Bronz z Grosseta na juniorských ME 2017, teraz striebro na seniorských ME v Ríme. Nemali by ste behať iba v Taliansku?
Taliansko mi naozaj sedí. Vyhovuje mi teplé počasie bez výkyvov. Na šampionáte vyšli podmienky priam ideálne. Ale inak to je len zhoda náhod, že dve moje medaily pochádzajú z Apeninského polostrova. Olympiádu kvôli tomu do Talianska presúvať nemusia. Paríž mám rada, je to krásne mesto.
Louis Heyer povedal, že v medailu začal veriť pred dvoma rokmi. Kedy ste začali veriť vy, že by z toho mohol byť takýto úspech?
O medaile zo seniorského šampionátu som snívala odvtedy, ako som získala tie z mládežníckych kategórií. V Ríme to bolo ako zo sna. Ráno pred finále som však nemala žiadne medailové tušenie. Pred pretekmi prežívam rôzne pocity. Sú tam obavy, pochybnosti, ale zároveň aj nadšenie z toho, že je tu možnosť bojovať o medaily. Nesnažila som sa tomu podľahnúť, ale len sa sústrediť na to, čo ma čaká.
Po suverénnom postupe cez rozbehy vás práve v čase semifinále neposlúchal žalúdok. Ako veľmi to ovplyvnilo váš výkon?
Cítila som sa trochu slabšie, ale dokázala som bojovať a bežať pod dve minúty. Nebolo to za stopercentného zdravotného stavu a po behu som sa cítila veľmi vyčerpaná a unavená. Pomohlo mi, že pred finále som mala viac času na regeneráciu. Našťastie sa to stihlo dať do poriadku.
O víťazstve obhajkyne titulu Keely Hodgkinsonovej vo finále vari nik nepochyboval. Napokon však nebolo také suverénne a dvojnásobná vicemajsterka sveta a strieborná z olympijského Tokia 2021 po pretekoch sama priznala, že nebola celkom fit. Nemrzí vás tak trochu premárnená šanca zdolať ju?
Nie, vôbec. Asi by ma až tak netešilo zdolať ju za takýchto okolností. Prvé miesto by som, samozrejme, brala, ale som vďačná aj za striebro.
V príprave na hlavnú časť sezóny ste obetovali aj halové majstrovstvá sveta v Glasgowe. Bol to kľúčový krok k tomu, aby ste zvládli dvojboj majstrovstvá Európy – olympijské hry?
Už na začiatku prípravy sme sa s trénerom dohodli, že v hale vyskúšame pár štartov a uvidíme, či pobežíme na majstrovstvách sveta. Už v príprave som sa však necítila úplne presvedčená, že by som chcela absolvovať halovú sezónu. Dali sme tomu šancu, mala som vybavené štarty na kvalitných mítingoch. Videli sme však, že to ide akoby so zatiahnutou ručnou brzdou, preto sme to nechceli veľmi siliť. Sledovala som dievčatá na halovom šampionáte v televízii a dodalo mi to chuť, že chcem byť medzi nimi. Pomohlo mi, že som ich videla takto s odstupom, pretože ma to veľmi povzbudilo a motivovalo.
Generálka pred ME na Diamantovej lige v Oslo nevyšla podľa vašich predstáv. Napriek tomu ste vtedy po pretekoch pôsobili veľmi pozitívnym dojmom.
Aj k pretekom, ktoré mi nevyjdú podľa predstáv, sa snažím pristupovať s triezvou hlavou, zhodnotiť si, čo sa stalo. V tých pretekoch som to nebola ja. Po eufórii z víťazstva na P-T-S pred domácich divákmi som sa cítila unavená. Stálo ma to veľa síl a energie. Tri dni boli asi málo na regeneráciu. S trénerom sme sa potom zhodli, že to nebolo ideálne riešenie, ale štart na Diamantovej lige sa neodmieta. Napriek tomu som rada aj za takúto skúsenosť.
Akú úlohu vo vašej psychickej pohode hrá váš rodinný fanklub GaGa, ktorý vás sprevádza už od vlaňajších MS v Budapešti a vycestoval za vami aj do Ríma?
Cítim z ich strany veľkú lásku a podporu. Som rada, že za mnou cestujú aj na podujatia, kde mi to nie vždy vyjde – ako vlani v Budapešti. Mamina to veľmi prežíva a ocino tiež. Viem, že aj keď mi to nejde podľa predstáv, hľadia na mňa stále ako na človeka a stále ma majú rovnako radi. Pre mňa je to obrovský bonus.
Medzi slovenskými atlétmi ste výnimočná tým, že ste sa vydali cestou zahraničného trénera. Aký podiel na vašom zlepšení a úspechu má Louis Heyer a čo vám pred finále povedal?
