Snívať je úžasné. Aj ja snívam. Hlavne o tom, čo ma baví a prináša nové zážitky. Keďže milujem beh, veľmi som si želala ísť si raz zabehať mimo Slovenska a zažiť niečo špeciálne.
Presne takýto bol môj opis darčeka, ktorým ma mal prekvapiť manžel k 30-tim narodeninám. Čo vymyslí, bolo celkom na ňom - aké miesto a súťaž vyberie, malo byť prekvapenie. Bola som zvedavá :)
V deň mojich narodenín manžel skoro ráno niekam odišiel. Zistila som to, až keď som sa zobudila a videla, že neleží vedľa mňa. Išla som do kuchyne. Už ma tam čakal s kyticou 30 červených ruží a s poukazom na pobrežný beh na 20 km v Lisabone :)
Veľmi som sa tešila, nemohla som uveriť tomu, aký úžasný výlet nás čaká. Výlet pre celú rodinu, my a naše dve deti (1 a 4 roky). A k tomu fantastický beh 14. apríla s úžasnými pohľadmi na more, skvelou atmosférou a určite skvelým výkonom.
Na jeseň sme si kúpili letenky, hotel na týždeň. Keď už letíme štyri hodiny, nech to tam poriadne popozeráme, hovorili sme si. Lisabon je predsa krásne mesto.
Narodeniny mám v lete a beh bol v apríli, takže celkom dosť času na prípravu. Kúpila som si nové bežecké trenky, tričko, podkolienky - že musím byť kočka ;) Nebudem si len užívať darček, ale aj reprezentovať
Slovensko.
Celý čas do apríla som sa veľmi tešila. Hlavne keď na Slovensku panovala nekončiaca sa zima. Bolo to moje svetielko. Mala som v pláne doniesť z Lisabonu jar, okrem splneného sna. Tréning som na 20 km nezamerala, povedala som si, že pobežím hlavne pre radosť.
V týždni, keď sme odchádzali, som mala zlý sen... Nevedela som, prečo. Zlé sny najčastejšie odzrkadľujú zlý podvedomý stav mysle a na také niečo som nemala dôvod, v mojom živote vládne spokojnosť na všetkých stranách. Nezaoberala som sa ním viac, aj keď ma to trochu rozrušilo.
11. april 2013 - sme zbalení :)
Päť minút pred odchodom na letisko som stihla stratiť moju obľúbenú náušnicu. Hovorím si - niečo mi chce naznačiť, že do Lisabonu nemám ísť? Ale prevážilo moje racionálne ja. Nebudem sa namotávať na straty materiálnych vecí, to sa predsa stáva.
Mimochodom, ešte sa mi ráno nepodarila upiecť ani bábovka, ktorá bola posledné štyri razy výborná.
Ideme.
Všetko prebehlo hladko, sme v Lisabone, úžasné počasie, hotel fantastický, deti nadšené. Ďalší deň sme mali v pláne ísť na miesto, kde sa odovzdávali štartové čísla. Podľa mapy to vyzeralo na 30 minút chôdze, zistil manžel, rodinný goegraf (to ako naozaj, neuťahujem si). Tak sme sa tam vybrali celá posádka.
Danko sa v kočíku obzeral, kde to sme, Samko na odrážadle a my pešo. Jeden tlačiac kočík raz hore kopcom, a potom zase brzdiac dole kopcom, druhý to isté, len mal na starosti druhé dieťa s odrážadlom. Lisabon je relatívne kopcovité mesto.
Po štyroch hodinách sme na mieste. Bolo to nakomiec trochu ďalej :) Výborne spracovaná mapa. Asi sa pomýlili v mierke.
Vošla som do officu pre registráciu na športové podujatia a ukázala potvrdenie o zaplatení s dátumami pretekov. Pani za pultíkom na mňa nechápavo pozrela. Chytí papier a prepíše dátumy na termín 21. apríla, čiže o týždeň neskôr. Áno, môj beh sa koná o týždeň neskôr...
Na niekoľko minút a hodín sa mi zrútil svet a celý cieľ nášho pobytu v Lisabone. Pripadali sme si ako úplní blázni, že sa trepeme cez pol Európy s dvomi deťmi a teta mi len tak prepíše dátumy a tvári sa, že sa nič nedeje, veď o týždeň... Ani nevedela po anglicky, tak nemalo zmysel sa s ňou dohadovať.
S letákom v ruke kráčame dole ulicou, potom ďalšou hore a zase dole. Nechápeme. O týždeň? Ako sa to mohlo stať?? Sme tu o týždeň skôr? Prečo nám to nik nedal vedieť? Čo sa vlastne stalo? Toto nie je možné, hovoríme si. Nemohli sme tomu uveriť.
Spomenula som si na môj zlý sen, stratenú náušnicu, bábovku... Žeby mi niečo vravelo - nechoď tam? Možno áno, ale šli sme, pretože nás ani vo sne niečo také nenapadlo. A tešili sme sa na spoznávanie nového mesta.
Predýchali sme to. Asi to tak malo byť...
Šla som si počas pobytu trikrát zabehať, len tak, pre radosť. Užívali sme si krásne slnečné počasie, organizovali sme si celodenné výlety, deti boli nadšené.
V deň odchodu sme si zobrali taxík na letisko a lúčili sa s Lisabonom pohľadmi cez okno. A zrazu Samko hovorí: Ocko, pamätáš si? Lisabon dostala maminka s tými ružami k narodeninám!
Vtedy som si uvedomila, že má pravdu. Môj beh bol len zrnkom z toho, čo sme tam zažili. A hlavne sme to zažili všetci štyria spolu a bolo to úžasné. Vďaka behu sme sa dostali na výlet, na ktorý by sme len tak nešli. Bola to skvelá dovolenka. A vlastne - splnil sa mi sen. Len úplne iný, ako som čakala - dovolenka v európskej metropole v hoteli bez stravy so spoznávaním miestnej kultúry a gurmánskych pochúťok.