Okamih, keď dávni predchodcovia ľudí začali behať, rozhodol o tom, že sa víťazne presadili v evolúcii druhov. Rozvoj vytrvalostných schopností je preto naplnením základných genetických predpokladov každého človeka.
Viete, ktoré živočíchy sú na celej planéte schopné podávať najlepšie bežecké výkony a doslova „uštvať“ každého konkurenta? Áno, správne, sme to my, príslušníci druhu homo sapiens. Rýchlonohé gazely, antilopy či gepardi, ktorých vrcholnú bežeckú ekvilibristiku obdivujeme v prírodopisných filmoch, sú zrodení k vysokej rýchlosti, ale chýba im vytrvalosť. Napríklad gepard je po osemsto metroch rýchleho behu celkom vyčerpaný a musí dlhé minúty odpočívať. „Dokonca aj najlepší bežci na veľkú vzdialenosť medzi zvieratami, ako sú kone a psi, odbehnú vzdialenosť porovnateľnú s ľudskými výkonmi len ak sú priamo donútené,“ konštatuje Daniel Lieberman, profesor antropológie z amerického Harvardu. „Sme fenomenálne stvorení čo sa týka schopnosti pozvoľného a plynulého behu,“ súdi profesor.
Preteky s levmi a hyenami
Za pravdu tomuto vedeckému tvrdeniu dáva prax. Ako dokázali slávne vytrvalostné preteky vo Welse - Človek vrs kôň (The Man versus Horse Marathon), naozaj to funguje. Na prvé víťazstvo človeka nad koňom v roku 2004, rovnako ako lanskému triumfu, napomohlo podľa znalcov veľké teplo, kvôli ktorému boli viaceré kone v priebehu pretekov radšej odvolané. Aj to však len potvrdzuje výnimočné vytrvalostné schopnosti ľudského organizmu. Práve vďaka nim je v niektorých častiach Afriky dodnes živý pozoruhodný spôsob lovu, pri ktorom približne päť lovcov prenasleduje zver, až kým vybraný kus doslova neuštvú. Úspech afrických lovcov v púšti Kalahari spočíva v tom, že ľudia vydržia fyzickú námahu v teple dlhšie ako väčšina zvierat, ktorých organizmus prestane v dôsledku prehriatia pracovať približne po 10 až 15 km usilovného behu. A nejde len o Afričanov. Ako zistil ďalší bádateľ, autor knihy Preteky s antilopou (Racing the Antelope) Bernd Heinrich, tento spôsob bol pri love bežný aj pre severoamerických indiánov. Príslušníci kmeňa Navaro sa vydávali na lov jeleňa, pri ktorom ho „ubehali“ až do stavu totálneho vyčerpania, a to všetko v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Schopnosť rýchlo bežať na dlhú vzdialenosť ľudia potrebovali nielen na lov. Podľa hypotéz paleontológov prví ľudia „pretekali“ so svojimi konkurentmi aj pri získavaní uhynutých zvierat, prípadne odháňali od svojich úlovkov štvornohých predátorov. Schopnosť ľudskej tlupy (vrátane žien) doraziť k bohatému zdroju potravy s takým časovým predstihom, aby stačili odohnať napríklad hyeny, mala veľký význam pre prežitie v náročných podmienkach afrických saván. Mäso sa vďaka tomuto úspechu stalo pre prvých ľudí bohatým zdrojom bielkovín a stimulovalo ich ďalší telesný vývoj.
