Po dlhých rokoch má Slovensko atlétku vo svetovej špičke. Diváci sledujúci Zlatú ligu či olympijské hry tak konečne môžu fandiť aj slovenskému športovcovi v kráľovnej športov – atletike. Cesta na vrchol však nie je jednoduchá – obzvlášť v atletike a obzvlášť v atletike na Slovensku.
Čo všetko musela Lucia a jej okolie podstúpiť, aby mohla zamávať divákom po semifinálovom behu na LOH v Pekingu či po zisku striebra v Zlatej lige v Paríži?
Bežecké začiatky a cesta na vrchol
Ako ste sa dostali k behu ako takému, kedy vás to začalo zaujímať a kedy ste si uvedomili, že sa behu budete môcť profesionálne venovať?Začínala som s hádzanou, ešte na základnej škole. Pri nej som zistila, že viac inklinujem k behu ako k loptových hrám. Beh som začala trénovať na základnej škole a po prvýkrát som sa dostala na miestne Turčianske hry. Tam ma oslovil jeden tréner, aby som sa behu skúsila aktívnejšie venovať, pretože som vraj veľký talent. Ja som rok váhala, no pred desiatimi-jedenástimi rokmi som prvýkrát prišla na tréning a už po roku sa dostavili veľké výsledky, bola som majsterkou Slovenska v dorasteneckej kategórii. To ma veľmi motivovalo, aby som pokračovala.
Hovoríte pred 11 rokmi. To ste mali koľko?
Mala som vtedy okolo 16 rokov.
Nie je to neskoro na štart profesionálnej bežeckej kariéry?
To je individuálne. Ja som však mala pohyb od malička, nezačínala som z bodu nula. Hovorí sa, že osemstovkárky sú zrelé vo veku okolo 27 rokov. To moje obdobie však ešte asi neprišlo, ešte dokážem výkonnostne rásť.
Je ťažké presadiť sa v slovenskej konkurencii?
V slovenskej nie, ale, samozrejme, v svetovej áno. Na Slovensku konkurenciu nemám už od prvého roku, čo som začala trénovať. Radšej som začala behať za Olymp Brno, teda českú extraligu, kde som mala lepšiu konkurenciu na 400 m aj 800 m, čo ma, samozrejme, tlačilo dopredu. Od roku 2000, keď som prekvapila bronzom na MS juniorov, mám už každý rok nejaké vrcholné podujatie, či sú to MS, ME či LOH.
Podmienky na tréning? Katastrofa!
Možno povedať, že Slovensko, prípadne bývalé Československo, má silnú atletickú tradíciu, vychovalo viacero uznávaných osobností. Tento vývoj akoby sa na istý čas prerušil. Je to zjavné aj v iných športoch, no v atletike snáď najviac. Prečo?Áno, v atletike je to zrejme z toho pohľadu najhoršie. Od roku 2000 pribudlo len úplné minimum, možno dvaja-traja atléti sa na celom Slovensku dostali na úroveň, aby sa mohli zúčastňovať aj medzinárodných podujatí.
A v Čechách?
Tam je to lepšie. Hlavne vo vedení detí v žiackom a juniorskom veku.
Neodrádza deti aj to, že atletický tréning je v porovnaní, povedzme, s tréningom v športových hrách nudnejší, jednotvárnejší, nie je tam toľko zábavy?
Myslím, že nie. Kto začne behať, robí to preto, lebo ho to baví. Monotónnosť sa stratí. Tiež sa musí posilňovať, robia sa rôzne kompenzačné cvičenia, mimobežecké aeróbne cvičenia, doplňujúci tréning – odrazy, skočnosť, bežecká abeceda a podobne. Myslím si, že najväčší problém na Slovensku sú peniaze.
Ako to myslíte?
Atletiku robím už na nejakej úrovni a stále si nemôžem povedať, že je to činnosť, ktorá by ma uživila. Zo športovej stránky som síce profesionálka, ale finančne nemôžem byť odkázaná len na atletiku. Na druhej strane si, samozrejme, opotrebovávam organizmus a moja kariéra má časové limity.
Čo to znamená? Vrcholoví futbalisti či hokejisti si počas kariéry dokážu zarobiť na isté obdobie dopredu, dokážu zmierniť finančné dopady prípadného konca kariéry. Aká je ambícia špičkovej slovenskej atlétky z tohto pohľadu?
Tam je aj problém propagácie. V televízii vidíte len futbal, hokej, tenis, možno vodné športy, v zime lyžovanie. Atletika je niekde na chvoste.
