Keď som v roku 2005 bežal preteky Národný beh Devín-Bratislava, dosiahol počet pretekárov hlavnej kategórie 377. Pre porovnanie v roku 2014 ich bolo o 2352 viac, čo je vyše 700% nárast. Malo to zaiste svoje výhody. Na štarte sme sa nemuseli tlačiť ako sardinky. Pred desiatimi rokmi som bežal v ošúchaných adidaskách, vetrovke zo second handu a požičaných elasťákoch. V štartovnom balíčku som si našiel lacné bavlnené tričko s logom usporiadateľa a hlavného sponzora. Ani neviem, či vtedy niekto riešil kvalitu pretekov podľa toho, aké tričko dostane. Faktom ale ostáva, že prvý Slovák a zároveň víťaz mal čas 35:37. Po takmer desiatich rokoch mal prvý Slovák síce o 14 s lepší čas, ale trať sa skrátila o celých 705m! Neviem, do akej miery je výkonnosť vytrvalcov obrazom slovenskej atletiky, ale som si istý, že bežecké hnutie rozširujúce sa každým rokom sa vyvíjalo bez účasti zväzu.
Je veľmi ťažko posúdiť, či počet štartujúcich na významných pretekoch už dosiahol plató. Záujem ľudí o beh na Slovensku sa stále vyvíja a nemyslím tým len vývoj počtu štartujúcich. Sprvoti bolo dôležité vzbudiť záujem spoločnosti. Nadchnúť masy. V tomto smere veľa urobili známe osobnosti aj športovci, ktorí nakopli a motivovali jednotlivcov aj celé kolektívy. Silní hráči na trhu športového marketingu „obliekli“ bežcov, vytvorili bežeckú módu a pomohli organizátorom zatraktívniť a skvalitniť bežecké podujatia, aby spolu podporili rastúci záujem o „nový“ fenomén – beh.
Začínajúci bežci sa nepoznali, boli ich treba zorganizovať, zoznámiť. Okrem toho chýbala literatúra a informácie dostupné pre bežných ľudí. Ako reakcia na tento dopyt sa vytvárali bežecké skupiny, organizovali verejné tréningy, natáčali cvičné videa. Učili sme ľudí rozcvičovať, rozoznávať tréningové tempá, či naťahovať sa po tréningu. Keď som pred 5 rokmi vydal prvú knihu Neležme, bežme bola svojho druhu jediná slovenská publikácia po 20 rokoch. Minuloročná Umenie behať musí konkurovať ďalším viac ako dvadsiatim knihám o behu, ktoré ponúka súčasný trh. Dnes sú bežecké informácie vskutku dostupné a bežné rady už nadchnú málokoho. Z internetu si dokážete stiahnuť hotové posilňovacie programy, tréningové plány či uvoľňovacie zostavy. Erudovanosť rekreačných bežcov je dostatočne vysoká a záujem o skupinový tréning súvisí skôr s dobrou spoločnosťou ako s potrebou vykonávať organizovane vysoký poklus.
Tak ako moderné technológie, aj bežecká komunita sa vyvíja a potrebuje to! Prvý krok bol unikátny a úspešný. Zmobilizovať masu a získať si jej záujem. Ale ak ostaneme len pri tomto stupni, vaše schránky a nástenky zaplavia selfie vašich priateľov, známych. Nič len nagelované, nastajlované figúrky a pózy, ktoré časom omrzia. Ďalším stupňom vývoja nie je odbehnúť maratón, splniť si sen, rozoslať cieľovú fotku a zvyšok života žiť v spomienkach. Tým najdôležitejším stupňom je behať (športovať) pre svoje potešenie, dostať to pod kožu, alebo preto lebo je to súčasťou života. Významným krokom je motivovať okolie a svoje deti predovšetkým, aby ich v dvadsiatich, tridsiatich či štyridsiatich rokoch nebolo potrebné zmobilizovať k športu tak, ako bolo treba vás.
PaedDr. Viktor Bielik, PhD.
Začínal ako masér (basketbal, stolný tenis, biatlon, vodný slalom). Od roku 2003 vyučuje a prednáša fyziológiu človeka na FTVŠ UK. Od roku 2004 pracuje s vrcholovými a rekreačnými športovcami v oblasti diagnostiky trénovanosti a zdravotného zabezpečenia. Najprv v centre vrcholového športu (NŠC) ako analytik. Neskôr viedol oddelenie športovej vedy a diagnostiky trénovanosti. Pre NŠC získal certifikát vedecko – výskumného pracoviska. Je autorom kihy Neležme, bežme, viacerých odborných prác a publikácii, ktoré sa venujú problematike výživy, diagnostiky trénovanosti a metodológie vo vrcholovom, ale aj rekreačnom športe. Aktívne sa zúčastňuje amatérskych pretekov v behu, triatlone a bežeckom lyžovaní.