Čo opice nezvládnu
Rozvoj vytrvalostných schopností síce nikomu nezaistí nesmrteľnosť, ale dokáže život predĺžiť. Jedine vďaka tréningu vytrvalosti totiž ľudský organizmus funguje presne podľa toho, na čo bol skonštruovaný. Zvyšuje sa tým výkon kardiovaskulárneho systému, vo svaloch sa objavujú nové kapiláry, a dokonca aj mitochondrie jednotlivých buniek („bunkové elektrárne“) začínajú podstatne ekonomickejšie hospodáriť s energiou. Rastúca fyzická výkonnosť pôsobí pozitívne aj na mozog. Pravidelné cvičenie stimuluje činnosť hipokampu, mozgového centra, ktoré má kľúčovú úlohu pri rozvoji pamäte a schopnosti učenia sa. Podobne ako vo svaloch sa aj v mozgu vďaka optimálnej fyzickej záťaži vyvíjajú nové bunky, kapiláry a nervové spojenia. Pre človeka, ktorý má sedavé zamestnanie a aj doma sa pohybuje predovšetkým po trase z kresla do chladničky, znamená preto vytrvalostný tréning zásadnú zmenu. Vďaka nemu sa zo sadlovitého izbového psíka opäť stáva tvor, ktorý vďaka svojej výdrži a elánu stojí na špičke evolučného vývoja. Americký biológ Dennis Bramble, ktorý sa spolu s Liebermanom podieľal výskume vplyvu behu na vývoj človeka, vidí práve v ľudskej schopnosti vykonávať vytrvalý a súčasne relatívne rýchly pohyb ten pravý dôvod, prečo ľudia preskočili vo vývoji rôzne druhy hominidov.
„Uplynuli asi tri milióny rokov od doby, kedy australopitékovia chodili po dvoch končatinách bez toho, aby sa začali podobať ľuďom,“ hovorí Bramble polemizujúc s hypotézou o význame chôdze pre evolúciu homo sapiens. Bez prechodu k behu by podľa neho ľudia stále pripomínali skôr svojich blízkych príbuzných – opice. Pri porovnávaní kostrových pozostatkov ľudoopov a predchodcov dnešného človeka (Homo erectus a Homo habilis) vedci našli celý rad odlišností v stavbe tela, ktoré sú nevyhnutné práve z hľadiska behu. Už naši predchodcovia mali napríklad viac šliach a väzov, ktoré boli okrem toho silnejšie. Pri chôdzi totiž nie sú natoľko potrebné ako pri behu, pri ktorom zabezpečujú významnú funkciu biologického „pérovania“ – t.j. tlmičov a súčasne urýchľovačov pohybu. O rovnováhu sa zase stará špecifická konštrukcia ramien, panvy a zadku. („Pozerali ste sa niekedy na opice? Nemajú vlastne žiadny poriadny zadok,“ zdôrazňuje Bramble).
Jeden z podstatných rozdielov v genetickej výbave človeka a ďalších primátov (šimpanzy, gorily, paviáni a ďalší) spočíva podľa dôkladnej analýzy DNA v tom, že ľudia sú štedrejšie vybavení génom označovaným ako AQP7 (tiež aquaporin 7). Jeho poslaním je napomáhať prístupu vody a cukrov do buniek. Človek má päť „kópií“ týchto génov, šimpanzi len dve a ďalší primáti len jednu. Ľudia majú viac kópií rovnakého génu ako opice celkovo v osemdesiatichštyroch prípadoch a tieto kópie slúžia na rôzne účely. Význam AQP7 spočíva predovšetkým v tom, že umožňuje ľudským svalom podávať požadovaný výkon počas dlhšieho obdobia, a to vďaka tomu, že sa z jeho pomocou uvoľňuje viac nezbytnej energie z tukových zásob. Ľudia za to vďačia práve svojej dávnej špecializácií na dlhý beh.
