Prvé tréningové metódy zamerané na rozvoj vytrvalosti stavali na dlhom súvislom behu v rovnomernom
tempe. Niekedy sa k nemu pridávali jeden alebo dva kratšie r ýchlejšie úseky. Začiatkom 20. storočia sa tento spôsob nahradil striedavým tréningom – do dlhých úsekov sa vložilo niekoľko kratších zrýchlení v tempe pretekov alebo šprintom. Pomalý úsek bol o niečo dlhší ako trať pretekov. Rýchlejšie úseky zlepšovali tempovú vytrvalosť, ale ešte sa nedalo hovoriť o systematike v tréningu. V tomto období dominovali Briti
a Američania.
Potom prišla éra škandinávskych bežcov, k torí v ýrazne zvýšili objem prípravy. Spomeňme „lietajúcich Fínov“ ako Paavo Nurmi (9 zlatých medailí z OH), Lauri Virtanen (dva bronzy z OH), Lauri Lehtinen (zlato z OH), Ville Ritola (5 zlatých z OH). Do prípravy začlenili viacfázový tréning, v yužívali aj prvky gymnastiky a oddelili tréning vytrvalosti od tréningu r ýchlosti. Prípravu začínali jesennými kondičnými pochodmi.
Švédsky tréner Gössa Holmer pridal k fínskym metódam r ýchlosť. Vytvoril nový typ tréningu, tzv. fartlek (hra s rýchlosťou). To prinieslo Švédom v období okolo druhej svetovej vojny 20 svetových rekordov. Veľký posun vo v ýkonnosti prišiel s érou nemeckého bežca Rudolfa Harbiga (v roku 1936 utvoril svetový rekord na 800 m) a jeho trénera Waldemara Gerschlera. Objavili intervalový tréning. Jedným z prvých a na pomerne dlhý čas jediným bežcom, k torý pochopil význam tohto tréningu, bol Emil Zátopek.
Táto metóda priniesla v 50. – 60. rokoch minulého storočia plejádu svetových rekordov na všetkých stredných a dlhých vzdialenostiach. Najlepšie výkony dosiahli takú úroveň, že sa bežci začali viac špecializovať na
určitú trať. Hľadanie a zdokonaľovanie tréningových systémov vyprofilovalo niekoľko národných bežeckých
škôl. V krátkosti si niektoré priblížime.
Austrálska škola
Do popredia sa dostala v 60. rokoch minulého storočia aj vďaka originálnemu trénerovi Percymu Ceruttymu. Jeho prevratné metódy priniesli svetové rekordy a olympijské medaily bežcom ako Albie Thomas, John Landy, Herbert Eliot či Ron Clarke. Jeho príprava je známa p redovšetkým výbehmi krátkych strmých piesočných kopcov v plnom nasadení, čo slúžilo na rozvoj sily. Využíval aj intenzívny tréning v posilňovni (tlaky na
lavičke, mŕtve ťahy, drepy), pričom preferoval málo opakovaní s maximálnou hmotnosťou. Na rozbitie jednotvárnosti prípravy a na rozvoj sily a koordinácie využíval gymnastické cvičenia (zhyby, lanové lezenie,
bradlá, trampolínu). Dôraz kládol na techniku behu a dýchanie. Prípravu spestrovalo i plávanie.
Novozélandská škola
Systém trénera Arthura Lydiarda ovplyvňuje tréning mnohých bežcov dodnes. Kombinuje maratónsku prípravu so silovými prvkami behu. Okrem periodizácie tréningu bolo ťažiskom prípravy vytvorenie vytrvalostného základu. Jeho budovanie trvalo 3 – 4 mesiace vďaka dlhým behom (16 – 4 0 km), zväčša v náročnom teréne. Dôležitú úlohu zohrával strečing a doplnkové cvičenia s dôrazom na brušné svalstvo a tiež posilňovanie nôh výbehmi do kopcov rôznej dĺžky a sklonu. Prípravu spestrovala účasť v cestných a cezpoľných behoch, na ktoré sa však forma neladila. Bežci ich absolvovali z plného tréningu. Medzi zimné a jarné prípravné obdobie vložil blok štyroch týždňov zameraný na budovanie sily (napr. 4 x 800 m d o kopca
skokovým behom a na záver krátky šprint). Hlavné prípravné obdobie trvalo tri mesiace. Dôrazný rýchlostný tréning pomáhal stupňovať formu a dlhé voľné behy brzdili jej predčasný nástup. Druhá fáza hlavnej prípravy
(šesť týždňov pred pretekmi) bola charakteristická častými testami, resp. pretekmi, ale na inej vzdialenosti, než na akú sa bežci pripravovali. Lydiardovými zverencami boli napríklad olympijskí víťazi Murray Halberg a Peter Snell. Neskôr Lydiard svojou metodikou prispel k vzkrieseniu fínskej bežeckej školy (olympijskí víťazi
Lasse Viren a Pekka Vasala, majstri Európy Juha Väätäinen
a Martti Vainio.
