Okamih, keď dávni predchodcovia ľudí začali behať, rozhodol o tom, že sa víťazne presadili v evolúcii druhov. Rozvoj vytrvalostných schopností je preto naplnením základných genetických predpokladov každého človeka.
Viete, ktoré živočíchy sú na celej planéte schopné podávať najlepšie bežecké výkony a doslova „uštvať“ každého konkurenta? Áno, správne, sme to my, príslušníci druhu homo sapiens. Rýchlonohé gazely, antilopy či gepardy, ktorých vrcholnú bežeckú ekvilibristiku obdivujeme v prírodopisných filmoch, sú zrodení pre vysokú rýchlosť, ale chýba im vytrvalosť. Napríklad gepard je po osemsto metroch rýchleho behu celkom vyčerpaný a musí dlhé minúty odpočívať. „Dokonca aj najlepší bežci na veľkú vzdialenosť medzi zvieratami, ako sú kone a psi, odbehnú vzdialenosť porovnateľnú s ľudskými výkonmi, len ak sú priamo donútené,“ konštatuje Daniel Lieberman, profesor antropológie z amerického Harvardu. „Sme fenomenálne stvorení, čo sa týka schopnosti pozvoľného a plynulého behu,“ súdi profesor.
Preteky s levmi a hyenami
Za pravdu tomuto vedeckému tvrdeniu dáva prax. Ako dokázali slávne vytrvalostné preteky vo Welse Človek verzus kôň (The Man versus Horse Marathon), naozaj to funguje. Prvému víťazstvu človeka nad koňom v roku 2004, rovnako ako lanskému triumfu, napomohli podľa znalcov veľké horúčavy, pre ktoré boli viaceré kone v priebehu pretekov radšej odvolané. Aj to však len potvrdzuje výnimočné vytrvalostné schopnosti ľudského organizmu. Práve vďaka nim je v niektorých častiach Afriky dodnes živý pozoruhodný spôsob lovu, pri ktorom približne päť lovcov prenasleduje zver, až kým vybraný kus doslova uštvú. Úspech afrických lovcov v púšti Kalahari spočíva v tom, že ľudia vydržia fyzickú námahu v teple dlhšie ako väčšina zvierat, ktorých organizmus prestane v dôsledku prehriatia pracovať približne po 10 až 15 km usilovného behu. A nejde len o Afričanov. Ako zistil ďalší bádateľ, autor knihy Preteky s antilopou (Racing the Antelope), Bernd Heinrich, tento spôsob bol pri love bežný aj pre severoamerických Indiánov. Príslušníci kmeňa Navaro sa vydávali na lov jeleňa, pri ktorom ho „ubehali“ až do stavu totálneho vyčerpania, a to všetko v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Schopnosť rýchle bežať na dlhú vzdialenosť ľudia potrebovali nielen na lov. Podľa hypotéz paleontológov sa prví ľudia „pretekali“ so svojimi konkurentmi aj pri získavaní uhynutých zvierat, prípadne odháňali od svojich úlovkov štvornohých predátorov. Schopnosť ľudskej tlupy (vrátane žien) doraziť k bohatému zdroju potravy s takým časovým predstihom, aby stačili odohnať napríklad hyeny, mala veľký význam pre prežitie v ťažkých podmienkach afrických saván. Mäso sa vďaka tomuto úspechu stalo pre prvých ľudí bohatým zdrojom bielkovín a stimulovalo ich ďalší telesný vývoj.
Čo opice nezvládnu
Rozvoj vytrvalostných schopností síce nikomu nezaistí nesmrteľnosť, ale dokáže život predĺžiť. Jedine vďaka tréningu vytrvalosti totiž ľudský organizmus funguje presne podľa toho, na čo bol skonštruovaný. Zvyšuje sa tým výkon kardiovaskulárneho systému, vo svaloch sa objavujú nové kapiláry, a dokonca aj mitochondrie jednotlivých buniek („bunkové elektrárne“) začínajú podstatne ekonomickejšie hospodáriť s energiou. Rastúca fyzická výkonnosť pôsobí pozitívne i na mozog. Pravidelné cvičenie stimuluje činnosť hipokampu, mozgového centra, ktoré má kľúčovú úlohu pri rozvoji pamäti a schopnosti učenia sa. Podobne ako vo svaloch, aj v mozgu sa vďaka optimálnej fyzickej záťaži vyvíjajú nové bunky, kapiláry a nervové spojenia. Pre človeka, ktorý má sedavé zamestnanie a aj doma sa pohybuje predovšetkým po trase z kresla do chladničky, znamená preto vytrvalostný tréning zásadnú zmenu. Vďaka nemu sa zo sadlovitého izbového psíka opäť stáva tvor, ktorý vďaka svojej výdrži a elánu stojí na špičke evolučného vývoja.
