Asi každý už počul historky o bežcoch, ktorí absolvujú neuveriteľné objemy. Ľudia, ktorí ich poznajú, majú často obavy o stav ich kĺbov a svalov, ale podľa nedávnej štúdie dvoch amerických kardiológov príliš veľa behania škodí aj srdcu.
James O’Keefe a Carl Lavie svoje závery uverejnili v britskom medicínskom časopise Heart. Pre laickú verejnosť ich zosumarizovali do týchto slov: "Pravidelná striedma fyzická aktivita pridá vášmu životu roky navyše. Na druhej strane, ak beháte príliš veľa, príliš rýchlo a priveľa rokov, môže to urýchliť vašu cestu k cieľovej páske života."
Ich odporúčanie je, že ak si ľudia naozaj chcú odskúšať maratón alebo dlhý triatlon, najlepšie je uspokojiť sa s niekoľkými, a potom prejsť k zdravším spôsobom športovania.
Lavie, ktorý sám beháva 55 až 65 kilometrov týždenne, pre internetový časopis Competitor povedal, že aj tri maratóny ročne môžu byť priveľa. Na základe dostupných údajov sa totiž zdá, že je to dosť na spôsobenie dlhodobého poškodenia.
20 až 50 minút
O’Keefe, bývalý triatlonista, pripomína, že pri náročnej fyzickej aktivite srdce pumpuje do tela päťkrát viac krvi za minútu, ako keď sedíme pri stole. Keď to robíme niekoľko hodín počas maratónu alebo triatlonu, je to pre srdce extrémna záťaž.
V minulosti sa predpokladalo, že poškodenie tela pri maratóne alebo triatlone je dočasné a po správnej regenerácii ustúpi. O’Keefe a Lavie však tvrdia, že opakované extrémne zaťaženie môže viesť k vytvoreniu jazvového tkaniva, a to môže približne u každého ôsmeho maratónca spôsobiť myokardiálnu fibrózu (zhustenie väziva v tkanive).
Ďalšími negatívnymi prejavmi môže byť predčasné starnutie srdca, tvrdnutie srdcových svalov a nárast atriálnej fibrilácie, čo je jedna z foriem arytmie srdca.
Výsledky štúdie nie sú prevratné v zistení, že priveľa behu škodí. To už dávnejšie tvrdia atletickí tréneri aj telovýchovní lekári – optimálna dĺžka intenzívneho športovania sa podľa nich pohybuje niekde medzi 20 a 50 minútami, v závislosti od rôznych faktorov, ako sú vek alebo zdravotný stav.
Súťaživosť verzus striedmosť
Časopis Competitor uvádza, že 15-ročný monitoring na vzorke 52-tisíc dospelých (z nich bežci tvorili 27 percent) zistil, že najlepší zdravotný stav a najvyššiu mieru dožitia sa istého veku mali bežci s týždenným objemom menej ako 20 míľ, čo je približne 32 kilometrov. Optimálna dĺžka behu sa ukázala 30-45 minút, tri alebo štyrikrát týždenne, tempom zhruba 5:20 až 6:15 na kilometer. Ak beháte viac a rýchlejšie, tak sa zdravotné pozitíva znižujú.
Lavie si dokonca myslí, že zabehnutím maratónu o pätnásť minút pomalšie by bežec výrazne znížil negatívne dlhodobé zdravotné následky. Lenže, ktorý ambiciózny bežec pôjde dobrovoľne pomalšie, ako je jeho potenciál, hoci je to pre neho zdravšie? Súťaživosť v nás víťazí nad starostlivosťou o vlastné zdravie.
Pochopiteľne, štúdia si hneď našla aj kritikov spomedzi lekárov. Viacerí upozornili na to, že O’Keefe a Lavie sa venovali veľmi úzkej skupine extrémnych športovcov, ktorí neustále behajú maratóny, ultramaratóny a zúčastňujú sa na Ironmanovi.
Dve lekárky - maratónkyne z Pennsylvánie tvrdia, že bežní „rekreační“ maratónci sa nemajú čoho báť a budú mať dlhší a zdravší život ako tí, ktorí sedia doma na zadku. So svojimi kolegami sa však zhodujú v tom, že najlepšou cestou je striedmosť a primeranosť.
