Keby každý, kto môže, behal, tak by v nemocniciach ležalo výrazne menej ľudí, spotrebovali by sme menej liekov, a teda by sme žili oveľa zdravšie. Chceli sme ísť príkladom. Teda nielen o behaní vzletne rozprávať, ale ho aj zažiť na vlastnej koži. So všetkým, čo k nemu patrí. Žiaden komfort a servis, naopak, vybrali sme si beh v jeho najsurovejšej podobe. Presne také sú štafetové preteky Od Tatier k Dunaju. Zažijete na nich všetko, aj to, o čom sa vám na štarte ani len nesníva. Pokazené auto, rozbité okno, potopu, zranenie, roztopený asfalt i črevné štrajky. Zvládnete to len ak máte skvelý tím.
Keď auto porazí
Infarktové stavy sme zažili hneď od začiatku, ešte sme ani nevytiahli päty z Bratislavy. Na týchto pretekoch potrebujete dve minimálne šesťmiestne autá. Nám sa jedno z nich pokazilo ešte predtým ako sme vyštartovali. Plne naložené batožinou i posádkou si jednoducho povedalo, že nikam nejde. Tri hodiny sme pátrali, čo sa mu stalo, naháňali náhradnú súčiastku. Chválabohu, jeden z kolegov je automobilový guru. Fintu naoko mŕtveho auta odhalil a tým zachránil náš tím.
Ale to ešte nebolo všetko, čo si na nás toto auto nachystalo. Tlak sa nám opäť prudko zvýšil, keď pri otváraní posuvných dverí tieto vyleteli z koľajničiek a rozbili na aute bočné okno. A pred nami ešte celá trať behu a za chrbtom búrka. Pred dažďom nás našťastie uchránil veľký modrý igelit a lepiaca páska od servírky v blízkej krčme. Po celý zvyšok cesty sme však počúvali chrapot pomaly sa trúsiaceho rozbitého skla, ktoré nám padalo do tašiek a ruksakov. Nehovoriac o tom, že sme do auta museli nastupovať už len cez dvere šoféra a spolujazdca, čo si vyžadovalo trochu akrobacie.
Jeden zážitok za druhým
Aj druhé auto nášmu tímu pripravilo zopár utužujúcich prekvapení. Keď nám ho v požičovni pristavili bez bočného zrkadla, povedali sme si: Nevadí. A veľkou lepiacou páskou sme naň prilepili kozmetické zrkadlo jednej z našich kolegýň. Keď nám prestalo fungovať podsvietenie prístrojovej dosky, a v noci sme ani netušili, akou rýchlosťou vlastne jazdíme, povedali sme si opäť: Nevadí. Vytiahli sme mobily a svietili si na tachometer nimi. Tieto vytrvalo sa opakujúce problémy s autami, na ktoré je tím počas pretekov Od Tatier k Dunaju chtiac-nechtiac odkázaný a ktoré sú vlastne prechodným domovom všetkých bežcov, posunuli náš prah vnímania problémov dosť vysoko. A to bolo dobre, lebo skutočné bežecké chuťovky nás ešte len čakali.
Spotení ešte pred štartom
Aby sme to nemali až také jednoduché, počasie sa rozhodlo tiež nám trochu spestriť preteky. Je to celkom humor, keď vybiehate na svoj 12-kilometrový úsek pri 35 stupňoch tepla a na hlavu vám pečie slnko a dobiehate ho v daždi, keď je tých stupňov ledva 18. Užijete si svoje štyri ročné obdobia počas jednej hodinky behu. Ešte luxusnejší zážitok však máte z behu počas búrky. Kolega Hynek nám ešte v Bratislave povedal, že sa rozhodol nebrať si náhradné tenisky, nech nemá priveľa vecí so sebou. A vyfasoval úsek smerom na Železnô, kde sa beží neustále hore kopcom. Utešoval sa, že dážď mu nevadí, len aby neprišla búrka. Sotva však vystúpil z auta, spustili sa mu nad hlavou hromy – blesky, neďaleký potok sa vylial z koryta, takže namiesto behu to bolo brodenie sa do pol lýtok v kalnej vode. Riava mala takú silu, že niektoré autá sa nemohli pohnúť z miesta, lebo im pod kolesami uviazli konáre a kamene. Fakt, že nemá náhradné tenisky, bol v tom okamihu najmenej dôležitý. Prioritou bolo dobehnúť živý a zdravý...
