Od prvopočiatkov športu sa ľudia túžili zlepšovať a bez tréningu to skrátka nejde. Prvé tréningové metódy vznikali systémom pokus-omyl, postupne však aj do tejto oblasti začala prenikať veda. Ako sa teda vyvíjal bežecký tréning za posledných 150 rokov?
19. storočie
V 19. storočí dochádza k masovému rozvoju športu a rodia sa prvé prepracovanejšie tréningové metódy. V Británii, ktorá je považovaná za kolísku novodobého športu, bol na začiatku významnou postavou Angličan Robert Barclay Allardice, prezývaný Captain Barclay.
Bol to predovšetkým pretekársky chodec, v roku 1806 prešiel 160 kilometrov za 19 hodín. V podstate ho možno považovať aj za ultramaratónca. Jeho trénerom bol Jackey Smith, ktorý mu ordinoval veľmi zaujímavé tréningové metódy. Tréningové cykly sa vždy začínali behom na pol míle maximálnou rýchlosťou, po ktorom nasledovalo šesť míľ chôdze v pretekárskom tempe. To všetko 3x denne. Postupne sa bežecké úseky predlžovali na štyri míle. Väčšina bežcov však vôbec nemala prepracované tréningy. Ešte na začiatku 20. storočia sa behalo predovšetkým súvisle, na tratiach rovnako dlhých a dlhších, ako bola pretekárska.
1910 - 1940
Táto éra patrí najmä fínskej bežeckej škole, ktorej najznámejším predstaviteľom bol Paavo Nurmi. Vtedajšie tréningové metódy sa už približovali tomu, čo poznáme dnes - výrazne pribudol objem, teda dlhých behov v pomalom tempe (Nurmi zaraďoval aj chodecké tréningy v dĺžke viac ako štyri hodiny), medzi ne vsúval rýchlejšie jednotky. Stále prevažovali súvislé behy, objavili sa však už aj prvé intervalové tréningy. Tie boli predovšetkým krátke a intenzívne, napríklad 6- až 8x 100 metrov. Sám Nurmi behal v rámci intervalových tréningov maximálne šesťstovky.
1940 - 1960
Na konci tridsiatych rokov začína do atletického tréningu vstupovať veda. Veľkou postavou bol predovšetkým fyziológ Woldemar Gerschler, ktorého zásluhou a začal veľmi rýchlym tempom rozvíjať intervalový tréning. Gerschler presadzoval predovšetkým intervaly vysokých objemov, napríklad 80 x 200 metrov, keď pulzová frekvencia vystúpila na 180 pulzov za minútu a ďalší úsek nasledoval po jej poklese na 120 pulzov za minútu. Obdobný systém vyznával aj Emil Zátopek – jeden z jeho legendárnych tréningov vyzeral takto: 5 x 200 metrov – 40 x 400 metrov – 2 x 200 metrov a postupom času počet úsekov ešte narastal. Začiatkom 50. rokov nabehal v tempovom tréningu až 28 kilometrov denne.
1960 – 1980
Táto dvadsaťročnica je spojená predovšetkým s novozélandským trénerom Arthurom Lydiardom a nesie sa v znamení návratu k dlhým a pomalým behom, ktorými bežci absolvovali obrovské objemy kilometrov. Došlo tiež k výraznej periodizácií tréningového roku, ktoré pretrváva dodnes. V prípravnom období bežci absolvovali prevažne dlhé pomalé behy a až potom sa zažali venovať intervalovému tréningu, spravidla počas troch týždňov. V 70. rokoch sa potom najmä vďaka americkému trénerovi Billovi Bowermanovi dostali k slovu aj tréningy v pretekárskom tempe.
1980 - 2000
Toto obdobie patrí predovšetkým britskej bežeckej škole. Jej zástupcovia, napríklad Steve Ovett alebo Sebastian Coe, vychádzali v podstate z predchádzajúcich tréningových systémov, pričom niektorí preferovali viac intenzity a menej objemu a iní naopak. Do hry tam vstupujú pojmy ako VO2max a novým fenoménom sa stáva tréning podľa záťažových zón.