Môj maratónsky sen sa naplnil. Tento sen som začal snívať, keď mi kolega venoval prospekt New Yorského maratónu s mohutným mostom plným maratóncov.
Pravidelnejšie som začal behávať v roku 1986. Mojim prvým maratónom bol v tom istom roku Kysucký v Čadci. Absolvoval som nepretržite 14 ročníkov Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, 11 ročníkov Turčianskeho maratónu slobody v Žabokrekoch Košťanoch z 12. Tam som zabehol aj svoj jubilejný päťdesiaty k mojej „50“-ke v apríli 2000 a stal som sa majstrom okresu v kategórii „C“.
Myšlienka zakončiť maratónsku kariéru na veľkom svetovom maratóne, sa zrodila v r. 1997, keď mi kolega venoval prospekt New Yorského maratónu, s mohutným mostom plným maratóncov. V r. 1999 som absolvoval neúspešný pokus o účasť, ale most ma ďalej priťahoval. Už som prestával veriť v naplnení sna, keď som bol zrazu v máji r. 2000 vybraný košickou fa Progress Promotion spol. s. r. o., do skupiny reprezentujúcej Slovensko v zámorí, priamo na New York City Marathon-e.
Päť mesiacov som mal na to, aby som pozháňal prostriedky na realizovanie mojej super maratónskej bodky. Už ten päťdesiaty maratón bol ohlásený, ako posledný a ten zaoceánsky mal byť teda bonusový a posledný darček k marcovej „50“ tke.
Oslovil som listami i osobne vyše 350 sponzorov - firiem, organizácií, priateľov, kolegov a známych, za účelom finančného a materiálneho zabezpečenia, mojej novembrovej misie. Ubehlo leto, časť prostriedkov sa mi podarilo pozháňať a dostal som pokyn z Košíc, aby som si po registrácií vybavil víza. Pôvodne bola vybratá 30 členná skupina maratóncov, ktorá sa z rôznych príčin zmenšovala.
S dôverou som sa vybral na veľvyslanectvo USA v Bratislave. 13. september však nebol pre mňa šťastným dňom, hoci nebol piatkom. Úradník veľvyslanectva rozhodol, že vízum na cestu do USA nedostanem. Bol to pre mňa šok, z ktorého som sa dlho dostával, ale nevzdal som sa. Nakoniec sa mi podarilo, s pomocou môjho šéfa, správcu Matice slovenskej Dr. Miroslava Bielika, predsedu Slovenskej ligy v Amerike Dr. Ľudovíta Pavlu a veľvyslanectva SR vo Washingtone, vízum vybaviť. 12. októbra som ho konečne držal v hrsti, i keď ten mesiac nervov a neistoty bol hrozný.
Ako som sa neskôr dozvedel, víza bola hlavná príčina toho, že sa naša maratónska skupina zo Slovenska scvrkla na 9 maratóncov a doprovod. Dva týždne pred odletom za veľkú mláku, teda už nestalo nič v ceste k naplneniu môjho maratónskeho sna. Nastala posledná etapa zháňania prostriedkov, materiálneho vybavenia, suvenírov a v posledných dňoch balenie. Hoci moje snaženie podporilo veľa dobrých ľudí, mnohí z tých čo sa ozvali, či sľúbili a sľuby nesplnili, ma prinútili siahnuť na úspory rodiny, s čím som ale musel počítať.
Prvý deň „D“ nastal v pondelok 30. 10. 2000, keď som plný očakávania nastúpil do vrtuľového lietadla ČSA, na svoj prvý let v živote z Bratislavy do Prahy o 10.25 hod. Letelo so mnou cca 50 cestujúcich, z toho 3 z našej skupiny a s podstatnou, košickou časťou našej výpravy, sme sa stretli až na letisku Praha Ruzyně, kde sme po hodine letu vo výške cca 5000 m pristáli. Prvý let som prežil bez problémov, aj napriek malým atmosférickým poruchám.
