V noci zo štvrtka na piatok mal Volko teplotu, bolela ho hlava. „Ládoval“ sa vitamínmi, najmä céčkom. Ešte aj v piatok podvečer ukázal teplomer 37,2 °C. Vôbec sa necítil dobre. Trénerka Naďa Bendová mala hlavu v smútku. „Keď si predstavím, čo všetko sme v príprave urobili a teraz toto…,“ povzdychla si. Rýchla kúra však zabrala a najrýchlejší Slovák v histórii sa na halových ME v Istanbule štvrtý raz prebojoval do finále. Zabehol druhý najlepší čas vo svojej kariére, no tentoraz to stačilo „iba“ na 5. miesto. Výkon 6,57 by na všetkých halových ME s výnimkou rokov 1994, 2000 a 2013 vždy stačil na medailu.
Janko, aký pocit vo vás prevláda? Sklamanie z piateho miesta alebo radosť z toho, že napriek všetkým okolnostiam to dopadlo takto dobre?
„Nenazval by som to sklamaním, možno skôr smútkom z toho, že som si nevyrovnal svoj osobný rekord 6,55. Dnes bol v mojich silách, ale nezvládol som štart. Aj preto bol môj výsledný výkon ´iba´ na úrovni 6,57. V prvom rade som však šťastný, že som vôbec bežal a dostal sa do finále. Čo sa týka mojich pocitov, teraz vo mne prevláda radosť, ten smútočný podtón vyplýva skôr z celodennej únavy.“
Ani slovenský rekord 6,54 sekundy by však v istanbulskom finále nestačil na medailu. Svedčí to o extrémne vysokej kvalite mužskej šesťdesiatky?
„Určite to bolo najťažšie finále šesťdesiatky, aké som kedy bežal. Úroveň šprintu išla ohromne nahor. O to väčšiu cenu má moje piate miesto. Som zaň nesmierne vďačný.”
Na čo ste si pred finále reálne trúfali podľa priebehu semifinálových behov a rozbehov?
„Veril, som že na 6,55 mám, že môžem vyrovnať slovenský rekord. S takým cieľom som do finále išiel. Vedel som, že medaila bude asi visieť veľmi vysoko a bude mimoriadne náročné získať ju. Som presvedčený, že 6,55 som dnes mal v nohách. Keby mi však niekto pred šampionátom povedal, že skončím vo finále piaty s časom 6,57, tak by som to samozrejme bral.“
Nemrzí vás, že to predsa len nevyšlo na štvrtú medailu za sebou a nesplnili ste si svoj sen? Boli by ste len štvrtý šprintér v histórii halových ME, ktorému by sa také čosi podarilo…
„Pri stúpajúcej konkurencii je medaila zo šampionátov čoraz menej pravdepodobná. Ale nie, nemrzí ma to, dosiahol som so svojím tímom všetko, čo sa dalo. Odhadujem, že v horizonte dvadsiatich rokov si žiadny šprintér nebude môcť povedať, že štyrikrát za sebou postúpil do finále šesťdesiatky na halových majstrovstvách Európy. Je to síce iba štatistika, na ktorú sa možno už zajtra zabudne, ale ten pocit hreje. Pre mňa má vysokú cenu aj všetok proces, ktorý sa za tým skrýva. Nerobím atletiku už pre medaily, ale pre ľudí, ktorí mi každý deň obetujú svoj čas, odvádzajú pre mňa maximum a podporujú ma. Je to oveľa dôležitejšie ako nejaké kúsky plechu zavesené na šnúrke.“
Tesne pred začiatkom šampionátu ste mali teplotu, necítili ste sa dobre. Čo sa vlastne dialo v posledných hodinách pred štartom rozbehov?
„Zrejme som podcenil tureckú realitu a napil som sa neprezieravo vody z vodovodu. Bola z toho náhla viróza, ale nejako sa nám s tímom podarilo ju zažehnať. Keby som sa dnes cítil tak ako včera, asi ťažko by som zabehol takýto výkon. Našťastie, ráno sa zlepšilo a s prispením všetkých ľudí okolo mňa sa podarilo dostať môj stav pod kontrolu.“
Mali ste večer pred súťažou obavy, že nebudete môcť štartovať?
„Vedel som, že aj v takom stave to určite skúsim – bez ohľadu na výsledok. Určite by sa však tento deň vyvíjal inak. Viac som sa bál toho, že nebudem môcť podať svoje maximum. Vyžmýkať zo seba, čo to dá. Našťastie sa to nestalo.“
Akú cenu má v hierarchii vašich úspechov piate miesto z halových ME 2023 v Istanbule?
„Myslím si, že v kontexte konkurencie a dosiahnutého času je na úrovni zlata z Glasgowa 2019 alebo minimálne medailí z iných halových šampionátov. Pribudli mladší a rýchlejší šprintéri a evidentne majú viac síl ako ja. Myslím si, že si treba vážiť každý výsledok. Ja som rád, že som mohol byť dnes vo finále a užiť si jeho úžasnú atmosféru.“
V rozbehu ste bežali za 6,62, čo bolo v tom momente o štyri stotiny zlepšené sezónne maximum. Čo tento beh naznačil? Vedeli ste, že už je dobre?
„Rozhodne zo mňa spadla nervozita, ktorá na mňa doľahla pre virózu aj pre jemné spomalenie prípravy, ktoré nastalo po halových majstrovstvách Slovenska vinou boľavých ´priťahovačov´. Štart v rozbehu mi vyšiel paradoxne najlepšie zo všetkých dnešných behov a ten pocit uvoľnenia bol jednoducho skvelý.“
Čo hovoríte na to, že novým halovým majstrom Európy je Talian, ale nie obhajca zlata, európsky rekordér na 60 m a olympijský šampión na stovke z Tokia Marcell Jacobs?
„Víťazstvo Ceccarelliho prekvapilo azda všetkých, nielen mňa. Talianska šprintérska škola ide aj s prispením Marcella nahor a opäť sa to ukázalo. Rodia sa tam nové talenty a hviezdy, čo je pre atletiku len dobre.“