodušne mordovala so mnou a ťahala ma ďalej). Posielala som ju preč, nech beží, vedela som, že so mnou je už koniec. Po mojej súťaživosti nebolo ani chýru ani slychu, bola tam iba zbytočná a gigantická sebaľútosť.
Betka zostala. A to rozhodlo o tom, že ma v podstate svojím spôsobom ťahala ďalšie metre (pretože mi bolo sprosté kráčať) z ktorých sa stali postupne kilometre. Až k tunelu, kde som sa hecla, pretože to bol fakt zážitok.
“Nezastavuj, bež ešte,” kričal na mňa jeden divák potom ako som podala heroický výkon v tuneli a chcela som zastaviť. “Nevládzem,” kričala som na neho. Nenechal sa odbiť. Nebolo inej cesty - bežali sme ďalej. Pri deviatom kilometri sa z toho všetkého stal Spartan race a lialo ako z krhly. Ešte som pár krokov urobila v chôdzi, ale potom som si povedala - vlastne nie ja - Betka nekompromisne vyhlásila, že už nemáme na výber musíme ešte kúsok zabrať.
Dobehli sme. Mala som pocit, že skolabujem. Mojich prvých desať kilometrov. Pre väčšinu bežcov smiešna méta, pre mňa méta vzdialená asi ako Jupiter.
Asi čakáte happy end - vyhlásenia, že beh milujem, že je pre mňa všetkým a dodáva mi energiu. Úprimne? Nie je. Je to pre mňa už väčšia zábava. Aj včera som odbehla šesť kilometrov a zastala som v momente, keď ma to prestalo baviť. To bude pre mňa asi cesta.
Ale pointa je niekde inde - vďaka tomuto behu a behaniu som zistila, že až taká tvrdohlavá nie som. Nedokážem ani zďaleka všetko (telo si to musí odmakať). A, že to vlastne nevadí, ak máte pri sebe niekoho tvrdohlavého, ktorý vás “tam” (nech už je cieľ kdekoľvek) dotlačí. Odhodlanie môžete našťastie za určitých podmienok outsourcovať. Keď nevládzete môže zabrať niekto, kto vás má rád. Betka vyhlásila: spolu sme trénovali, spolu dobehneme, a to rozhodlo. Takže okrem všetkých tých endorfínov a spálených kalórií robí beh ešte jednu dôležitú vec: utužuje priateľstvo.
PS: Betka včera odbehla desať kilometrov na ďalších pretekoch. A ja som si dala záväzok, že si o rok nočný beh užijem, nie prežijem. Tentokrát na to mám našťastie viac ako tri mesiace :)
autorka je šéfredaktorka HNonline.sk