Opačný extrém nás zas preveril v poslednej tretine pretekov počas behu cez južné Slovensko. Užili sme si horúčavy a minimum tieňa, v takom počasí kapú muchy a slabší ľudia padajú v mdlobách. My sme museli bežať. Ale bol to úžasný pocit. Pretože vtedy sa zo súperov stávali kolegovia, kamaráti, priatelia - vodu podával snáď každý každému, bez ohľadu na tímovú príslušnosť, či priebežné poradie.
Štyri oči na trati
Z tohto pohľadu boli nočné úseky úplnou bežeckou romantikou. Nebolo horúco, neboli búrky, bežalo sa fajn. Vďaka výbornému značeniu sme ani nepoblúdili, ani na nás žiadne šelmy nestriehli. Malo to svoje čaro, bežať po tme, iba s „lampášom“ na hlave. Prvotný málo príjemný pocit, keď vás niekto dobieha, sa v našom prípade dokonca zmenil na celkom príjemný. Bežkyňa z iného tímu sa „zavesila“ za nášho člena štafety a ten ju ťahal do cieľa. Dokonca ju počkal, keď sa jej rozviazala šnúrka na teniske. Jednoducho zistil, že dvom sa beží lepšie, ako samému.
O ospalosti sa hovoriť nedalo, auto bolo počas celých 30-tich hodín doslova nabité adrenalínom. Niektorí členovia štafety nespali vôbec, iní len zo dve hodiny.
Taký zvláštny maratón
Už keď sme si mysleli, že sa nám nič viac zlé neprihodí, kolegovi ustúpili aj črevné problémy, zranila sa nám predposledná bežkyňa. Teda dáma, ktorá mala bežať predposledný úsek. Prišiel na rad núdzový scenár a obeta troch našich ľudí. Presun úsekov a hľadanie náhrady. Lenka, ktorá už mala všetky svoje tri úseky za sebou a myslela si, že zvyšok cesty už bude len relaxovať, si tak musela opäť obuť tenisky a vydať sa na svoju štvrtú desiatku. Naši chlapi sa však ukázali byť skutočnými džentlmenmi, lebo ju v tom nenechali samú a odbehli ten úsek spolu s ňou. Pritom aj oni už mali tie tri svoje „odkrútené“. Poňali to tak zodpovedne, že nám skoro nevyšiel zámer dobehnúť do cieľa spoločne ako celý tím. Také ostré tempo nasadili.
Neboli sme žiadni profíci, skôr taký šedý priemer – najlepší z nás beháva desiatku za 47 minút, najhorší za hodinu. O to viac sme boli prekvapení, keď sme do cieľa dobehli na úžasnom siedmom mieste v skupine, kde bolo 24 tímov a v celkovom poradí sme skončili zo 190 družstiev na 76. priečke.
Na jednej lodi
Už vieme, že zvládneme aj extrémnu záťaž a vieme, že máme kolegov, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. A nielen kolegov, ale aj poistencov. Štafetu Od Tatier k Dunaju sme si vybrali aj preto, lebo naša poisťovňa je tímový hráč. Sme na jednej lodi – poistenci Dôvery i zamestnanci. Preto naše bežecké družstvo tvorili zástupcovia oboch skupín. A stali sme sa mimoriadne súdržnou skupinou, ktorú preteky preverili po všetkých stránkach. A presne o to sa snažíme aj v bežnom živote – byť s našimi poistencami jeden tím a spolu prekonávať všetko, čo nám príde do cesty.