Každý jeden bežec má pocit, že po určitej dobe mu behanie len tak pre seba nestačí a povie si, že ho chce posunúť niekam ďalej. Prvé ho zrejme napadne nejaký verejný beh. Skvelé nie?
Mňa čoskoro čaká účasť na mojom oficiálne prvom behu - verejnom behu. Teda ak nerátam ten kilometer na okresnom kole v 7. ročníku na základnej škole, tak toto bude pre mňa bežecká premiéra. Dospelácka bežecká premiéra.
Dieťa berie svet ako gombičku a ja, ako najlepšia v ročníku, čo sa behu týkalo, som si na okresnom kole verila a preto som nemala najmenšej pochybnosti, že beh zvládnem a umiestnim sa dobre. 7-me miesto ma nakoniec aj celkom prekvapilo, pretože taký úspech som nečakala.
Teraz sú moje pocity iné. Čím to je? Som dospelá, väčšia ani nie (viac už skutočne nenarastiem ;) ), ale cítim hlavne dáku zodpovednosť... Ale akú? A nakopí sa milión otázok ... Ale tie pramenia práve zo strachu a možno aj ostychu. Som však rada, že som sa nechala uhovoriť a konečne spravím prvý krôčik do sveta verejných behov. Musela som jednoducho asi "dospieť", či ako to nazvať a možno... resp. určite vďačím aj Ľuboškovi Ferencovi, ktorý ma zlomil. A Ľuboško ver mi, tá čokoláda za odbehnutie nezohrala vôôôôbec úlohu ;)
Chcem vás však jediné poprosiť... Skúste sem napisať svoje prvé pocity, rady, odporúčania, čo vás motivovalo... pretože určite nie som jediná, kto si doteraz behal len tak pre seba a dlho si hovoril, že mne viac netreba... Ja na oplátku sľúbim "dojáčik" po dobehnutí a určite pripravim aj rozsiahlejší článok na túto tému ;)
Krásny deň všetkým
Vaša celenka