Úmrtia sú zriedkavé
Slovenská telovýchovná lekárka Alena Urvayová súhlasí s tým, že ľudský organizmus nemá rád extrémy a zotročovanie. Ak však k telesnému rozvoju dochádza postupne a systematicky, tak by to nemalo spôsobovať problémy.
"Nemyslím si, že keď človek behá s mierou, tak by si uškodil. Horšie je, keď si povie, že musí za každú cenu. Organizmus nie je perpetuum mobile, potrebuje aj oddych," hovorí Urvayová.
Benjamin Levine tvrdí, že bežná rekreačná aktivita dva alebo trikrát týždenne nie je dostatočná na zmenu poddajnosti srdca. Dodáva, že ten, kto celý život beháva zhruba 50 kilometrov týždenne, získa poddajnosť srdca na úrovni zdravého 30-ročného človeka - bez ohľadu na to, aký je jeho skutočný vek. Podľa neho ozajstné riziko hrozí netrénovaným ľuďom, ktorí sa zrazu pustia do intenzívneho športovania.
Maratóncov môže upokojiť aj to, že pravdepodobnosť náhlej zástavy srdca je veľmi nízka. Podľa americkej štúdie z januára 2012 pripadalo jedno úmrtie zhruba na 185-tisíc bežcov. Na londýnskom maratóne vychádza jedno úmrtie na 80-tisíc bežcov.
Kritická je posledná míľa, vtedy dochádza takmer k polovici z celkového počtu zástav srdca. U športovcov mladších ako 35 rokov ide v 90 percentách prípadov o genetickú chybu. Starší bežci zvyčajne doplatia na degeneratívne ochorenia srdca.
Beh ako závislosť
Diskusia o prospešnosti alebo škodlivosti extrémneho bežeckého zaťaženia je do istej miery nadstavbou k dávnejšej debate o tom, kedy sa z behu stáva závislosť a či ide o závislosť výlučne pozitívnu, alebo má aj temné stránky, ktoré si bežci nepripúšťajú.
Zástancovia priaznivých účinkov bežeckej závislosti vychádzajú predovšetkým z práce amerického psychiatra Williama Glassera Pozitívna závislosť. V nej píše, že je to aktivita, ktorá je dobrovoľná, nenáročná, neovláda človeku život, má pre neho istú hodnotu a jej vykonávanie nezávisí od ostatných ľudí.
Dôležité je aj to, že prvým Glasserovým kritériom pozitívnej závislosti je predpoklad, že ide o nesúťažnú aktivitu, ktorej sa venujete približne hodinu denne. Znamená to teda, že ak súťažíte alebo beháte viac ako hodinu denne, tak ide o negatívnu závislosť? Nie nevyhnutne.
Na to, aby šlo o negatívnu závislosť, je potrebných niekoľko kritérií. Podľa Americkej bežeckej asociácie ide predovšetkým o stratu vnímania úlohy športovania vo vašom živote. Jednoducho, ak sa behu venujete aj vtedy, keď je to proti vašim záujmom a nevidíte hodnotu v iných činnostiach.
Nejasná hranica
Ľudia závislí od behu ignorujú jeho negatívne dosahy, ako sú zranenia, bolesť alebo únava - len aby sa mu mohli venovať. Nemyslia pritom na potenciálne dlhodobé následky.
Takmer všetok voľný čas venujú tejto jedinej aktivite. Zanedbávanie rodinných alebo pracovných povinností môže byť ďalším, zrejme najvážnejším signálom, že bežec to už so svojím zanietením preháňa. Keď sa závislý bežec nemôže oddávať svojej záľube, tak sa u neho prejavujú depresia, uzkosť a podráždenosť.
Štúdia Aarona Stegnera z roku 1996 ukázala, že ľudia, ktorí športovali šesť- až sedemkrát týždenne aspoň 45 minút každý deň, začali byť depresívni a úzkostliví, keď im nedovolili cvičiť päť dní po sebe.
Podľa Stegnera je to dôkaz chemickej zmeny v tele týchto ľudí. Zároveň však tvrdí, že ide o fyzickú závislosť, a nie „narkotickú“ závislosť. Aj pri nej by sme si však mali dávať pozor, aby sme neprekročili tú často nejasnú hranicu, za ktorou začíname škodiť sebe aj iným.