Česká škola
Spája sa hlavne s menom legendárneho Emila Zátopka, štvornásobného olympijského víťaza s prezývkou Česká lokomotíva. Ako prvý bežal 10 km pod 29 minút a 20 km pod jednu hodinu. Dodnes sa nikomu nepodarilo zopakovať jeho hetrik z olympiády v Helsinkách 1952, kde vyhral päťku, desiatku aj maratón, ktorý vtedy bežal po prvýkrát v živote. Na úspechy mal spoľahlivý recept – tvrdú prácu vykonávanú s radosťou. Nechýbalo mu odhodlanie, poctivosť, húževnatosť, bojovnosť a vôľa niečo dokázať. Bez toho by sotva z vládal náročné tréningové dávky. Zátopek sa držal z ásady – veľa a rýchlo. Dominantou v jeho príprave bol intervalový tréning. Behával 200 - až 400 -metrové úseky s krátkym medziklusom a postupne zvyšoval počet úsekov. Za normálne porcie považoval 5 x 200, 40 x 400, 5 x 200 m. Tieto dávky dokonca dokázal vystupňovať až na 100 x 400 m! Keď pripočítame rozklus, rozcvičenie, medziklus a výklus, vznikne až nepredstaviteľne dlhý tréning. Bežne to vychádzalo na 40 – 50 km denne! Bol z vyknutý celoročne trénovať veľa a intenzívne. Spravidla poľavil až týždeň pred pretekmi. Vtedy trénoval len obdeň a dávky znižoval o polovicu a ž štvrtinu. Ladislav Fišer, jeden z najvýznamnejších trénerov českej atletickej histórie, prepracoval intervalový tréning s prihliadnutím na najdôležitejšie faktory ovplyvňujúce výkon. Nové poznatky definoval takto: „Správny pomer bežeckých vlastností závisí od dokonalého rozdelenia a odstupňovania tréningového zaťaženia podľa veku, trénovanosti, bežeckého typu a individuality.“ Dĺžka intervalov, spôsob odpočinku a rýchlosť úsekov boli prispôsobené stupňu prípravy aj typu bežca. Najvýraznejšie sa presadil jeho zverenec Stanislav Jungwirth (bronz z ME 1954), ktorý u tvoril aj svetové rekordy na 1000 m (1952) a 1500 m (1957). Jeho systém v yzeral takto: Po všestrannej zimnej príprave nasledovalo postupné skvalitňovanie opakovaných úsekov, zvyšovanie počtu opakovaní, zrýchľovanie a nakoniec ich predlžovanie. Na rozvoj tempovej rýchlosti slúžili úseky do 250 m, na rozvoj špeciálneho tempa úseky do 600 m a na rozvoj tempovej vytrvalosti úseky do 1000 m. C elkový objem v jednom tréningu sa rovnal približne dvojnásobnej dĺžke pretekárskej vzdialenosti. Pri tempovej vytrvalosti i viac. Keď je reč o českej škole, nemožno zabudnúť na trénersko- pretekársky tandem Jarmila Kratochvílová (dodnes držiteľka svetového rekordu na 8 00 m – 1:53,28 z roku 1983) – Ludmila Formanová (zlato z HME 1998, HMS a MS 1999).
