Je streda a ako každý týždeň o 18:30 stretko s bežeckou partiou na Železnej studienke. Cítila som, že nie som chorá, ale akosi som bola unavená. Hovorím si - ak mám byť chorá, tak behom si to buď urýchlim, alebo to prejde. Môj štandardný prístup k blížiacej sa chorobe :)
Ale nezmenilo sa to celý mesiac... Tak si hovorím - asi nejaká únava, to prejde. A predsa len to bolo niečo.
Po piatich týždňoch mi tehotenský test ukázal dve čiarky a hneď som vedela :) Aj keď sme bábätko (už druhé) plánovali, nečakala som to tak rýchlo. Ani na okamih som neváhala, či prestanem s behaním alebo nie. Behala som tak, aby som sa cítila komfortne s mojím stavom.
Spomalila som a dávala som väčší pozor na povrch terénu. Bolo to prijemné. Keďže únava prešla, cítila som sa veľmi dobre. Vďaka tomu, že som chodila dvakrát do týždňa behať po 45 minút, oveľa lepšie som zvládala pribúdajúce kilogramy. Po psychickej stránke som bola oveľa vyrovnanejšia ako pri prvom tehotenstve, keď som chodila občas "len" do fitka.
Pravidelne som navštevovala tehotenskú poradňu. Gynekologička vedela o mojej záľube a vždy špeciálne kontrolovala polohu placenty a všetko. Zakaždým sa so mnou lúčila slovami: "Nie je tam nič, kvôli čomu by som vám beh mala zakázať." A tak som si behala do siedmeho mesiaca :)
Zúčastnila som sa aj rôznych bežeckých podujatí. V piatom týždni som bežala Ladies run: 5,5 km za 27 minút. V piatom mesiaci River Park Night run: 8,8 km za 51 minút. Tam so mnou bežal aj manžel, dobeli sme pekne za ruku do cieľa :) A v šiestom mesiaci sme boli s budúcim dvojnásobným ockom vo Viedni na beh On a Ona. To už som si zabehla vysoko relaxačne: 4 km za 27 minút.
Prestávku na štyri mesiace som si dala 12 týždňov pred pôrodom, keď ma 40 minút behu vo veľmi pomalom tempe vyčerpalo natoľko, že som sa cítila ako po odbehnutí polmaratónu. Pôžitok z behu už bol nižší ako celkové nadšenie ísť.
Rekonvalescencia trvala príliš dlho vzhľadom na nízky výkon. Brala som to ako signál môjho tela, a tak som
zasadla do kresla a relaxovala, kým bábätko neprišlo na svet (relaxovala v rámci možností, keďže sme už čakali druhé dieťa a pracovala som na plný úväzok).
Náš druhý chlapček sa narodil 25. februára 2012 a ja som sa pomaličky dávala dokopy. Štyri týždne od toho dňa som si už obliekla bežecké gate a tenisky:)
Ešteže môj manžel má rozum a prinútil ma sľúbiť mu, že pôjdem len na 5 minút. Iritovalo ma, že celé obliekanie mi trvalo dlhšie ako samotný beh, ale poslúchla som. A dobre som urobila, lebo moje prvé behy boli veľmi vyčerpávajúce. Naozaj tých pár minút stačilo.
Vždy, keď som sa cítila lepšie, pridala som si minútku. V tom období som považovala zabehnutie 10 kilometrov za nemožné a úplne som chápala všetkých mojich známych, ktorí mi stále hovorievali, ze 10 km je pre nich nezabehnuteľných ;)
Tretieho júna som stála na štarte ženského behu vo Viedni. Bežala som 10 km a stihla som to za 52 minút a 30 sekúnd. Tri mesiace po pôrode.
V septembri som bežala na Velvet rune 5 km za 22 minút a 25 sekúnd a bola som druhá :) Moje zatiaľ najlepšie umiestnenie - no škoda, že ocenenie dostala iba víťazka.
Ten istý mesiac bol aj Night run a trať 9,2 km som zabehla za 43 minút. Dali sme si s manželom aj opakovanie behu On a Ona vo Viedni a tentokrát časomiera ukázala 18 minút a 20 sekúnd za 4 km. V tehotenstve to bolo 27 minút.
Aby som nezabudla, dnes má Danko rok a stále kojím! Žiadne laktačné krízy sme nemali, mliečka bolo každý deň dosť. Koľko si Danko želal, toľko sa mu ušlo :) Ani mi nenapadlo, že by som mala oň prísť. Svalovicu som veľmi nemala, keďže som si pridávala po malých dávkach.
Obaja synovia začali chodiť v deviatich mesiacoch a už teraz ich nemôžme zastaviť v behaní po byte či po vonku. Ten starší hovorí: Mami, musím trénovať! :)
Beh je súčasťou môjho života a teší ma, že ma deti vidia odchádzať a prichádzať v bežeckom oblečení, a čakajú, keď im donesiem z pretekov medailu :)