BLOG I Naše dobrodružstvo sa začína. Letíme z Rangúnu, z 5-miliónového najväčšieho mesta v Barme, do Kalaymayo. Medzipristátie v Mandalay má byť len krátkou prestávkou. O to väčšie prekvapenie zažívame, keď nás nútia vystúpiť s odôvodnením, že lietadlo už ďalej nepoletí. Vraj meškáme a pristávacia plocha v Kalaymayo nie je osvetlená. Sme nútení prenajať si auto.
Prechádzame cez nočné Mandalay, niekdajšie sídlo kráľov. Je tu ešte čulý ruch. Sme 700 km severne od Rangúnu a pred nami je 350 km jazdy. Zatiaľ ideme po asfaltke, ktorá by u nás bola označená ako cesta 2. triedy. Tu sa to volá diaľnica.
Ľudí je pomenej, zato pribúda túlavých psov. Okolo polnoci však asfaltka končí, cesta sa kľukatí, prichádzajú
stúpania i prudké klesania, výmole. Zastavujeme a pomáhame Austrálčanom opraviť defekt. Medzitým nás predbieha mikrobus, pred ktorým beží asi 12-ročný chlapec a odhadzuje kamene z cesty. Múdro – nechcú dopadnúť ako naši priatelia od protinožcov.
V aute nás to hádže všetkými smermi, hoci ideme sotva tridsiatkou. Hlavy máme doudierané a som na seba trochu nahnevaný, že som si nezobral malý vankúš, pomohol by mi tlmiť tie nárazy. Nadránom konečne vychádzame z džungle, vidíme ryžové polia, na ktorých už pracujú roľníci, prechádzame cez veľkú bahnistú rieku Dyeranadi. Most je dimenzovaný len na jedno väčšie auto, a tak poslušne čakáme, kým prejde nákladiak.
Ráno sme konečne v Kalaymayo. Z nadmorskej výšky 100 metrov nad morom stúpame na 2000 metrov. Pred nami sa otvára krásny horizont. Cesta sa kľukatí nad priepasťou, pod nami sú oblaky ako vatové vankúšiky.
Konečne sme v v polmiliónovom Chin state, v zabudnutej krajine s exotickou prírodou. Sem by mal prísť trénovať Peter Sagan, možno by potom vyhral aj Tour de France. Občas míňame osady pripomínajúce naše lazy.
Zastavujeme a dávame si ryžu so zeleninou. Žalúdok si začína zvykať. Musí. Keďže sme hostia, na večeru dostávame aj hydinu. Domáci si pochvaľujú aj mäso z tigra, vraj je veľmi sladké. Parun nás poúča, že veľmi zdravé sú aj malé opičky. Keď hovorí, že nepohrdne ani psom, som nesmierne rád, že mám na tanieri kura.
Ešteže mám dobrý žalúdok, lebo nasleduje prudké klesanie až k priezračnej rieke Mytta, a opäť stúpame až nad oblaky. Vodič z nás ide vytriasť dušu, a to sa dozvedám, že ide pomaly, lebo vraj nie je domáci. Aké šťastie!
Prechádzame cez hlavné mesto Hakha s 25-tisíc obyvateľmi. Je tu len jedna hlavná ulica, popri ktorej je mnoho malých obchodíkov. Národný futbalový štadión nemá trávu, len udupanú hlinu, namiesto postranných čiar sú brázdy. Krčiem tu veľa nenájdete, zato kostoly, modlitebne a cirkevné ústredia sú na každom rohu.
Posledné kilometre absolvujeme už len potme. Cesta sa náhle rozdvojuje, netušíme, ktorou sa vybrať.
Vyťahujem mobil a skúšam sa vyznať v mape. Medzitým Parun odbehol a zistil, že jedna z ciest je asi o sto metrov nezjazdná, takže vlastne nemáme na výber.
Neskoro večer prichádzame do mestečka Thantlang. Zaspávame v malom hosteli, poslednýkrát na posteli, lebo Chinovčania spávajú na zemi. Elektrina funguje len na generátor, ale naši hostitelia sú zlatí, pri našom príchode ho zapínajú a zohrievajú nám rozmaznaným západniarom v lavóre vodu.
Opäť sme toho veľa nenaspali, ráno sa budíme na kikiríkanie. Pred nami je ďalší náročný deň. Čaká nás stokilometrová jazda na motorkách. Prichádzajú naši vodiči, uväzujú batožinu a poučujú nás, ako sa máme držať a sedieť. Dobrodružstvo pokračuje.
Prechádzame cez osadu Thlualam, celkovo asi 10 percent času ideme po vrstevnici, inak neustále stúpame alebo klesáme po strmých kopcoch. Predbiehame ťažné kone, každú chvíľu nadskakujeme na hrboľoch. Ešteže je tu príjemne teplo.
Okolitá príroda pripomína Eden, je to niečo medzi Slovenským rajom a Avatarom. Sebastianovi tečie plastová nádrž s benzínom rovno na motorku, niekde stratil štupeľ. Vynájde sa, hrdlo obalí igelitom, obtočí gumičkou a frčíme ďalej.
