Jeden príklad za všetky. Cítite sa v porovnaní s bežnou populáciou vo forme? Beháte niekoľko krát do týždňa a ani cez víkend si nedáte voľno? Na horách napadne sneh a vy sa rozhodnete zmeniť rutinu a polyžovať si. Žiaden problém, ste predsa fit, že? Omyl!
Po dni na zasnežených svahoch sa cítite akoby vás prešli sane Deda Mráza so všetkými sobmi. Ako to je možné?
Ste možno fit pre behanie, ale ak to je všetko čo robíte, jediné na čo ste si zamiesili sú zranenia a mentálna znudenosť z opakovanej rutiny. Ako sa tomu vyhnúť? Zmeniť to! V angličtine na to používajú výraz „cross training“ , čo by sa voľne dalo preložiť ako rôznorodosť v tréningu.
Táto rôznorodosť je veľmi dobrý spôsob ako do cvičenia zapojiť rôzne svalové partie, rozvíjať nové zručnosti a zredukovať jednostranné opotrebovanie a nudu z opakujúcich sa tréningov (viem, že mnohí z vás mi teraz budú namietať, že sa nenudia a nech netrepem, ale keď 4x do týždňa beháte 5km po tej istej trase, veľa zábavy v tom nevidím)...
Rôznorodosť tréningových podnetov taktiež zaťažuje iné svalové partie a aj iným spôsobom rozvíja váš aerobný systém. Po mesiacoch rovnakého tréningu, sa naše pohyby stanú extrémne efektívne, čo je na jednej strane pre športový výkon vynikajúce, ale pre rozvoj všeobecnej telesnej zdatnosti kontraindikácia. Je to ako keby ste sa chceli zdokonaliť vo varení, ale používali by ste len olej a vajcia... Už si teraz viem predstaviť tie poznámky typu, veď ja behám preto, že ma to baví a posilňovňu neznášam... iní by ste povedali, že váš cieľ je odbehnúť maratón pod 3 hodiny a nie poraziť kolegu v tenise... Áno, beriem, ale ak existuje zdravší a zaujímavejší spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ, prečo ho nevyužiť?
V nasledujúcich riadkoch by som vám rád dal zopár argumentov na premýšľanie. Začal by som zdravotnými aspektmi. Posledných päť článkov som venoval bežeckým zraneniam, z ktorých niektoré sú spôsobované iba tým, že sa začalo s behaním, ale tie komplikovanejšie (napr. chondromalácia, IT band syndróm, alebo zápal plantárnej fascie) vznikajú jednostranným zaťažovaním.
Ruku na srdce, drvivá väčšina z vás si tým prešla. A to už nehovorím o bolestiach chrbta, skrátených a oslabených abduktoroch a rotátoroch bedrového kĺbu, o problémoch s hamstringami, lýtkami a achilovkami... Je to prirodzená adaptácia organizmu. Ako to? Ak opakovane používame sval len pri určitom rozsahu pohybu, v tom ostatku rozsahu sa sval automaticky oslabujeme. Keď je sval oslabený, má tendenciu sa skrátiť. Tým sa naruší rovnováha oproti antagonistom (opačným svalovým partiám). Táto „epidémia“ sa začne šíriť po ostatných častiach tela , kde tento proces ďalej pokračuje a vytvára nové disbalancie.
Túto teóriu som si overil pri práci so svojimi klientmi. Už po niekoľkých tréningoch kde som sa zameriaval na cielený strečing a posilňovanie a to hlavne v bedrovej oblasti, prestávali mať problémy so stuhnutou šijou a zlepšilo sa aj ich držanie tela. Kam tým mierim? Ide o to, že samotný statický strečing neodstráni problém. Sval sa síce predĺži, ale ostane slabý. Tým nechcem povedať, že máte rozbiť prasiatko a kúpiť si permanentku do najbližšieho fitnescentra, ale k povinnému strečingu môžete pridať aj posilňovanie s vlastným telom, nejaký ten tenis, plávanie alebo horolezectvo. Šach, alebo zbieranie známok sa nepočíta ;)
Nabudúce sa budem snažiť lobovať za silovú prípravu u bežcov a rozvediem pojem rozmanitosti v tréningu...