V záverečný deň hier v Riu hrdo niesla vlajku Južnej Afriky. Deň predtým bežala vo finále osemstovky ďaleko pred ostatnými a časom 1:55,28 prekonala národný rekord. Bolo to impozantné víťazstvo.
Ale zároveň zdvihlo aj ďalšiu vlnu diskusií, či by mala Caster Semenyaová medzi ženami pretekať. „Snažila som sa na jej prípad poukazovať celý rok,“ hovorila Britka Lynsey Sharpová, v cieli šiesta. „Ale rozhodnúť o ňom musia iní.“ Rovnako austrálsky kouč Nic Bideau podotkol: „Mali by ste získať zlatú olympijskú medailu iba vtedy, keď bežíte skvele. Ale ona beží obyčajne a vyhrá.“
Diskriminácia?
Semenyaová tušila, čo príde. Zdá sa, že tentoraz bola na kritiku pripravená. „Ľudia by sa mali naučiť, ako sa zjednotiť. Šport je o zjednocovaní ľudí, nie o diskriminácii. Je mi mojich kritikov ľúto,“ reagovala.
V osemnástich sa v Berlíne 2009 stala senzačne majsterkou sveta, pri ešte len druhom štarte v zahraničí. Vzápätí sa vzhľadom na jej postavu i výzor vyrojili špekulácie, že u nej ide o takzvaný intersex. Teda že sa identifikuje ako žena, ale má telesné charakteristiky spájané ako so ženami, tak s mužmi.
Na podnet atletickej asociácie IAAF bola podrobená rozsiahlemu testovaniu, často nedôstojnému. Lekári u nej odhalili hyperandrogenizmus, pri ktorom sa v tele ženy uvoľňuje viac mužských hormónov, ako je obvyklé. Jej hodnota testosterónu mala byť trikrát vyššia ako u 99 percent ženských športovkýň.
Ruky preč od Caster
V júli 2010 funkcionári IAAF oznámili, že Semenyaová je žena a môže ďalej pretekať, ale súčasne zaviedli pravidlo, podľa ktorého atlétky s takou anomáliou musia podstupovať liečbu, znižujúcu množstvo testosterónu v ich tele a udržujúcu ho pod hladinou vytýčenou IAAF.
Časy Juhoafričanky potom boli slabšie, na majstrovstvách sveta 2011 v Tegu aj na hrách v Londýne 2012 dobehla druhá za Ruskou Savinovovou (neskôr obvinenou z dopingu). Zvrat priniesla vlani indická šprintérka Dutee Chandová, ktorej tiež namerali príliš vysokú hladinu testosterónu. Napadla spomínané pravidlo IAAF a pred Športovou arbitrážou CAS spor vyhrala.
Tribunál rozhodol, že nie je úplne zrejmé, že atlétky s hyperandrogenizmom majú nefér výhodu oproti ostatným. IAAF musela pravidlo stiahnuť. Semenyaová prestala svoju hladinu testosterónu umelo znižovať.
V predchádzajúcich rokoch mala problémy s tréningom, rozišla sa s koučom, pripravovala sa pod vedením bývalej atlétky Marie Mutolovej, ale aj tej dala zbohom. Navyše ju sužovali zranenia. V súkromnom živote vstúpila do registrovaného partnerstva s dlhoročnou priateľkou a bývalou atlétkou Violet Raseboyovou.
Pokus o zmenu
IAAF chce zvrátiť výrok CAS. Tentoraz sa však diskusia netýkala len Semenyovej, ale aj druhej Niyonsabaovej z Burundi a tretej Wambuiovej z Kene. Všetky medailistky totiž majú podobný výzor. Piata Poľka Joanna Jozwiková dokonca povedala: „Je mi ľúto štvrtej Melissy Bishopovej. Ona mala byť olympijskou šampiónkou.“
Štúdia Lekárskej a antidopingovej komisie z roku 2014 uvádza, že sedem z tisíc elitných ženských atlétok má vyššiu hladinu testosterónu. Kľúčovou sa teraz opäť stáva otázka: Je spravodlivé, že atlétky s extrémne vysokou hladinou testosterónu súťažia s ostatnými?
Nájsť riešenie, ktoré by bolo spravodlivé, ale ktoré by zároveň nepoškodilo ľudské práva a dôstojnosť, je preťažká úloha. Myron Genel, emeritný profesor pediatrie univerzity v Yale a poradca IAAF, už skôr vyhlásil: „Semenyaová sa narodila ako žena a v dospievaní bola vychovávaná ako žena. Ak teda u nej nájdeme čokoľvek, s výnimkou zakázaných podporných látok, bude jej povolené súťažiť ako žene.“
Niektorí juhoafrickí politici označili útoky na ňu za rasistické a sexistické. Napriek tomu Sebastian Coe, prezident IAAF, pred finálovým behom na 800 metrov v Riu povedal: „IAAF sa pokúsi zvrátiť verdikt CAS a opäť zaviesť pravidlo o povinnom znižovaní hladiny testosterónu u týchto atlétok.“