Tentoraz takmer letíme, lebo potrebujeme dohnať motorky pred nami a mladí chlapci, čo nás vezú, sa asi chcú predviesť. „Varúúj!“ kričím dolinou a znova len dúfam, že moji priatelia doma sa dobre modlia.
Zastavujeme v osade Hriangkhan, ukazujú nám školu a ochutnávam ovocie, ktoré doma nenájdem. Aj
banánov je tu niekoľko druhov, siaham po omnoho hrubšom, než na aký som zvyknutý. Cesta sa opäť zhoršuje, teraz je to už len turistický chodník, miestami prechádzame blatom, inde sa práši. Chodník sa rozdvojuje. Do našej konečnej stanice vedie skratka, ale motorky by tadiaľ neprešli. Keď Parun s úsmevom hovorí, že by sme tam mohli stretnúť tigra alebo medveďa, je jasné, kadiaľ pôjdeme.
V osade Thau na nás čakajú motorky a ihneď nám preväzujú batožinu. Nechápem prečo. Parun odvetí, že potrebujeme byť ľahší, lebo doteraz bola cesta dobrá, ale teraz to už bude horšie. Nechcem veriť vlastným ušiam, ale o malú chvíľu už chápem.
Prechádzame desiatkami bystrín a horských potokov, v čistučkej malej riečke Hvi Awh, kde bolo treba skákať po kameňoch, sa Sebastian vykúpal aj s foťákom. Parun sa zase smeje.
Môj život je v rukách sedemnásťročného chlapca, ktorý balansuje len centimetre nad polkilometrovou priepasťou. Na niektorých miestach je chodník nezjazdný, motorku treba istiť a pridržiavať sa koreňov, ktoré trčia zo svahu.
Radšej zoskakujem a bežím. Ťažký terén spôsobuje, že som rýchlejší než motorka. Splnil sa mi tajný sen – zabehať si v džungli. Preskakujem bahno, kamene a užívam si to. Nie je to žiaden tempo beh, kochám sa pohľadom na banánovníky a krásne červené kvety. Po chvíli už nepočujem zvuk motoriek.
Zrazu sa čosi mihne za krovím a ja okamžite zabrzdím. Nemám chuť postaviť sa zoči voči tigrovi. Planý poplach. Pokračujem, ale trocha som zneistel. Po chvíli som celkom rád, že ma konečne dobehli. Domáci uznanlivo pokyvkávajú hlavou.
Keď som im neskôr spomenul, že 42 km zabehnem len za niečo vyše troch hodín, chvíľu boli ticho, a potom sa v miestnosti ozvalo uznanlivé „hmmm“. Ak si pri tom predstavili maratón v týchto kopcoch, tak som im musel pripadať ako hrdina.
No rozdať si to s týmito chlapcami by som asi nechcel, sú ľahkí a šľachovití, nepotrebujú žiadny špeciálny tréning. V pondelok ráno chlapi odchádzajú z dediny vo výške tisíc metrov na morom do doliny pracovať na
ryžovom poli. Berú si so sebou stany, lebo ak by sa mali vrátiť v ten istý deň, nestihli by to. Lovia tiež v džungli alebo klčujú prales, aby si toho mohli viac vypestovať. Vrátia sa až v piatok a v sobotu drú na úprave ciest.
Termín všeobecná vytrvalosť tu asi nepoznajú, ale majú ju prakticky všetci. Svaly si odpočinú aspoň v nedeľu, keď je celá dedina v kostole. Prichádzame na rázcestie, z ktorého vidíme indické pohorie Mizoram, v údolí tečie rieka Saisih Chuak, ktorá tvorí hranicu a nad ňou sa výške 2157 mnm vypína najvyšší vrch Phawngpui.
Slnko sa skláňa za obzor, keď konečne dorazíme na koniec sveta. Sme v Sialam, na temene kopca v dedinke s 560 obyvateľmi. Prišli všetci a vítajú nás ako najvzácnejšiu delegáciu. Jedna dievčina nám každému dáva kvetinu. Som špinavý a vyčerpaný, ale pokúšam sa spríjemniť si túto chvíľu a zistiť jej vôňu. Necítim nič. Rozosmievam celú dedinu, lebo kvety, čo nám venovali, sú umelé.
Po príhovore starostu, pastora a kultúrnych tancoch sa ozýva domorodý tradičný spev sprevádzaný akýmisi gajdami a hlbokým zborovým bučaním. Ozve sa niekoľko výstrelov z pušky na našu počesť. Pristavia pred nás drevené kreslá a plánujú nás niesť. Mám strach, že z nás chcú urobiť Jupitera alebo iných bôžikov. Parun ma upokojuje, že to nehrozí, chcú nám iba prejaviť veľkú
úctu.
Ešteže ho máme, bez neho by som nerozumel ničomu. Nevedel by som, či nás uctievajú, alebo len ďakujú pred jedlom a o chvíľu nás vysypú do kotla ako mäso do polievky. Štyria chlapi ma nesú na dvoch tyčiach ako faraóna a akýsi muž vykrikuje niečo do megafónu. Fíha, tak, táto strastiplná cesta naozaj stála za to.
Som rád, že sa nám počas dvoch týždňov podarilo zmapovať tunajšiu situáciu a pomôcť nadácii Dobrá budúcnosť a nádej.