Cez oceán sme leteli znovu linkou ČSA, ale už prúdovým Airbusom s kapacitou cca 200 cestujúcich v dvojnásobnej výške 9500 - 10800 m, rýchlosťou okolo 900 km/hod., kde vonkajšia teplota dosahovala hodnoty nad 50 stupňov Celzia. Z Prahy sme odlietali 12.20 hod. stredoeurópskeho času a po viac než 9 hodinovom lete sme pristáli po 16-tej hod. na letisku v New Ark v New Jersey, za riekou Hudson, ktorá ho oddeľuje od New Yorku. Samozrejme v tom bol už časový posun 6 hodín, takže ten pondelok bol poriadne dlhý.
Konečne sme sa dostali objednaným autobusom z letiska tunelom popod rieku na Manhattan, do miesta ubytovania v študentskom hosteli International Hosteling na rohu 12-tej Amsterdam Avenue a 103-tej street blízko Central Parku. Ubytovanie bolo ozaj turistické, keď sme z našej 14-člennej výpravy /9 maratóncov a 5 doprovod/ spali na 12-posteľovej, skromne zariadenej izbe siedmi. Cestu už z Bratislavy som absolvoval s priateľom, ktorého som ako jediného z výpravy poznal, Jozefom Zeleníkom z Partizánskeho, ktorý v New Yorku bežal svoj jubilejný „100“-tý maratón.
V druhý deň pobytu - utorok ráno, sme na cestičkách v rozľahlom Central Parku, v srdci Manhattanu, vytriasali tréningovým behom únavu z cestovania. A neboli sme sami, asistovali nám desiatky, či stovky domácich. Po skromných raňajkách v mexickej reštaurácii v štvrti Haarlem a technickej porade, sme sa vybrali na obhliadku stredného Manhattanu.
Na cestovanie po 21 km dlhom a 3 km širokom srdci New Yorku sme si kúpili za 17 USD týždennú kartu na metro a autobusy. Manhattan je rozdelený na dolný Down Town a horný Up Town (Haarlem). Z východu na západ je pozdĺžne rozdelený na 12 širokých avenue, priečne na cca 220 street. Na Mid Town sme navštívili známu športovú halu s kapacitou 20 tisíc návštevníkov - Madison Square Garden, využívanú najmä na hokej, basketbal, ale aj napr. rockové koncerty.
Prešli sme popod známy Empire State Building so 102 poschodiami a 448 m výšky aj s televíznymi anténami, známu u nás z reklamy poisťovne AIG Amslico, ktorá v nej tiež sídli. Poprechádzali sme sa po najznámejšej ulici Broodway a navštívili sme Rockefeller Center komplex 21 budov médií (TV, rádia, tlač) a otvorenú ľadovú plochu pred ním. Tam sme náhodou stretli Slovenku Adrianu z Kotešovej pri Bytči, ktorá žije v New Yorku už 10 rokov a očividne sa jej darí. Pozvala našu skupinu ne večeru do reštaurácie, kde sme si pri amerických chuťovkách a pive, ktoré bolo horšie ako naše, srdečne pohovorili na všetky možné témy.
Ešte predtým sme prešli New Yorským Václavákom Times Square a prezreli si prízemie mrakodrapu miliardára Donalda Trumpa, ktorý dal postaviť pre svoju bývalú manželku, českú modelku Ivanu. Sú v ňom apartmány slávnych Hollywoodskych hviezd. V ten deň oslavovali Američania Halloween a v metre i na uliciach bolo veselo. Neúspešne som v ten deň hľadal na správnej adrese Slovenské informačné centrum na 67. ulici, lebo ho pravdepodobne krajania pre nedostatočný prísun prostriedkov z vlasti zrušili.
Streda 1. novembra bola poznamenaná skorým budíčkom a odchodom autobusom do Washingtonu DC, hlavného mesta USA. Dorazili sme tam po piatich hodinách cesty autostrádami po príjemnej zastávke na motoreste v štáte Pensylvánia. Prvým miestom, ktoré sme navštívili, bol Parlament USA Capitol, pýcha amerických občanov s kopulou vysokou 87,5 m. Prešli sme povedľa kongresovej knižnice najväčšej na svete s 20 mil. zväzkov kníh, 35 mil. rukopisov a miliónmi fotografií a máp. Washington DC je predovšetkým úradníckym mestom s federálnymi úradmi a ministerstvami, ale aj sieťou múzeí a pamätihodností rozprestierajúce sa na brehoch rieky Potomac.
