StoryEditor

Mama v teniskách: Nostalgia v teniskách zo San Francisca

22.07.2014, 00:08

Prišla vhodná chvíľa. A to je čo povedať, lebo za bežných okolností a v novej konštelácii, že je zo mňa rodič, ba čo viac, dojčiaca matka, taká väčšinou neprichádza.

O to väčšmi pociťujem túžbu vyvetrať si hlavu. Byť na chvíľu len sama so sebou, ovládať svoje telo v pohybe, ktorý mám rada, vybiť telesnú energiu a nabrať duševné sily späť. A potom sa s o to väčšou radosťou vrátiť späť k môjmu 10-mesačnému bábätku.

Potrebné ingrediencie sú flexibilita, tenisky po ruke a v ideálnom prípade i partner. Sparring, ktorý vás potiahne. Mňa ten môj zavolal do lesa. Pripravujúc sa ani nestíham dýchať, aby som na nič nezabudla, a pritom pozbierala sily po noci, ktorá s malým bábätkom ešte dlho nebude takou hojnou ako za čias bez neho.

Môj mozog v týchto dňoch permanentne na niečo zabúda. Možno ste o kombinácii dojčiaca matka & zábudlivosť už počuli. Ja nie. Až doteraz. A to som zabudla na niečo také triviálne, že sa na tom nedá ani zasmiať tak, ako keby som si bola bývala zobrala každú tenisku z iného páru. Je to vôbec možné, že som sa pozabudla napiť?!

Vyštartovala som bez jedinej kvapky vody. Kardinálna chyba. Pardon, tou by bolo to, keby som zabudla nadojčiť dieťa. No to sa s materinským inštinktom nestáva.

Môj smäd sa ohlásil na začiatku vstupu do lesa v Rajeckých Tepliciach. Máme pred sebou len 6-kilometrový príjemný úsek, no je plný prevýšení. Trasa pôsobí dlhšie.

Hneď na začiatku mi spadne sánka. Čaká nás asi 30-percentné stúpanie. Zdesene bodám pohľadom chrbát svojho partnera. Chcem kričať, že na tomto sme sa nedohodli, ale potom si poviem, že ako motivácia to nie je zlé.

Aj keď priznávam, že po viac ako roku a k tomu smädná, možno je to len ďalšia hlúposť. No pokračujem, a keď dobehnem do polky toho zhruba 300-metrového úseku, zmením pomalé tempo na chôdzu.

Na vrchole stúpania sa však opäť rozklusám. Bežíme lesom, ktorý je chladný, ale pod nohy sa nám aspoň nemieša sneh, keďže zima tento rok bežcom praje. Hudbu nepočúvam, mám zvuky lesa a vedenie partnera. Dramatická zmena oproti bratislavskej Kuchajde a jej nemenným kolieskam. 

Po rovine pokrytej koreňmi stromov je to fajn. Smäd už tak veľmi nevyskakuje a dobiehame až pod Slnečné skaly. Odtiaľ nasleduje zostup, došľapávame na päty. Chce to obozretnosť, predsa len lístie je vlhké.

Smerujeme cez ulice rajeckých domov, ale ešte predtým ma chlap potrápi ďalším strmým úsekom medzi domami. Zhodou okolností vedie popri chate, kde sme pred pár dňami trochu s priateľmi slávili.

Môj prvý beh rozhodne nie je triumfom v zmysle výkonu. Všetko mi príde veľmi improvizované, vrátane mojej bežeckej kondičky. Fakt je však ten, že moje nohy na tvrdom povrchu sú späť. A to je fajn. 

Tento sviatočný beh som si odbehla nostalgicky v prastarých teniskách. Kúpila som si ich pred šiestimi rokmi v San Franciscu a nabehala v nich míle. A ony nie a nie sa rozpadnúť. Tak ako moja láska k behaniu. Ženy - čerstvé matky, choďte do toho!

menuLevel = 2, menuRoute = rungo/blogy, menuAlias = blogy, menuRouteLevel0 = rungo, homepage = false
13. júl 2024 21:21