Posledné potľapkanie, posledné podanie rúk a potom už len úplná koncentrácia. Zhruba o minútu sa totiž štartuje. Môj kolega prišiel do cieľa a odovzdal mi štafetu.
Takto sa začal príbeh na slávnom Košickom maratóne, ktorý je najstarším v Európe. Ešte som nevedel, čo ma presne čaká, vedel som len, že musím odbehnúť 12,2 kilometra.
To bol môj hlavný cieľ. Po prevzatí štafety na treťom úseku som vyrazil. Bolo jedenásť hodín. Tisíce ľudí okolo poháňali bežcov dopredu. Samozrejme, nechal som sa strhnúť atmosférou a nasadil vysoké tempo. Ale inak to nešlo, tie davy ľudí v Košiciach na námestí vás hnali dopredu. Po takmer prvom kilometri zakričala na mňa skupina detí "Give me Five".
Neodolal som. Pribehol som k nim a tľapli sme si rukami. Ale pozor, to bol len necelý kilometer. Na ňom som mal čas 4:25. "Spomaľ chlapče, neblázni" povedal som si sám pre seba.
Ale nešlo spomaliť, vtedy ešte máte veľa síl, energie a veľký príliv emócií. Tá sa ešte vystupňovala, keď sa oproti mne rútil do cieľa marátonec z Kene a víťaz tohto Košického maratónu Gilbert Kiptoo Chepkwony (2:08:26 hod.). A to rútil doslova. Vyzeral, akoby len práve vyrazil na trať. Zatlieskal som mu počas behu a už pomaly nastal čas sa sústrediť sám na seba.
Víťaz košického maratónu, Keňan Gilbert Kipt Chepkwony. Snímka: TASR/M. Kapusta
Okrem davu ľudí ma ešte rozptýlila živá kapela, ale po treťom kilometri som si už musel pomaly vytvárať svoj vlastný svet, uzavrieť sa do neho a utekať. A išlo to skvele až do piateho kilometra. Vtedy už začínate premýšľať, prečo ste sa na to dali a prečo ste poriadne netrénovali. Začala mi dochádzať energia, ozvalo sa mi pravé koleno a nestačil som s dychom (keďže som fajčiar).
Ale vedel som, že to musím odbehnúť, kvoli sebe, kvôli ľuďom, ktorí ma podporili a verili. "Nie je umenie behať, keď si oddýchnutý," povedal som si. Dúfal som, že sa tým povzbudím. V polovici pretekov som si spomenul na slová svojho kamaráta. "Vypni hlavu a utekaj. Nohy vydržia." Je to pravda, počas trate som sa príliš rozptyľoval, snažil sa predbiehať a prisposoboval tempo niekomu inému. Chyba ... Po tom, ako sme prešli košickým areálom Anička, som už vedel, že to nie je ďaleko. "Give my five" som si dal so staršou pani, ktorá kričala, že ma obdivuje. Už to nebolo z radosti, ale kvôli potrebnej podpore. Potreboval som cítiť, že som pre niekoho dôležitý ...
Posledné štyri kilometre. Energiu mi vlieval pocit, že už to nie je ďaleko, ale úprimne, už som nevládal. Na trati ma pobavila ďalšia kapela, so známou pesničkou "Plán ako prežijem". Vtedy som už aj ja taký plán potreboval. Už som musel zaťať zuby a utekať. Musel som uveriť vo svoje schopnosti a hlavne som musel uveriť sám sebe. Išlo to... Kolená ma boleli, ale bežal som.
10. kilometer, posledná občerstvovačka. Namiesto vody som si omylom zobral sladký žltý nápoj, trochu si z neho odpil a zvyšok vylial na seba. Omylom, voda to totiž nebola. Vtedy vám už je to však jedno. Ale nevadí, už som cítil, že je to blízko. Lenže vtedy mi dotiahlo. Čím viac som sa blížil k cieľu, tým menej som vládal. Začalo ma pichať v hrudníku a už som bežal s grimasami.
Najstaršieho maratónu v Európe sa zúčastnilo vyše desaťtisíc bežcov. Snímka: TASR/M. Kapusta
"Nauč sa hovoriť nie," vravieva mi moja šéfka. Teraz som však to nie nemohol povedať. Musel som bežať ďalej. Spomenul som si na známy výrok nášho elitného cyklistu Petra Sagana z olympiády v Londýne "Šak som sa zavesil". Chcel som sa aj ja za niekoho zavesiť, aby ma dotiahol do cieľa. Lenže buď som ho predbehol, alebo rýchlejší bol on. Tak som bežal sám. Keď som zbadal tabuľu 11 kilometer, už som vedel, že môj vlastný maratón sa blíži ku koncu. Pre mňa k úspešnému koncu.
Neviem ako, ale zrýchlil som, dav ľudí mi opäť dodal energiu a posledné metre som šprintoval.... Až prišiel cieľ, odovzdal som svoju štafetu, a aspoň nachviľu som sa stal hrdinom. Teda aspoň sám pre seba. Čas som nepovažoval za dôležitý, ale prezradím vám ho: 1:07:02 hod. Podľa mojich prepočtov som to zabehol o päť minút rýchlejšie, ako som predpokladal.
12 kilometrov možno pre viacerých z vás nie je veľa. Ide však o to, postaviť sa na štart, prekonať sám seba a dokázať si, že niečo zvládnete. Keď som sa pred tromi týždňami vo firme prihlásil na štafetu, neveril som, že to odbehnem. Presne týždeň pred Košickým maratónom som si bol zabehnúť 13 kilometrov a zvládol som to naraz. Dúfal som, že to zvládnem aj teraz. A vyšlo to....
Pointa športu je v tom, že je jedno aký ste a aké máte ciele, pointa je v tom, naučiť sa veriť v sám seba. Keď ste na trati, musíte si to odmakať, výhovorky vám nepomôžu... A ja som na niečo vyše hodinu v košických uliciach v sám seba uveril... Navyše spája ľudí. Nás spojila. Štafetu sme odbehli. Čas: 3 hodiny a 50 minút.
PS: Mojími skutočnými hrdnami sú však všetci, čo dnes odbehli celý maratón. 42 kilometrov krutej driny a odriekania, ktoré vám veľa prezradia o sebe. Títo ľudia si zaslúžia obdiv. A zaslúži si ho aj môj kolega Matej Duman, ktorý pred chvíľou odbehol svoj prvý maratón...