Navštívili sme Národné múzeum letectva a kozmonautiky s najväčšou návštevnosťou na svete 10 mil. ľudí ročne, v ktorom je vystavené 27 lietadiel, 50 rakiet a 100 kozmických družíc a ich častí. Zastavili sme sa pri Washingtonskom monumente, pripomínajúcom obelisk alebo ceruzu, vysokom 169 m, ktorý bol v roku 1888 po dokončení najvyššou stavbou sveta. Obzreli sme si Biely dom (White house), oficiálnu rezidenciu a úrad všetkých amerických prezidentov po G. Washingtonovi, dostavaný r. 1801. Na rozľahlom Arlingtonskom národnom cintoríne, sme si uctili pamiatku bratov Kennedyovcov a ich rodiny, veteránov amerických vojen a ďalších významných Američanov. Po občerstvení a prehliadke obchodného centra v George Towne, sme sa neskoro večer vrátili do New Yorku.
Štvrtok ráno bol opäť venovaný tréningu a po ňom sme sa šli zaregistrovať na nedeľný maratón do haly na brehu Hudsonu na West Manhattane. Bola tam výborná atmosféra a organizátori zvládali bez problémov, tisíce návštevníkov. Zaprezentovali sme sa aj na sobotný medzinárodný beh priateľstva od komplexu budov OSN. Navštívili sme aj veľkolepú predajnú výstavu Expo sponzorov a partnerov New Yorku City Marathonu 2000 s ochutnávkou energetických nápojov, gélov, čokolád a rôznych služieb pre športovcov. Svoje maratóny tam propagovali organizátori z celého sveta.
V podvečer sme sa ešte prešli časťou maratónskej trate za mostom Quensboro a po prvej avenue. Večer som navštívil na domácej adrese vrútockú rodáčku p. Máriu O., ktorá žije v New Yorku už vyše 30 rokov a stále pekne hovorí po slovensky. V piatok sme navštívili Down Town (južný Manhattan). Loďou z Battery parku sme odplávali k Ostrovu slobody a po 322 schodoch sme vystúpili do členku 46 m vysokej Sochy Slobody - medenej slečny s pochodňou, 225 ton ťažkej na 46 m vysokom betónovom podstavci.
K 100. výročiu nezávislosti ju americkému ľudu darovalo Francúzsko a od r. 1886 vítala lode s prisťahovalcami, ktoré zakotvili najprv na neďalekom Elis Islande ostrove, na ktorom sídlila v rokoch 1892 1954 imigračná stanica a prešli ňou milióny vysťahovalcov, aj našich predkov. Dnes je v nej zriadené múzeum vysťahovalectva. Prešli sme sa po najbohatších uliciach finančného centra, napr. Wall Street s najbohatšími svetovými bankami, popri svetoznámej New Yorskej burze. Pri najvyšších budovách v USA a donedávna aj na svete, sme sa cítili ako trpaslíci v krajine obrov. Okolo nich sídli svetové centrum obchodu (World Trade Center).
Oddýchli sme si v parku pred New York-skou radnicou City Hall a Civic Center so súdnymi budovami. Prešli sme sa čínskou štvrťou, v ktorej žije, v typicky čínskom prostredí, vyše 20 tisíc amerických Číňanov a štvrtou SOHO, s typickými liatinovými balkónmi, mrežami a vonkajšími schodišťami dnes umelecká kolónia a štvrť zbohatlíkov.
Sobotňajšie ráno patrilo manifestačnému Medzinárodnému behu priateľstva, od komplexu budov OSN na brehu East river, do Central Parku. Zúčastnili sa toho tisíce zahraničných i domácich účastníkov nedeľňajšieho maratónu. Hoci organizátori behu ponúkli len spoločnú tabuľku Czechoslovakia, pod ktorou sme bežali spolu s početnejšou českou výpravou, vlajku Slovenskej republiky už prichystali. Dostalo sa mi cti bežať trať 7km spolu s Čechom Arnoštom, s našou veľkou vlajkou na žrdi, až do cieľa na čele niekoľkotisícového davu.