Britská škola
V mnohom sa podobala českej, ale väčší dôraz kládla na tempovú vytrvalosť (TV) a špeciálne tempá (ŠT). Často využívala krosové preteky alebo rýchle behy v teréne. V jarnom prípravnom období prevládal tréning
TV (5 až 7 x 1600 m), ŠT (úseky do 1000 m s dlhším oddychom) a čiastočne aj tréning tempovej rýchlosti (TR – 12 x 200 m). Tréning Rogera Bannistera, prvého míliara pod 4 minúty, vyzeral takto: TR 15 x 150 m, ŠT 10 x 4 00 m z a 56 – 5 8 sekúnd, TV 3 až 5 x 8 00 m. Veľa času venoval posilňovaniu a gymnastike.
Opačným extrémom bol maratónec Jim Peters. Stavil výhradne na vytrvalostný tréning s objemom a ž 9 -tisíc km za rok. V týždni pred svojím najlepším výkonom absolvoval štyri tréningy – spolu 125 k m v tempe 3:10 - 3 :30 min/km. Olympijský víťaz Sebastian Coe v tréningu výrazne zvýšil objem a kvalitu najmä v špeciálnej vytrvalosti. Jeho svetový rekord na 800 m vydržal 16 rokov. Ďalší z vynikajúcich britských míliarov Steve Cram (majster sveta a strieborný z OH 1984) pridal do prípravy dlhodobý tréning vo vysokej nadmorskej výške
Sovietska škola
Kládla dôraz na všestrannú prípravu (posilňovanie, skočnosť, strečing) a každodenný ranný klus doplnený špeciálnym bežeckým posilňovaním. Zimná príprava pozostávala z veľmi dlhých behov. Tréning TV bol vyšší ako u Zátopka. Intervalový tréning tvorili 200 - a ž 1200 -metrové úseky s objemom na jeden tréning až
do 15 km. V jarnom období sa objem znížil. TV sa rozvíjala na 1200 - a ž 2000 -metrových úsekoch. K tomu pribudol vysoký objem v tréningu ŠT na 4 00 - a ž 800 -metrových úsekoch. TR sa rozvíjala na úsekoch do 200 m. Sovietski tréneri čerpali z metodiky Zátopka a Fišera, ale p osunuli ju do maximálnych polôh a pridali zlepšené silové a rýchlostné aspekty behu. Spomedzi mnohých z ástupcov tejto školy spomeňme Vladimíra Kuca (dvojnásobný olympijský víťaz na 5 000 a 10 0 00 m) a Petra B olotnikova (olympijský víťaz na 10 000 m).
Africká škola
Jej metódy sa opierajú o veľmi dobré vytrvalostné predpoklady afrických kmeňov a ich prirodzené silové schopnosti. Typické sú tréningové tábory vo vysokých nadmorských výškach. Trénuje sa 3-krát denne, v nedeľu, ak nie sú preteky, je voľný deň. Sústredenia trvajú 4 – 5 týždňov. Prvý tréning dňa sa začína
okolo šiestej ráno, býva to beh na 8 až 16 k m v horskom teréne. Druhý tréning (hodinový) nasleduje okolo desiatej a jeho cieľom je rozvoj šprintérskych schopností. Tretia fáza sa začína okolo štvrtej popoludní a tvorí ju intervalový tréning. Táto škola využíva vysokú nadmorskú v ýšku v spojení s množstvom a náročnosťou tréningov. Produkuje množstvo výborných bežcov, ktorí ovládli svetové tabuľky od 800 m až po maratón. Špičku tvoria hlavne Keňania, Etiópčania či Maročania. Výkonnosť Afričanov ovplyvňujú antropometrické, biomechanické a psychologické faktory, ale aj ekonomická situácia, prostredie, bežecká tradícia a silná konkurencia. A , samozrejme, tvrdý tréning. Dominancia afrických bežcov s úvisí a j s telesnou konštrukciou. Sú štíhli, ľahkí, majú nízky BMI ( index telesnej hmotnosti) a dlhé k ončatiny, čo im dáva výhodu v ekonomike behu. Africké hviezdy pochádzajú z vyšších nadmorských výšok, a lebo v nich trénujú. Ich výkonnosť čerpá aj z fyzicky aktívneho životného štýlu od útleho detstva.