atletika.sk
StoryEditor

Naše vystúpenie nevidím v čiernych farbách. Hodnotí halové MS v Belehrade šéftréner SAZ Martin Pupiš

23.03.2022, 09:42
Musím jednoznačne povedať, že hlavný cieľ – aspoň jedno umiestnenie do 10. miesta – sa nám, žiaľ, nepodarilo splniť. Avšak naše vystúpenie nevidím v čiernych farbách. Fakty sú jasné, konkurencia na šampionáte bola mimoriadne nabitá.

Rozbehových 6,66 v Belehrade a zároveň sezónne maximum Jána Volka mu na halových MS 2018 v Birminghame stačilo na víťazstvo v rozbehu a celkovo to bol 10. najlepší čas. Teraz to na semifinále nestačilo a tento výkon bol až dvadsiaty piaty! Vo Volkovom prípade o sklamaní, ani zlyhaní určite nemožno hovoriť, hoci je jasné, že všetci – rovnako ako aj on s jeho realizačným tímom verili v postup aspoň do semifinále.

Monika Weigertová sa na belehradský šampionát prebojovala po strastiplnej ceste, keď sa do poslednej možnej chvíle snažila o prísny limit a absolvovala takmer dve desiatky šesťdesiatok. No a, celkom prirodzene, bolo to pre ňu zrejme až príliš vyčerpávajúce. Možno doplatila – jemne povedané – na čudesný prístup Svetovej atletiky ku kvalifikačnému procesu. Prístupu Svetovej atletiky občas vôbec nerozumiem: a to nielen kvalifikačnému systému, ktorý núti druhý sled naháňať sa za výkonmi do poslednej možnej chvíle a na šampionát potom príde atlét už vyšťavený bez dostatku času na adekvátnu prípravu,, ale nerozumel som ani tomu, prečo 46 šprintérov na 60 m bežalo v hale s 8 dráhami až v 7 rozbehoch.

Z pohľadu našej atletiky ma potešili výkony Viktórie Forster, ktorej vlaňajšie výsledky niektorí dokonca spochybňovali. Jej tohtoročné výkony v celej halovej sezóne sú však jasná odpoveď všetkým ´pochybovačom´. Viktóriin postup do semifinále na 60 m prekážok neviem ohodnotiť vzhľadom na jej vek a nulové seniorské skúsenosti inak ako výborný. Takisto jej výkon 7,35 v rozbehu na 60 m má vysoký štandard.

Samostatnou kapitolou je mužská štafeta na 4 x 400 m. Úprimne, teraz to môžem povedať nahlas: trošku sme zariskovali aj s vedomím, že sa to môže skončiť aj ´nakladačkou´. Výsledkom je, našťastie, výborný slovenský rekord a viac ako solídne 11. miesto, pričom reálne môžeme skonštatovať, že s trochou šťastia to mohlo byť dokonca aj ôsme. Štafetová vízia má – ukázalo sa – jednoznačne zmysel. Riskovať sa oplatilo. Keďže sa rozbehy štafiet bežali práve v čase poslednej rozlúčky s naším mládežníckym šéftrénerom Martinom Illéšom a štvorstovka bola jeho srdcovka, aspoň takto symbolicky sme si ho všetci v Belehrade uctili slovenským rekordom a vyprevadili ho na večnosť…

Ostatným krajinám môžeme iba ticho závidieť

Asi je zbytočné opakovať, že kým sa u nás nezmení chronický nezáujem štátu o šport, športovú infraštruktúru a pohyb ako taký, môžeme len ticho závidieť krajinám, ktoré sú nám podobné, avšak v nich sa na šport nekašle. Už aj organizátorská krajina, Srbsko, je ukážka toho, čo sa dá urobiť. Fantastické športové zázemie, desaťmiliónová investícia do šampionátu – asi tak nejako vyzerá, keď si štát všimne existenciu olympijského športu číslo jeden. Krajiny ako Estónsko, ktoré aj v časovej tiesni investovalo do organizácie vlaňajších MEU20 a MEU23, či Maďarsko, ktoré o rok usporiada MS, alebo nám najbližšie Česko, ktoré organizovalo HME 2015 a má nielen na halovú atletiku niekoľkonásobne lepšie možnosti ako my, nám môžu byť príklad, ako sa to dá…. Viem, niekto sa opýta: a čo robíte vy na tom zväze? Rozumiem aj týmto otázkam ľudí nezorientovaných v problematike, ale všade na svete stavia športoviská štát či samospráva. Nie zväzy. Ich poslanie je ´trochu´ iné. Preto verím, že sa ešte nájde aspoň kúsok zdravého rozumu a štát ´nevyhodí´ 600 miliónov ročne na podľa mňa momentálne nič neriešiace voľnočasové poukazy, ale načrtne reálnu víziu fungovania športu na Slovensku. Dovolím si zopakovať jeden môj názor: poukazy sú v súčasnej situácii niečo také, ako keď kúpite niekomu žijúcemu v púšti vozidlo F1. Milý a hodnotný darček, ktorý je však v skutočnosti nepoužiteľný. Hlavný problém podľa mňa nie je v tom, že by rodičia nemali pár eur pre vlastné deti, aby im zaplatili krúžok, ale elementárny problém je v tom, že v každom väčšom meste sú športové krúžky a miesta v športových kluboch plne obsadené už 2. septembra. A to nie preto, lebo deti nemá kto trénovať (aj tu však vidím rezervy), ale preto, že nemajú kde trénovať, keďže naša infraštruktúra je žalostná. Možno, ak sa konečne niečo zmení, nebudeme musieť neustále donekonečna sledovať zmenšujúce sa slovenské olympijské výpravy a možno o pár rokov budeme opäť možno športová krajina. A už nie iba v spomienkach…

SLOVENSKO V BELEHRADE

MUŽI

60 m – rozbehy (46 štartujúcich): 27. Ján Volko (Naša atletika Bratislava) 6,66 – slovenský výkon roka/nepostúpil (4. v I. rozbehu)

4 x 400 m (13 štartujúcich): 11. Slovensko (Šimon Bujna/ŠK Dukla o. z. B. Bystrica, Patrik Dömötör/Slávia STU Bratislava, Matej Baluch/ŠK Dukla o. z. B. Bystrica, Miroslav Marček/Slávia STU Bratislava) 3:09,79 – slovenský rekord/nepostúpili (4. v II. rozbehu)

ŽENY

60 m – rozbehy (47 štartujúcich): 31. Viktória Forster (ŠK ŠOG Nitra) 7,35 – nepostúpila (5. v V. rozbehu), 40. Monika Weigertová (Slávia UK Bratislava) 7,43 (7. v I. rozbehu) – nepostúpila

60 m prek. – rozbehy (43 štartujúcich): 24. (8. v III. semifinále) Viktória Forster (ŠK ŠOG Nitra) 8,22 – nepostúpila (6. v III. rozbehu 8,17 – postúpila)

24. jún 2022 04:47