BLOG I Možno máte problém nájsť motiváciu vybehnúť. Či už po prestávke alebo prvýkrát. A hoci nás minulá zima neprinútila zostávať dlhé mesiace vo vnútri, predsa sa z rôznych príčin a aj inokedy počas roka stáva, že odbehneme od behania. Mne sa to teda stáva. Ale nikdy to dlho nevydržím.
Natrafím na článok o behaní alebo oznam o nejakej bežeckej udalosti. V parku uvidím bežca alebo prejdem popri mojej zvyčajnej bežeckej trase z dávnejších čias. Alebo vonku vyjde slniečko a jednoducho si musím obuť tenisky.
Viete, ako sa hovorí, že najskôr musíme mať motiváciu k prvému kroku a odhodlať sa, pretože prvý krok povedie k záujmu, z neho vznikne zvyk a zvyk sa stane tou povestnou železnou košeľou? Pri behu je tu ale jedno nebezpečenstvo. Zo zvyku vznikne povinnosť, pomaly závislosť, a krása prvej autentickej radosti z behu je nahradená pragmatickým plnením plánov. Beh sa stáva iba vecou čísel a vzdialeností.
Nepopieram význam a prínos plánov, naopak, som presvedčená, že pravidelný ranný beh alebo večerný protistresový výklus sú alfou a omegou pre každého bežca. No upadnutie do rutiny je podľa mňa náchylné na vznik nudy a nuda ľahko vedie k opusteniu zvyku. Alebo naopak, k vyhľadávaniu zvláštností a výnimočností, ktoré by nás z tejto rutiny vytrhli.
A práve toto jarné obdobie je podľa mňa bohaté na inak vzácne a výnimočné bežecké okamihy. Je sprevádzané zvláštnymi behmi, novými plánmi, entuziazmom. Mne jarné vybehnutie pripomína, že som predsa len nebola stvorená pre bežiaci pás a že moje pravé miesto je odvždy tam vonku, medzi stromami, na hline a kameňoch, štrku a listoch, na lúke a pri rieke. Na zemi a pod nebom.
Nemám recept na univerzálnu podobu motivácie. Je podľa mňa posvätne osobná. Je hnutím, prebúdza emócie, uspokojuje a hecuje rozum. Aby mnou pohla, musí mi byť vlastná a prežitá, precítená. Preto je veľmi tažké ju zdieľať, ťažké sa o ňu podeliť. No ja sa o túto moju jednu jarnú jednoducho podeliť chcem a musím, nedá sa mi inak :-)
Jar je čas, keď počuť prírodu a zem. Teraz hovoria najhlasnejšie. Doslova kričia o svojom pohybe. Zem je pohyb. Príroda je pohyb. Odznel pre ne štartovný výstrel a teraz bežia. A tak idem aj ja.
Vybehnem a bežím do môjho sveta, na miesta, kde som len ja a vzduch, ja a stromy, ja a lúky, ja a stráne, ja a stádo sŕn. Idem a bežím, až kam ma unesú nohy. Do nového, nepreskúmaného sveta.
Všetky stromy popri ceste sa so mnou tešia, vo svojej pokojnej statickosti dodávajú energiu môjmu pohybu. Vybehnem až na kopec. Tam na lúke, na stráni, tam sa od radosti rozosmejem a od vyčerpania ľahnem na zem. Zavriem oči a stanem sa jej súčasťou.
Počujem beh vetra, hovorí o vzdialených miestach. Počujem stále viac a viac vtáčkov, ktoré bežia vzduchom. Počujem bzukot včiel a mušiek, ktoré sú zrazu v pohybe.
Dotknem sa trávy, oboma rukami sa dotknem zeme. Počujem ju. Počujem ju aj cez tento neutíchajúci orchester. Jej pohyb je zvláštny spojením absolútneho ticha a šumu. Je to pohyb živej zeme. Aj zem beží. A ja som súčasťou jej pohybu. Bežím a plyniem spolu s ňou.
Nie je nič krajšie ako na jar bežať spolu so zemou, bežať spolu s prírodou.
Ďakujem, že Zem beží a že ja bežím s ňou. Ďakujem, že dýcham a žijem. Jarný beh mi to znovu ukazuje.
Beh je druhom meditácie. Toto klišé opätovne počuť z úst a čítať v článkoch mnohých bežcov. No myslím, že aby sa niečo mohlo stať klišé, muselo to prežiť, precítiť a povedať mnoho úst. Pochopiť ho možno iba individuálne, vlastnou skúsenosťou. Iba tak nezostane len pekne vyslovenou a orámovania hodnou vetou.
Ďakujem za jarný beh. Je pre mňa skutočne meditáciou, v ktorej môžem splynúť s behom sveta. Vďaka behu som viac človekom, viac si uvedomujem, že žijem. Vďaka behu cítim, že sem patrím. Že bežiaca patrím bežiacemu svetu. Ďakujem za tieto vzácne a šťastné jarné bežecké okamihy.
Prečítajte si predchádzajúci blog Evy Baričákovej: http://erun.hnonline.sk/blogy/eva-baricakova/moja-vasen-moja-sloboda-moj-beh