Popoludní som si prezrel a vyfotil dom a miesto vraždy Johna Lennona a pomníček na jeho pamiatku v blízkom Central Parku. Čas do večere som ešte vyplnil prehliadkou mesta, drobnými nákupmi a fotografovaním. Po technickej porade, večer pred maratónom, sme sa zúčastnili v priestoroch cieľa v Central Parku pri Tavern on the Green, spoločného stretnutia bežcov na Ronzoni Pasta Party. Podávali sa tam len cestoviny s rôznymi prílohami, nealkoholické nápoje, pivo, ovocie a zmrzlina. Pekný večer zakončil nádherný ohňostroj na nočnej New Yorkskej oblohe.
V nedeľu 5. novembra 2000 nastal druhý deň s veľkým „D“. Čakala nás trať NEW YORK CITY MARATHONU 2000, dôvod kvôli čomu sme merali cestu zo srdca Európy, cez Atlantický oceán. Po rannom strečingu, auto masážach a prípravách bežeckého výstroja, sme od budov Verejnej knižnice na 42. street autobusmi Academy odchádzali na štart v Staten Island. Tristo autobusov sa otočilo dvakrát. Znovu perfektná práca organizátorov, ako aj neskôr na štarte či v cieli.
Ako sme sa neskôr dozvedeli, na štart v pevnosti vo Fort Wadsworth, sa pripravovalo vyše 35 tisíc bežcov. Po ľahkých raňajkách, hygiene a rozcvičení sme sa vyzliekli do bežeckých dresov a veci odovzdali do úschovy vo vreciach do 66 hnedých áut UPS, ktoré sú známe po celom svete pri doručovaní zásielok. O celé perfektné zabezpečenie maratónu sa starali tisícky dobrovoľníkov a mysleli aj na najmenšie detaily.
Zaradili sme sa do štartovacích línií červenej, zelenej a ja so štartovacím číslom 4716 do modrej a v tzv. coralloch po tisíckach sme kráčali na miesto štartu. Po sprievodnej americkej hymne zaznel o 10.50 hod NY času, výstrel z dela, ktorý odštartoval riavu desať tisícov nôh. Po najdlhšom moste v NY Verrazano Narrows Bridge (3,2 km), ktorý oddeľuje Hudsonov záliv od Atlantiku, sme prebehli pod mrakom silného nárazového vetra do 2. časti NY Brooklynu. Cez celý Brooklyn, sme sa dostali na métu polmaratónu. Trať bola pre nás Európanov značená nezvykle po každej míli (1,7 km) a po 5 km.
Trať lemovali tisíce skandujúcich divákov rôznych rás a národnosti, ako bolo aj pestrofarebné zloženie štartovacieho poľa. Popri trati boli okrem hustých občerstvovacích staníc rozmiestnené hudobné skupiny rôznych žánrov a štýlov, ktoré nám spríjemňovali beh a odprevádzali na ďalšie kilometre. Bolo to úchvatné, bežať v takej riave bežcov, veď NYMC je tradične maratónom s najmasovejšou účasťou, čo umožňuje aj 10 hodinový časový limit na jeho prebehnutie.
Ja som bežal v drese v slovenských farbách, s bielou šiltovkou so slovenskou zástavkou s nápismi Slovensko Slovakia a v ruke som mal malú vlajočku Matice slovenskej, ktorou som pozdravoval divákov. Snažil som sa citlivo vnímať a prežívať priebeh maratónu, ktorý bol zážitkom pre zvyšok môjho života. Po prebehnutí na územie Queensu sme sa oblúkom cez most Queensboro dostali do cieľa na Manhattan, no od cieľa v Central Parku sme sa vzďaľovali smerom do Bronxu, kde sme prebehli mostom ponad East river a ďalším sme sa vrátili späť na Manhattan. To už do cieľa chýbalo „len“ čosi vyše 7 km. Tie bývajú často na maratóne najťažšie.
No v búrlivom prostredí každý maratónec prežíval krízu ľahšie. Vykuklo aj slniečko a aj ja som sa blížil do cieľa v Central Parku. Bežeckými trasami cez Central Park sme ukrajovali posledné kilometre maratónu pozdravovaní hustými špaliermi nadšených divákov. Celkom sme prebehli cez 5 mostov, na ktorých fúkal silný studený vietor, ako aj v dlhých a širokých avenue.
