Lance Armstrong sa v 44 rokoch stal víťazom Tour de France a vyhlásil: "Ďakujem všetkým, ktorí mi ďalej pomáhajú udržiavať sa v špičkovej kondícii."
Na atletickej Diamantovej lige tesne pred štartom olympiády excelovali Rusi a bežci z Kene zlepšili niekoľko svetových rekordov. Aj tak by teoreticky mohli vyzerať správy zo športového víkendu, keby sme žili v paralelnom svete, kde sa smie naplno dopovať. Aký by bol?
Pri čakaní na prelomový verdikt o tom, či možno kvôli škandálu s používaním nedovolených prostriedkov v Rusku vylúčiť z letných hier podľa princípu kolektívnej viny celú krajinu, to rozhodne bola zaujímavá úvaha.
Nie je ani nová, ani celkom okrajová. Však sa pomerne často teoreticky hovorí o tom, či by nebolo jednoduchšie zlegalizovať drogy; obhajcovia takého konceptu tvrdia, že by štáty nielen získali značné obnosy na daniach, ale tiež by dostali drogovú scénu pod kontrolu a zmizli by pridružené kriminálne javy.
Podobné je to so snahou o legalizáciu prostitúcie. Ak je obchod s heroínom či ľudským telom z princípu špinavou záležitosťou, nie je na tom doping v športe teraz inak. Nebolo by to však vlastne svojím spôsobom fér? Teda ak možno slovo "fér" v spojitosti s dopingom použiť.
Nenaplnilo by sa práve týmto - dozaista značne extrémnym - spôsobom naraz volanie po úplne rovnakých podmienkach pre všetkých? Do istej miery áno.
Kto namietne, že by sa štáty (a jednotlivci) delili na tie, ktoré si doping môžu a nemôžu dovoliť, má pravdu len parciálne. Iba naivní spoluobčania odmietajú vidieť, aké obrovské peniaze sa v športe točia. Chudobní a bohatí boli a budú.
Porovnávať podmienky športovcov najvyspelejších (prípadne najštedrejších) štátov planéty napríklad s tými z rozvojových krajín je aj teraz principiálne nemožné.
Alebo inak: ak sa zhodneme, že fanúšikovia chcú vidieť maximálne výkony, prečo im je neumožniť tak, že sa zapoja všetky postupy, ktoré sú práve k dispozícii?
Práve cyklistická Tour de France bola za éry neporaziteľného Lance Armstronga skutočne strhujúcim divadlom a prípadné zlegalizovanie dopingu by mohlo čomukoľvek pomôcť.
Armstrongove časy boli plné až mafiánskych praktík, vyhrážok a ohýbania či porušovania zákona - takto by všetko bolo transparentné. Vo svete, kde sa nemalá časť západného sveta napcháva antidepresívami a hoci náznak bolesti tlmí ružovými pilulkami, sa tiež ponúka, či nie sme voči športovým hviezdam pokryteckí.
Organizovaný štátny doping v časoch "studenej vojny" menil ženy na „fúzaté obryne,“ mužom likvidoval vnútorné orgány; súpis jeho obetí nie je krátky.
Otázka vplyvu na zdravie je zásadná, hoci možno namietnuť, že množstvo nedovolených prostriedkov možno použiť dokonca ku ochrane tých, ktorých telá sú často neľudskými nárokmi najdrsnejších akcií (pozri Tour de France) rovnako ničené. Nakoniec sa tak rovnako človek dostane k tomu, čo sa nedá ani vyčísliť, ani zmerať: k ideálom. Existujú vôbec?
Má byť šport bojom ľudského tela s vlastnými limitmi, keď zvážime súčasné horibilné náklady na podporné tímy, výživové doplnky či dlhé pobyty v kyslíkových stanoch?
Autorovi textu je predstava "čistého športu" stále sympatická, ale zároveň mu chýbajú jednoznačné argumenty. Ide skôr o záležitosť pocitu. Či zvyku?
Nikdy sa nedozvieme, koľko športovcov by kvôli povolenému dopingu zomrelo na zlyhanie srdca ani u koľkých z nich by naopak teraz nedovolené postupy fatálnym kolapsom dokázali zabrániť. Isté je len jedno: dumať, či Rusi (ne) smejú do Ria, by v takom svete znelo ako zbytočná úvaha z dávnych čias.