Americký biológ Dennis Bramble, ktorý sa spolu s Liebermanom podieľal na výskume vplyvu behu na vývoj človeka, vidí práve v ľudskej schopnosti vykonávať vytrvalý a súčasne relatívne rýchly pohyb ten pravý dôvod, prečo ľudia preskočili vo vývoji rôzne druhy hominidov.
„Uplynuli asi tri milióny rokov od doby, keď australopitekovia chodili po dvoch končatinách bez toho, aby sa začali podobať ľuďom,“ hovorí Bramble, polemizujúc s hypotézou o význame chôdze pre evolúciu homo sapiens. Bez prechodu k behu by podľa neho ľudia stále pripomínali skôr svojich blízkych príbuzných – opice.
Pri porovnávaní kostrových pozostatkov ľudoopov a predchodcov dnešného človeka (homo erectus a homo habilis) vedci našli celý rad odlišností v stavbe tela, ktoré sú nevyhnutné práve z hľadiska behu. Už naši predchodcovia mali napríklad viac šliach a väzov, ktoré boli okrem toho silnejšie. Pri chôdzi totiž nie sú natoľko potrebné ako pri behu, pri ktorom zabezpečujú významnú funkciu biologického „pérovania“ – t. j. tlmičov a súčasne urýchľovačov pohybu. O rovnováhu sa zase stará špecifická konštrukcia ramien, panvy a zadku. („Pozerali ste sa niekedy poriadne na opice? Nemajú vlastne žiadny poriadny zadok,“ zdôrazňuje Bramble).
Jeden z podstatných rozdielov v genetickej výbave človeka a ďalších primátov (šimpanzy, gorily, paviány a i.) spočíva podľa dôkladnej analýzy DNA v tom, že ľudia sú štedrejšie vybavení génom označovaným ako AQP7 (tiež aquaporin 7). Jeho poslaním je napomáhať prístupu vody a cukrov do buniek. Človek má päť „kópií“ týchto génov, šimpanzy len dve a ďalšie primáty len jednu. Ľudia majú viac kópií rovnakého génu ako opice celkovo v osemdesiatich štyroch prípadoch a tieto kópie slúžia na rôzne účely. Význam AQP7 spočíva predovšetkým v tom, že umožňuje ľudským svalom podávať požadovaný výkon počas dlhšieho obdobia, a to vďaka tomu, že sa s jeho pomocou uvoľňuje viac nevyhnutnej energie z tukových zásob. Ľudia za to vďačia práve svojej dávnej špecializácii na dlhý beh.
Poznaj sám seba – a behaj
Hypotézu o vytrvalostnom behu ako o významnom prvku ľudskej evolúcie niektorí vedci využívajú pri tvorbe odporúčaní pre bežnú prax. Napríklad juhoafrický lekár Timothy Noakes, autor už klasickej knihy The Lore of Running, tvrdí, že zlé porozumenie zákonitostiam ľudského rodu môže viesť až k nebezpečnému hazardu pri vytrvalostnom atletickom tréningu. „Ľudia sú prispôsobení na to, aby pri cvičení príliš nepili. Ak by sa zastavovali každých päť minút, aby sa napili, nikdy by nedostihli žiadnu antilopu,“ napísal vedúci Katedry cvičenia a športu na univerzite v Kapskom Meste. „Najlepší bežci každej kultúry sú tí, ktorí najďalej dobehnú a najmenej pijú. Ľudia sú skrátka prispôsobení na to, aby boli dočasne dehydratovaní,“ presvedčuje Noakes športovcov, aby pili len na uhasenie najväčšieho smädu. Pravidelní čitatelia Runu síce dobre vedia, že tieto rady sú vďaka vývoju iontových nápojov do istej miery prehnané, ale stále platné. Nadmerné pitie čistej vody pri fyzickej záťaži totiž skutočne vedie k značnému poteniu, a tým aj k poklesu životne nutnej koncentrácie sodíka v tele. Na druhej strane je práve „primerané“ potenie tým, čo zvýhodňovalo našich predkov pred lovenými zvieratami pokrytými srsťou, a teda vystavenými prehriatiu organizmu.
Bez zveličovania platí, že našich predkov po tom, ako zliezli zo stromu, formoval práve beh. „Behanie podstatným spôsobom posunulo vpred vývoj ľudského druhu. Práve beh z nás spravil ľudí – aspoň teda v biologickom slova zmysle,“ hovorí profesor Bramble, podľa ktorého bolo postupné zdokonaľovanie tejto ľudskej schopnosti tým, čo rozhodlo o úspešnej evolúcii ľudstva. Jeho kolega Lieberman ho doplnil vedeckou tézou, ktorú by mal mať na pamäti každý bežec, teda každý človek: „V dnešnej dobe je vytrvalostný beh predovšetkým jednou z foriem cvičení a rekreácie. Jeho korene sú však rovnako staré ako sám pôvod ľudského rodu a učiniť zadosť všetkému, čo beh predpokladá a vyžaduje, zásadným spôsobom prispieva k formovaniu ľudského tela.“