Prihláška a zaplatenie štartovného sú tou najlepšou motiváciou, preto som sa prihlásil ... "Už to máš hore len kúsok", pokrikovala na mňa štvorica turistov skúmajúca turistické ukazovatele ... ten "kúsok", ako hovorili, trval vyše pol hodiny.
Všetko začalo viacmenej presne pred rokom práve na Jizerských horách. Ja som išiel vtedy na bicykli a stretával som skupinky i jednotlivcov ovešaných camelbakmi, batohmi, vestami s fľašami, gélmi a číslom na hrudi. Pretože bolo horúco a na mnohých z nich bola vidieť námaha, únava i vyčerpanie, kládol som si v duchu otázku "Prečo to robia?". Niektorí z nich išli, niektorí sa posúvali pomalým dopredným pohybom, pripomínajúcim beh. Potom som na to všetko na nejaký čas zabudol.
Pripomenula mi to až kamarátka, niekedy na jar mi vysvetlila, že existuje taký dlhý beh v Jizerských horách a že by sa mi mohol páčiť ... docvaklo mi, že som bol vtedy jeho svedkom.
A aby toho nebolo málo, dostal som od kamarátky k Vianociam bežecký kalendár, vďaka ktorému som absolvoval svoje prvé "trialy" ako Zimný beh na Blaník, Mácháč Run alebo môj doteraz najdlhší podobný beh Silva Nortica Run, ktorý mi učaroval. Avšak JUT bol v tej dobe mimo moje fyzické i psychické možnosti a napokon aj mimo môjho chápania. A pretože prihláška a zaplatenie štartovného sú tou najlepšou motiváciou, tak som sa prihlásil.
Čím viac sa blížil termín pretekov, tým viac som nadobúdal pocit, že som to tentoraz prehnal ... Víkendové preteky na biku a následná únava a regenerácia do polovice nasledujúceho týždňa mi nedávali moc priestoru pre bežecké tréningy, čo ma o to viac utvrdzovalo v mojich pocitoch.
Stále som študoval mapu, pozeral na fotky z prvého ročníka a snažil sa mentálne pripraviť na nepripravitelné. Jizerské hory poznám relatívne dobre zo sedla bicykla, ale bolo mi jasné, že mi tieto vedomosti budú v tomto závode slušne povedané nanič.
Odchod na "miesto činu"
Vybavený teóriou, kašami na raňajky, sušenými ďatľami a ananásom, vlastnými "iónovými" nápojmi a gélmi (made in "čistý šport") a všetkým potrebným k behu, hlavne kompresnými doplnkami, vyrazil som v piatok popoludní v ústrety horám.
Ubytovaný som bol na chate Peklo ... Aký symbolický názov. Už pri vyzdvihovaní štartového čísla a itinerára som pri pohľade na šľachovité, vyskákané "pavúky" pochopil, že tu zrejme nemám čo robiť. Ale ani toto ma neodradilo od účasti. Príprava camelbaku a vytvorenie kôpky oblečenia mi nezabralo veľa času. Spať som šiel skoro. Ešte pred zaspaním som ale nahliadol do brožúrky s informáciami k behu, kde boli kolónky pre traťové kontroly, mapka s rozpisom zaujímavých miest a ... itinerár.
A tu som narazil. Okuliare! To si ako mám ešte pribaliť okuliare? Veď to ani neprečítate ... a potom zablúdim a zhyniem hladom a smädom. Ešte že máme tie inteligentné telefóny, kde som bol schopný po náležitom zväčšení rozoznať písmenká na ofotených stránkach itinerára. Spokojný som mohol teda zaspať. Štart bol stanovený na 7:00 hod., a tak ma čakalo skoré vstávanie.
Budík o 5:40 hod. som ani nepotreboval ... dávno som bol hore. Raňajky, kompletizácia batohu, iontový nápoj, gély, BCAA a "hurá" na štart. Na staru sa to už pol hodiny pred výstrelom hemžilo ako v mravenisku, trochu som si ale pripadal ako na štarte Jizerskej 50-ky (známe podujatie v behu na lyžiach) paličiek a palíc tam bolo neúrekom. Ja som si radšej nič také nekúpil, nebol som poistený proti ujme na zdraví a majetku cudzích osôb. Ani ja sám by som si nerád ublížil. Zaradil som sa pokorne do druhej polovice štartového poľa a dobre som urobil.
Štart
Zaznel výstrel a húf sa za vlastného potlesku väčšiny účastníkov a ostatných fanúšikov začal som sa pomaly posúvať smerom k bráne. Pri letmom pohľade na vedľa mňa naboso cupitajúceho Tomáša Zahálku, držiaceho v jednej ruke pollitrovú fľašu vody a v druhej "šupky" s milimetrovou podrážkou, som si so svojou výbavou pripadal ako zbrojnoš v brnení. Úvodný beh po štarte som začal veľmi rozvážne, rovnako tak ako na bikových pretekoch. Nehľadiac na to, že pri jedenásťhodinových pretekoch sa nie je kam ponáhľať. Moje chvíle mali ešte len prísť ...
Následný výbeh to už trochu napovedal. Začal som ľahko predbiehať tých, ktorí sa okolo mňa prehnali z úvodného kopca. Ako ultrapanic som veľmi skoro pochopil, že nie je cieľom a ani výhodou vybiehať všetky kopce, niektoré sa ani nedali. "Tanvaldský Špičák" toho bol dôkazom.