Poznaj sám seba – a behaj
Hypotézu o vytrvalostnom behu ako o významnom prvku ľudskej evolúcie niektorí vedci využívajú pri tvorbe odporúčaní pre bežnú prax. Napríklad juhoafrický lekár Timothy Noakes, autor už klasickej knihy The Lore of Running, tvrdí, že nesprávne porozumenie zákonitostiam ľudského rodu môže viesť až k nebezpečnému hazardu pri vytrvalostnom atletickom tréningu. „Ľudia sú prispôsobení na to, aby pri cvičení príliš nepili. Ak by sa zastavovali každých päť minút, aby sa napili, nikdy by nedostihli žiadnu antilopu,“ napísal tento šéf katedry cvičenia a športu na univerzite v Kapskom meste. „Najlepší bežci každej kultúry sú tí, ktorí najďaľej dobehnú a najmenej pijú. Ľudia sú skrátka prispôsobení na to, aby boli dočasne dehydratovaní,“ presvedčuje Noakes športovcov, aby pili len na uhasenie najväčšieho smädu. Pravidelní čitatelia Runu síce dobre vedia, že tieto rady sú vďaka vývoju iontových nápojov do istej miery prehnané, ale všeobecne stále platné. Nadmerné pitie čistej vody pri fyzickej záťaži totiž skutočne vedie k značnému poteniu, a tým aj k poklesu životne nutnej koncentrácie sodíka v tele. Na druhej strane je práve „primerané“ potenie tým, čo zvýhodňovalo našich predkov pred lovenými zvieratami pokrytými srsťou a teda vystavených prehriatiu organizmu.
Bez nadsázky tak platí, že našich predkov potom ako zliezli zo stromu, formoval práve beh. „Behanie podstatným spôsobom posunulo vpred vývoj ľudského druhu. Práve beh z nás spravil ľudí – aspoň teda v biologickom slova zmysle,“ hovorí profesor Bramble, podľa ktorého bolo postupné zdokonaľovanie tejto ľudskej schopnosti tým, čo rozhodlo o úspešnej evolúcií ľudstva. Jeho kolega Lieberman ho doplnil vedeckou tézou, ktorú by mal mať na pamäti každý bežec, teda vlastne každý človek: „V dnešnej dobe je vytrvalostný beh predovšetkým jednou z foriem cvičení a rekreácie. Jeho korene sú ale najskôr rovnako staré ako sám pôvod ľudského rodu a učiniť zadosť všetkému, čo beh predpokladá a vyžaduje, prispieva zásadným spôsobom k formovaniu ľudského tela.“
Stvorení behom
Postupný vývoj človeka smerom k tvorovi prispôsobenému na beh spôsobil celý rad fyziologických zmien v porovnaní s ostatnými jemu podobnými živočíchmi.
Mozog
Čo sa zmenilo: Stimulovanie funkcie hipokarmu
Výsledný stav: Beh aktivuje v hipokarme, centre riadiacom náladu, pamäť a učenie, celkom tridsaťtri dôležitých génov
Hlava
Čo sa zmenilo: Plochá tvár
Výsledný stav: V porovnaní s opicami majú ľudia výrazne skrátenú tvárovú časť lebky, čo im pri pohybe pomáha udržiavať rovnováhu hlavy.
Krk
Čo sa zmenilo: Šijový väz
Výsledný stav: Väz, ktorý vedie od tyla lebky k poslednému krčnému stavcu, bráni hlave predovšetkým pri behu v nežiadúcom „klimbaní“ vpred a vzad. Človek je v tomto smere vybavený podobne ako ďalší cicavci schopní rýchleho behu (napríklad psi a kone).
Dýchanie
Čo sa zmenilo: Dýchanie ústami
Výsledný stav: Veľká časť štvornožcov pri behu vykazuje zrýchlenú frekvenciu dýchania (tachypnoa), kým ľuďom nádychy ústami pomáhajú zvýšiť množstvo vdychovaného kyslíku bez nadmerného svalového zaťaženia a výdychy slúžia k odvádzaniu nadbytočného tepla z tela.
Koža
Čo sa zmenilo: Potné žľazy a menšie ochlpenie
Výsledný stav: Zbavujeme sa tepla lepšie ako srsťou zarastené opice
Chrbtica
Čo sa zmenilo: Zväčšené stavce a platničky
Výsledný stav: Chrbtica je schopná lepšie absorbovať nárazy a vyrovnávať sa so záťažou pri dopadoch na zem. Podobný význam má aj pevnejšie spojenie panvy a chrbtice.