Jeho podiel je naozaj veľký. Som naozaj vďačná za všetko, čo mi doteraz dal. Naučil ma pozerať sa na atletiku z iného uhla pohľadu. Jeho motto znie: Trust the process, but enjoy it. Teda: Ver tomu, čo robíš, ale užívaj si to. Veľmi sa snaží vytvárať v skupine takú atmosféru, aby sme sa športom najmä bavili, aby sme z neho mali radosť. Jeho mentálne nastavenie je úplne odlišné a vyvoláva vo mne väčší pokoj a pohodu. A čo boli jeho posledné slová pred finále? Allez, GaGa, you got this! Poď, GaGa, máš na to!
Tri dni, tri osemstovky. Ako ste sa vyrovnali s takýmto rytmom pretekov a tiež s tým, že ste museli na svoj prvý štart čakať až do štvrtého dňa šampionátu?
Do Ríma som cestovala neskôr, aby som zbytočne nestrácala energiu, pretože tráviť veľa času v takomto prostredí vie byť vyčerpávajúce. Najmä keď vidíte, že ostatní už to majú za sebou a vy stále čakáte. Priznám sa, že som mala isté obavy, ako sa moje telo vyrovná s tromi pretekmi počas troch dní, ale napokon to na moje prekvapenie išlo veľmi dobre. Vlastne by som nemala byť prekvapená, pretože tréner sám zhodnotil, že som dobre pripravená a mám natrénované. Dokázal ma o tom presvedčiť svojou formou komunikácie. Dodalo mi to sebadôveru.
Ktorý z ďalších výkonov a výsledkov na ME v Ríme vás ako diváčku najviac nadchol, prípadne z nejakých osobných dôvodov potešil či dokonca motivoval?
Na štadióne som bola iba počas mojich pretekov a na rozcvičke deň pred prvým štartom. Inak som atletiku sledovala iba v televízii. Najviac ma nadchol beh Natalie Kaczmarekovej na 400 m pod 49 sekúnd (48,98). Klobúk dole pred ňou.
V Ríme ste aj v samotnom finále mali po boku tréningové kolegyne a zároveň súperky. Ako reagovali na váš úspech?
Veľmi sa so mnou tešili. Aj keď Angelike Sarnovej finále veľmi nevyšlo, dobehla ôsma. V našej skupine sa miešali rôzne emócie, ale tak to býva, že raz sa darí jednej, potom zase druhej. Na to, ako to dopadlo, mi veľmi priali, čo bolo pre mňa veľkým povzbudením. Atletika je individuálny šport, ale v skupine sa cítim, akoby sme bežali spolu. Aj túto medailu vnímam ako výsledok tímovej spolupráce. S dievčatami mám veľmi blízky vzťah a aj ony prispeli k tomu, že mám túto medailu na krku.
Aké budú oslavy medaily?
Oslavy boli už počas prvej noci. Teraz sa musím dať dokopy, chcela by som sa niečím odmeniť. Nemôžem si dovoliť bujaré oslavy a ani nie som taký typ. Ale keď sa niečo podarí, tak to treba osláviť. Teším sa aj na mamine halušky, lebo strava v hoteli nebola ideálna.
Spolu s Viki Forster ste stále jediná limitárka na olympijské hry v Paríži. Iba vy dve ste v Ríme dokázali postúpiť do finále. Ako veľmi prispela istota olympiády k vašej pohode a výkonom na Olympijskom štadióne v Ríme?
Možno ešte počas halovej sezóny som na to mala v hlave. Potom som však zmenila pohľad a začala som sa viac pozerať na to, čo sa deje práve teraz. K striebru na šampionáte ma doviedlo to, čo som odrobila počas prípravy, a nie nejaká nálepka olympijskej limitárky.
Striebro z Ríma vám muselo zdvihnúť sebavedomie. Pôjde do Paríža opäť o niečo odvážnejšia a silnejšia Gabika Gajanová?
Verím, že áno. Každý deň na sebe pracujem. Prichádzajú rôzne výzvy a prekážky. Darí sa mi ich zdolávať. Vnímam to tak, že hľadám cesty a spôsoby, aby všetko fungovalo tak, ako má.
Švajčiarsky kouč po finále povedal, že nastal čas pripraviť vás na výkon na úrovni 1:57. Ste pripravená aj na takúto výzvu?
Som a veľmi sa na ňu teším.
V sezóne s dvomi vrcholnými podujatiami sa počítajú najmä výsledky a umiestnenia. Aká je šanca, že v nej padne už takmer 37 rokov platný slovenský rekord Gabriely Sedlákovej na 800 m 1:58,37?
Myslím si, že šanca je. Ak sa ocitnem v dobrom behu s vhodnými súperkami, môže sa to udiať.