Pri prekonávaní "brodu" som sa pousmial nad vlastnou myšlienkou, že Tomáš sa nemusel ani vyzúvať a zároveň mu nevadilo, že ho neprekoná suchou nohou ... rovnako tak, že sa mu nemôžu rozviazať šnúrky. Prvá občerstvovačka bola celkom skoro, takže som sa na nej ani príliš nezdržal, všetkého som mal ešte dostatok. Kelímok vody a znovu na trať. Nasledovali Mariánské schody, skôr náhodne nahromadené kamene do tvaru schodov, po ktorých sa vzhľadom ich rôznej výške a dĺžke skoro nedalo bežať.
Kopce, kopce a zase kopca
Nasledovala Čierna Desná - kopec s krásnou scenériou vodopádov, nepříliž prudký, zato s náročným terénom a kameňmi. Okrem niekoľkých naozaj ťažkých miest som vydržal po celú dobu "bežať", a tak som zase zdolal pár súperov, ktorí tento úsek išli. To mi psychicky dosť pomohlo a hlavne som mal radosť z toho, že sa mi darí zúročiť silu v nohách získanú na bicykli. Z cesty pod Bukovcom bol nádherný výhľad na celú oblasť Jizerka, takže následný zbeh k občerstvovacej stanici som si užíval, rovnako tak ako dobrôt, ktoré som na nej našiel.
Občerstvený melónmi, ďatľami, kúskom banánu a s doplneným camelbakom som sa vydal v ústrety stúpania za osadou Jizerka. "Húpavá" cesta nás priviedla až k ďalšej občerstvovačke na knajpy. Niežeby som celú cestu bežal, ale poväčšine som sa týmto spôsobom pohyboval.
Čím ďalej tým viac mi ale robili problémy zbehy dole kopcom, preto som sa začal obávať jedného z najťažších zbehov na trati do Ferdinandova. To, že na tomto úseku bola rýchlostná prémia, ma nechávalo úplne chladným.
Ďalšia občerstvovačka a ďalší kopec, tentokrát ale našťastie nahor. "Nadšenie" mi ale nevydržalo dlho. Kopec sa stále stupňoval, avšak aj tu som predchádzal ostatných "bežcov", hoci boli vybavení palicami. Niektorí dokonca posedávali na kameňoch a oddychovali. "Už to máš hore len kúsok," pokrikovala na mňa štvorica turistov skúmajúca turistické ukazovatele ... ten "kúsok", ako hovorili, trval vyše pol hodiny.
Okolo Olivovej hory sa cesta zrovnala, chôdzu tak vystriedal beh, ale rýchlosť sa zásadne nezmenila. Nasledujúci úsek, až do Friedrichova na poslednú občerstvovačku, bol celkom príjemný a behavý, a to aj napriek stále sa zvyšujúcej únave a bolesti nôh.
Posledná občersvovačka
V Bedrichove na nás čakalo osvieženie aj v podobe sprchy, ochladenie hlavy a nôh prišlo v pravej chvíli. Občerstvený a ochladený som sa vydal v ústrety ďalšej a snáď už poslednej zjazdovke. V tej chvíli som totiž ešte netušil nič o tej záverečnej. Po niekoľkých ďalších kilometroch, ktoré viedli cez dve konečné stanice lanoviek a Janov, som sa blížil k poslednému kritickému miestu - zbehu lesnou stráňou pozdĺž potoka do Jozefovej bane. V tej chvíli som si prial vidieť autora trati, aby som mu mohol odovzdať svoje dojmy z tohto úseku.
Lucifer
Posledné asi dva kilometre do cieľa pri chate Hájenka boli opäť výživné a aj tu sa ukázal zmysel pre humor autora trate. Výšľap po zjazdovke menom Lucifer a následný kros v lese toho bol dôkazom. Pod zjazdovkou som nasadil záverečný drvivý útok a posunul sa tak o ďalších niekoľko miest vo výsledkovej listine smerom nahor.
Čas 10:31:07
Konečne cieľ! Po nekonečných 68 kilometroch, 10 hodinách a 31 minútach som prešiel definitívne do (kačacej) chôdze a následne aj s medailou na krku do sedu, v ktorom som zostal niekoľko dlhých minút, než som si začal aspoň trochu cítiť nohy. Pripadal som si ako srnka niekoľko minút po narodení, ktorá sa snaží postaviť na slabé a klepajúce sa nohy.
Posilnený cestovinami, avšak stále veľmi unavený a vyčerpaný som sa vydal k chate Peklo. Tam pre mňa Jizerské peklo definitívne skončilo. Ešte pred úplným "vypnutím" som šiel povzbudiť bežcov a bežkyne, ktorí dobiehali na hranici časového limitu a prežívali si tak svoju chvíľku slávy.
JUT bol pre mňa neskutočným zážitkom, vyčerpávajúcim, ale krásnym. Ešte v stredu mi nohy na každom schode pripomínali tento neopakovateľný zážitok a akoby vraveli ... "to bolo naposledy". Rok je ale dlhá doba a mozog má tendenciu tie zlé zážitky vytesniť a ponechať tie pekné ... takže kto vie.
Celková bilancia: 68 km + 2 700 metrov; čas 10:31:07; 97. miesto absolútne; 9. miesto v kategórii M99 (50 plus).