Ramená
Čo sa zmenilo: Sú široké a hlboké
Výsledný stav: Konštrukcia ramien umožňuje švihový pohyb paží, ktorý vyrovnáva točivý moment vyvolaný pohybom dolných končatín. Bez nich by sa telo dostalo do rotácie a stratilo by rovnováhu. Voľný pohyb ramenného kĺbu žiadnym spôsobom neovplyvňuje postavenie hlavy a umožňuje ľuďom hľadieť pri behu ďaleko pred seba.
Zadok
Čo sa zmenilo: Vyvinul sa veľký sedací sval (musculus glutemus maximus)
Výsledný stav: Svaly zadku naťahujú svaly stehenné a urýchľujú beh. Zaisťujú spojenie stehennej kosti a trupu; vyrovnávajú fyzikálne sily pôsobiace pri pohybe vpred a chránia tak pred pádom.
Dolná končatina a noha
Čo sa zmenilo: Mohutná holenná kosť, silné šľachy, veľký palec nohy
Výsledný stav: Dolná končatina pomáha pohlcovať nárazy a urýchľuje odraz (šľachy pôsobia doslova ako výkonné struny). Konštrukcia nožnej klenby spevňuje nohu a pomáha pri kontakte s podložkou.
Strana 72 – stĺpec vpravo
4 poistky vytrvalosti
Ľudia majú vrodené dispozície na behanie, ale podmienkou ich schopností si tieto vlohy udržať čo najdlhšie sú správne tréningové návyky. Nie je ani čomu diviť – čo napríklad vedeli naši predkovia o záťaži kĺbov a šliach pri behu napríklad po betóne?
Vybudujte si solídne základy
Pevne stavané dolné končatiny a svaly zabezpečujúce stabilitu členkov vám pomôžu vytrvať na celoživotnej bežeckej trase. Úspech vám zaistia dva spoľahlivé cviky:
Zdvihnite prsty bosej nohy z podlahy drobný predmet, prípadne s pätou na podlahe pod dosku nohy narovnanú šatku. Všetko opakujte asi 10 krát v troch sériách za sebou. Cvičiť môžete napríklad aj pri sledovaní televízie.
Postavte sa bosými nohami na podlahu, jednu z nich prednožte asi 30 cm vysoko a pohybujte s ňou ako pri písaní veľkých písmen – a nevynechajte žiadne písmenko z abecedy.
Nažeňte rýchlosť chôdzou
Americký propagátor behu Jeff Galloway dosiahol u svojich cvičencov až prekvapujúce zlepšenie maratónskych časov, keď podľa jeho rád vždy po súvislom behu na jednu míľu (1,6 km) prešli na dobu 30 sekúnd až dve minúty do chôdze. Svaly si vďaka tomu stačili odpočinúť a na záver trasy pretekári netrpeli svalovým vyčerpaním natoľko ako to u nich bolo zjavné predtým.
Budujte silu
Dlhoročných bežcov a bežkyne na dlhú trať väčšinou poznáme už na prvý pohľad podľa veľmi štíhlych nôh. Kondičným bežcom však fyzioterapeuti odporúčajú, aby sa aspoň jeden týždeň v mesiaci venovali posilňovaniu svojich svalov (a to nielen na nohách), celkovo počas doby hodiny až deväťdesiatich minút. Pri cvičení sa posilní rast svalov a šliach, čo zvýši odolnosť vášho pohybového aparátu.
Poznajte sami seba
Predísť fyzickým problémom pomohla už mnohým bežcom návšteva špeciálnych laboratórií, v ktorých profesionálni odborníci pomocou moderných prístrojov odhalia aj tie najmenšie rezervy v bežeckej technike či fyzickej kondícií. Tieto služby poskytuje napríklad Fakulta telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, Ústav telovýchovného lekárstva pri Fakultnej nemocnici na Mickiewitzovej ulici v Bratislave či Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.