Z celosvetového pohľadu by som trošku oponoval. Z pohľadu televíznej sledovanosti dosahuje atletika dobré hodnoty, v programe letnej olympiády je to top program s najvyššími ratingami, Zlatá liga či MS taktiež zaujímajú televíznu verejnosť.
To áno, ale to platí, až keď sa dostanete na vrchol. Platí to až v súvislosti s najvyššími mítingami, až vtedy sa o vás ľudia dozvedia. Ale prepracovať sa na ne – to trvá dlhú dobu a to je najväčší problém. Niektoré deti by to aj bavilo, rady by behali, no nikto do nich ani trošku nezainvestuje. Slovensko chce mať hneď olympijského víťaza, aby sa mohlo byť do pŕs. Ale to tak nefunguje. Keď deťom nepomôžeme naštartovať kariéru a nepodporíme ich vo fáze, keď ešte nepodávajú svetové výkony, nikdy sa na žiadnu úroveň nedostanú. Tam ja vidím najväčší problém. Chceme úspech rýchlo a zadarmo a atletika takáto jednoducho nie je.
Keby ste mali v rukách potrebné kompetencie na riešenie situácie, kde by ste začali?
Určite by som začala od tých najmenších, hlavne na základných a stredných školách. Začala by som budovať atletické tréningové strediská, podobne ako sú futbalové, tenisové či hokejové. Druhá kľúčová vec je budovanie športovísk. Možno sa na prvý pohľad zdá, že behať možno kdekoľvek, no rozhodne to tak nie je. Napríklad u nás v Martine ani nemáme tartanovú dráhu, celkovo je tartanových dráh veľmi málo. V zime potom niet kde trénovať. Škvára je z tohto pohľadu nevyhovujúca. Beháme aj pri hlavnej ceste. Ja behám cestný okruh, ktorý má cca. 1 600 m, a to je celá moja zimná príprava. Ale ktorý rodič tam pustí dieťa v zime, keď je už o štvrtej tma?
Napríklad aj hokejisti sa sťažujú na nedostatok krytých ľadových plôch a ak si porovnáme pomer zimných štadiónov k počtu obyvateľov na Slovensku a v iných hokejovo vyspelých krajinách, musíme s nimi len súhlasiť.
Rozdiel medzi hokejistami a atlétmi je v tom, že hokejisti majú kondičnú prípravu popri vlastnom hokejovom tréningu. To znamená, že aj behajú, bicyklujú a podobne, ale ťažisko prípravy majú na samotnom štadióne. Atléti vlastne len behajú. A beh sa dá vykonávať len na mäkkom povrchu. No a počas štyroch zimných mesiacov nie je na Slovensku kde behať. Tým, samozrejme, nemyslím rekreačných bežcov, ale hovorím o vrcholovom bežeckom tréningu.
Na prípadný úspech okrem toho vplýva množstvo faktorov. Je to trošku iné ako v kolektívnych hrách, kde je to viac aj o šťastí. Na dráhe vám už žiadne šťastie nepomôže.
Veď práve. Mala som viacero pretekov pokazených len preto, lebo som sa zle vyspala a jednoducho mi to nevyšlo. A keď je to práve olympiáda či MS, na ktorých vedenie slovenskej atletiky stavia finančný plán na ďalšiu sezónu, tak je to problém. Stačí zlá nálada, alebo vás trošku pobolieva sval, alebo iná drobnosť a môže to ovplyvniť celý budúci rok. Je to skrátka postavené na príliš veľkom riziku a atlét na Slovensku nemá žiadnu garanciu slušnej možnosti prípravy do budúcnosti.
Výkonnostne teda patríte do svetovej špičky. A z hľadiska podmienok na podávanie výkonov? Teraz nemyslím samotné finančné ohodnotenie, skôr podmienky na prípravu.
Ak berieme naozaj svetovú špičku, tak som v podmienkach na prípravu ťažký amatér. Ani nechcem vedieť, koľko majú Jamajčania, Američania, či Keňania na prípravu. Pred Golden league v Oslo som pri Martine v štrkopiesku vylaďovala formu v tretrách tak, že mi od toho zvuku išli bubienky prasknúť a na druhý deň ma potom trošku ťahali achilovky. Skončila som však druhá. Ťažko hovoriť, že ak by som vylaďovala na tartane, bola by som prvá. Ide o celý komplex podmienok, nielen o jeden tréning. Kľúčové však je, že podmienky sa od roku 2000 skôr zhoršili ako zlepšili.
