Triatlonový svet Kristíny Lapinovej (stĺpček slovenskej reprezentantky vychádzajúci v magazíne RUN)
Dnes sa zameriam na rozvoj technických zručností potrebných pri triatlone, ktoré zvlášť my ženy veľmi zanedbávame.
Opraviť defekt musí byť rutina. Naučíme sa to však len vtedy, keď nemáme po ruke muža, ktorý si ochotne zašpiní ruky namiesto nás.
Spomínam si na môjho prvého Ironmana v Nitre pred desiatimi rokmi. Moja mohutná cyklistická príprava trvala pol roka a zahŕňala nákup bicykla a odstránenie reflexných plastov z kolies a šiltu z prilby (ďakujem cyklistom, že ma informovali, lebo imidž je dôležitý).
Odvaha mi ako obyčajne nechýbala a podporená kamarátkou Duškou som ráno absolvovala cestu Banská Bystrica - Nitra, aby som stihla štart o siedmej. Otázku možných defektov sme vyriešili tým, že som si zobrala na cyklistickú trať mobil a kamarátka bola naštartovaná priniesť mi potrebné "pakšamenty" autom.
K osudnej chvíli samozrejme došlo na najvzdialenejšom bode 30-kilometrového okruhu. Plán fungoval stopercentne. Duška beží o dušu s dušou aj s pumpou. Každá sekunda sa počíta.
Zrazu vravíme úplne naraz: "Ty to vieš opraviť? Lebo ja nie." Zúfalstvo pretŕha ochotný ujec vyskakujúci zo starej Avie. Dvoma gigantickými šroubovákmi obratne vymieňa dušu (ešte že som mala lacné kolesá, ktoré pár škrabancov znesú), a dokonca sa pýta, či ma nemá odviezť autom za peletónom. Smejeme sa, že to nie je práve v duchu fair play a s chuťou vyrážam do ďalších zo 180 kilometrov okorenených dvojnásobnou prietržou mračien.
Ak vás podobné defektové príbehy ešte nepostretli, tak verte, že prídu. Stačí sa pozrieť na kvalitu našich (kedysi) asfaltových ciest. Ja už viem opraviť defekt rýchlo aj pod tlakom. Napríklad aj na cyklovýlete, keď o pár minút odchádza jediný vlak. Často som pozývaná opravovať defekty aj zúfalým kamarátkam.
Ešte malá rada na záver. Vždy prejdite prstami vnútro plášťa, lebo pre zabudnutý zabodnutý tŕň či niečo podobné budete mať nútenú zastávku už po pár metroch.