A už tu bol cieľ. Môj čas 3 hod. 37 min. 44 sec. stačil na 4452 miesto z takmer 30 000 bežcov, ktorí maratón dokončili. V kútiku duše som dúfal v umiestnenie do 2000. miesta, no to by som musel zabehnúť čas na úrovni svojho osobného výkonu, na čo už momentálne nemám trénovanosť, ale aj dosiahnutý čas bol len o minútu slabší ako na mojom prvom maratóne v r. 1986 v Čadci. Ako som sa už z pondelňajšieho vydania The New York Times dozvedel, skončil som v prvej sedmine výsledkovej listiny.
Všetky dôležité údaje o časoch zaznamenal čip umiestnený na šnúrke mojej maratónky. Aj čistý čas, ktorý bol o 1 min. 25 sec. lepší - toľko mi trvalo, kým som sa dostal na štartovnú čiaru, medzi čas na 10 km, polmaratóne, 20 míľach i v cieli. Doma z internetu som sa okrem týchto údajov dočítal aj o umiestnení v mojej kategórii 50-54 ročných, kde som z 2616 štartujúcich skončil na slušnom 331. mieste. V cieli ma dekorovali vkusnou medailou, prikryli ma fóliou proti prechladnutiu, ponúkli pitie a jedlo. Vyzdvihol som si z môjho auta UPS svoje osobné veci, prezliekol som sa do suchého a išiel sa osprchovať a oddýchnuť si na hotel.
Vyhodnotenie v luxusnom hoteli Sheraton v centre mesta malo svoju spoločenskú atmosféru. Víťaz mužov Maročan el-Mouaziz i Ruska Ludmila Petrovová, víťazka kategórie žien, 26.! v celkovom poradí, boli odmenení šekmi po 60 tisíc USD a pohármi, ako aj ďalší vo vekových kategóriách a vozičkári. Chybičkou krásy záverečného ceremoniálu bol nedostatok miesta v sále i priľahlých priestoroch na záverečnom bankete, ďalšie stovky maratóncov prichádzali i odchádzali, teda sme odišli spať na hotel a po maratóne sme všetci riadne unavení spali tvrdo.
Pondelňajšie dopoludnie bolo našou rozlúčkou s NY a Manhattanom. Prechádzkami po meste, drobnými nákupmi a balením, sme končili náš pobyt v USA. Meškanie autobusu, ktorý nás viezol na letisko New Arku i 2-hodinové meškanie lietadla ČSA posunuli náš odlet do večerných hodín a rozladili nás. Od Americkej pôdy sme sa odlepili o 19,30 hod. a na letisku Praha Ruzyně sme pristáli v utorok ráno o 9,55 hod. po časovom posune + 6 hod. airbusom ČSA. Spoj do Bratislavy sme zmeškali a leteli sme teda košickou linkou s medzipristátím v Bratislave o 11,45 hod. Konečne na Slovensku a večer po ceste rýchlikom doma.
Amerika, krajina veľkých možností a veľkých protikladov. Nablýskané mrakodrapy a limuzíny špinavé a ošarpané černošské getá. Čisté hlavné avenue špina a sprayerské nápisy na stenách v metre a bočných uličkách. Bohatí miliardári, chudobní žobráci a potulní muzikanti. Vidieť a zažiť áno, ale bývať v NYC a USA by som nechcel. Som teda späť doma, aj keď si úradník veľvyslanectva myslel, že tak veľmi túžim do USA emigrovať a odmietol mi prvý raz vydať vízum, čo ma stálo zbytočných 45 USD a nervy.
Skúsenosť, ktorú som za týždeň v zámorí zažil však ostane trvalou a hlbokou spomienkou najmä na to hlavné - maratón. Verím, že o tom budem ešte dlho rozprávať rodine, známym a neskôr i vnukom, či pravnukom, ktorých sa chcem dožiť. A Maratóny? Nateraz koniec, zdravotne sa dať do poriadku a nevylučujem, že si zabehnem maratón aj ako dôchodca v Košiciach, či napr. v Londýne.
V závere mojich spomienok na pobyt v USA sa chcem za splnenie môjho maratónskeho sna poďakovať všetkým tým, čo ma v úsilí naplniť ho podporovali a povzbudzovali. Ďakujem všetkým čo mi pomohli finančne, materiálne či morálne. Predovšetkým Vám, ktorí ste mi priali a pomohli uskutočniť môj maratónsky sen patria tieto spomienky.
Vďačný autor