Ona mala nohy ako betón, on sa učí chodiť odznova. Na trati sa poriadne vytrápili, ale neľutujú.
Kristína Vlková a Slavo Tužinský si aj vďaka RUN-u a vlastnej guráži a vytrvalosti zabehli v nedeľu svoj prvý maratón. Pritom takto pred rokom ani jeden z nich vôbec nebehal.
Na veľkú výzvu sa obaja pripravovali päť mesiacov pod dohľadom skúseného bežca a bývalého slovenského reprezentanta Marcela Matanina. Ich úsilie vyvrcholilo na ČSOB Bratislava Marathon.
Kristína prišla do cieľa v čase 4:23:54 a Slavo dobehol za 4:38:52.
Čakanie na to, kým dobehnú, bolo celkom napínavé. Postupne prichádzali bežci, ktorí našich maratóncov
poznali alebo sledovali ich prípravu. Každý sa podelil o čerstvé informácie, kde ich na trati naposledy videl a ako na tom boli.
Pristavil sa aj samotný šéf pretekov Jozef Pukalovič. Keď dobehla Kristína, od radosti ju vyobjímal. Všetkých upokojila správou, že Slavo je asi tri kilometre za ňou a určite dobehne. Hoci bola vyčerpaná a uzimená, neodišla, kým do cieľa nedorazil jej parťák.
Výťah namiesto schodov
„Čo som si hovorila v cieli? Pane Bože, ďakujem, že som to prežila a mám to už za sebou. Dlhé to bolo,“ vravela Kristína.
Na pondelok, deň po pretekoch, si vopred naplánovala dovolenku. „Odpočívam, som v pohode, akurát mám trochu svalovicu,“ opisovala.
Slavo šiel v pondelok ako obyčajne do práce. Teda, úplne normálne to nebolo. „Učím sa chodiť,“ vravel s úsmevom. „Doma som asi prvýkrát šiel dolu z tretieho poschodia výťahom, ak nerátam prípady, keď som dolu niesol kočík. Bolia ma nohy, kolená, priehlavky, ešte aj ramená,“ vyratúval.
Tvrdí, že sa mu bežalo dobre. „Nemal som krízu, akurát som dvakrát dostal kŕče do nohy, nevedel som, čo robiť. Ale prešlo to,“ vravel.
Na Kristínu prišla kríza tesne pred koncom prvého okruhu na nábreží Dunaja, kde fúkal ostrý protivietor. „Potom okolo 22. kilometra som dostala hrozný hlad. Keď som zjedla energetickú tyčinku, zlepšilo sa to a nejako som sa došmochtala do cieľa,“ naznačila.
Obaja si dobre vybavujú moment, keď sa koridor v závere prvého kola rozdeľoval – polmaratónci smerovali do cieľa, kým maratóncov čakal ešte jeden okruh. „Zrazu bolo na trati prázdno,“ opisuje Slavo. „Len som si povzdychla – ešte jeden okruh! Veľmi som závidela polmaratóncom, že to už majú za sebou. Stretla som na trati Marcela, povzbudzoval ma, ale ani som mu nevládala odpovedať,“ priznáva Kristína.
O rok znova?
Obaja pomýšľali na lepší čas. „Som trošku sklamaná, ale aspoň mám priestor na zlepšovanie sa. Keď som už vedela, že pod štyri hodiny to nedám, povedala som si, že je jedno, či to bude 4:05 alebo 4:20. Šla som si svoje tempo, aby som prišla do cieľa,“ opisuje Kristína. O odstúpení z pretekov ani na chvíľu neuvažovala. „Vedela som, že to odbehnem, aj keby som mala prísť po rukách. Len keby ma nohy pustili trošku rýchlejšie.“
„V maratóne človek bojuje aj so strachom, asi aj preto ten čas. V prvom kole som mal obavy, aby som
neprepálil tempo a nedošli mi sily, tak som sa krotil,“ vraví Slavo.
Po dobehnutí do cieľa si povedal – už nikdy viac. „Ale trvalo to len pätnásť minút. Čas 4:38 nie je bohviečo, tak ho ešte niekedy skúsim vylepšiť,“ naznačil. „Ak budú priaznivé okolnosti, o rok pôjdem znova,“ tvrdí Kristína.
Napriek drine svoje rozhodnutie odbehnúť maratón neľutujú. „To vôbec! Som rada, že som sa celú zimu hýbala. Teším sa na ďalšie tréningy, určite chcem s behaním pokračovať. Veď sezóna sa iba začala,“ hovorí Kristína. „Kým to človek nezažije, nepochopí, aká je to drina. Tie posledné kilometre boleli, nohy som mala ako betón. Zistila som však, že vydržím veľa, a keď sa rozhodnem, zdolám aj hory – doly.“
„Bolo to super. Neprišiel som síce na to, ako spasiť svet, ale bol to veľmi pozitívny a obohacujúci zážitok. Pred rokom som si ani nepomyslel, že zabehnem maratón a stretnem toľko skvelých ľudí. Škoda, že sa to skončilo,“ vraví Slavo.