Za oponou Zlatej ligy – pohľad do duše pretekárky
Ako prebieha váš deň „D“, keď je napríklad večer podujatie Zlatej ligy?Nemám len jeden deň „D“, ale mám tri takéto dni. Do dejiska podujatia cestujem spravidla už dva dni pred štartom, obzvlášť pri Golden league alebo podobných vyšších súťažiach. Som pomerne veľká trémistka. Trémy sa zbavujem ľahkou rozcvičkou a potom väčšinu času strávim v izbe, snažím sa nabrať sily, deň pred podujatím ísť skôr spať. V samotný deň pretekov sa idem hneď ráno ľahko rozcvičiť, naraňajkujem sa a vegetím na posteli, potom idem na ľahký obed, opäť vegetím na posteli, pritom sa psychicky ubíjam, pretože rozmýšľam nad pretekmi. Po štartovom výstrele našťastie na všetko zabudnem a venujem sa len tým necelým dvom minútam výkonu. Do postele sa po pretekoch dostávam tak okolo jednej hodiny v noci.
Dokážete po pretekoch zaspať?
Podľa výsledku. Ak je dobrý, tak spím perfektne, vtedy preteky už ďalej v hlave nerozoberám. Keď dopadnem zle, myšlienky sa stále krútia okolo chýb, ktoré som urobila.
V kolektívnych športoch je mimoriadne dôležitá taktika. Ako je to v behu na 800 metrov?
Aj tu rozhoduje o výsledku taktika?Tá je práve veľmi dôležitá, pretože to nie je šprint, kde každý má svoju fixnúdráhu. Nemôžem sa teda sústrediť len na rýchlosť, aby som neprepálila začiatok, ale musím vnímať aj súperky okolo, aby ma nezavreli. Tým, že prvých 100 metrov bežíme každá v jednej dráhe a potom zbiehame k mantinelu, každá chce byť pri mantineli, aby mala čo najkratšiu dráhu. Každá chce byť čo najbližšie k tej prvej, aby ju mohla predbehnúť v závere. Sú tam značné strkanice, nie je to rovnaké tempo. Je dôležitý odhad, kde nastúpite na finiš,kde ušetríte najviac síl, za koľko bežíte prvých 200 metrov a pod.
Máte na to nejakú pevnú schému, alebo sa rozhodujete každé preteky inak?
Približnú schému mám natrénovanú, no ono sa to mení z prípadu na prípad. Záleží napríklad, s koľkými pretekárkami čiernej pleti bežím, pretože tie sú trošku iné.
V čom sú iné?
Sú silovejšie, možno trošku nižšie. Jednoducho, keď zapnú turbo, tak nemáte šancu. Potom sú také trošku vytrvalostnejšie, a tie to turbo nasadia hneď po štarte a tempo držia až do cieľa. Tým, že už viac rokov behám v svetovej špičke, väčšinu súperiek viem celkom odhadnúť a prispôsobiť svoju taktiku.
Môže sa stať aj niečo také, že keď sú, povedzme, v nejakej krajine tri pretekárky, tak dve vás „zavrú“ a tretia ujde?
Áno. Tak to bolo na Zlatej lige teraz v Zürichu po olympiáde, keď dve Keňanky vyhrali, boli na prvom a druhom mieste a jednoducho nepustili Mutulovú z Mozambiku, ktorá končila kariéru.
A neodporuje to pravidlám?
Pokiaľ ju vyložene nezablokuje, nepríde s ňou do kontaktu, nechytí ju za tričko a podobne, alebo pred ňu okato neskočí, tak je to povolené a robí sa to bežne.
Máte ešte potenciál na ďalší výkonnostný progres?
Ale áno. Kľúčové sú financie na prípravu a spolupráca s trénerom. To nie je len o tom, že tréner príde na tréning, odtrénuje to s vami, má nejaký tréningový plán. Ak by tam nebol osobný prístup, určite by som sa nedostala až na terajšiu úroveň a hlavne by som nebola bez vážnych zdravotných problémov od roku 2000. Väčšina svetových atlétok má po troch-štyroch rokoch aspoň jeden rok pauzu. Ten rok je len taký udržiavací, jej telo si môže oddýchnuť a potom opäť vhupne do plnej prípravy. Ja od roku 2000 mám každý rok jeden vrchol, každý rok sa odo mňa očakáva lepšie umiestnenie či osobný rekord, ale ťahať osem rokov bez prestávky, to je veľa aj na koňa.
Meno a priezvisko: Lucia Klocová
Dátum narodenia: 20. 11. 1983
Klub: AK ZŤS MARTIN
Tréner: Pavel Slouka
Disciplíny: 800 m, 400 m
Osobný rekord: 800 m – 1:58,62 (2007) , 400 m – 52,98 (2007)