Možno sa to bude niekomu zdať neuveriteľné, ale Slovensko malo - a nie tak dávno - vytrvalca, ktorý patril do absolútnej európskej špičky a neraz rovnocenne súperil aj s Afričanmi.
Naozaj definitívne končíte?
„Áno. Zo zdravotných a časových dôvodov. Mám štyridsaťtri a človek vek neoklame. Cítim, že už mi to nejde ako kedysi. Musím na sebe oveľa viac pracovať a tréningy len ťažko skĺbim s prácou.“
Kedy sa zrodilo rozhodnutie, že maratónky a tretry navždy zavesíte na klinec?
„Pred rokom v januári som bol s mojimi zverencami z Kroměříža na sústredení vo Vysokých Tatrách. Tam som pochopil, že to už nepôjde. Moje fyzické možnosti sú definitívne za zenitom. Už nie som schopný udržať si solídnu výkonnostnú úroveň.“
Ako je to teda momentálne s vaším behaním?
„Až donedávna som trénoval pravidelne každý deň, inak by som sa na októbrový Európsky pohár klubov v polmaratóne nedokázal pripraviť na patričnej úrovni. Teraz však budem behať už len podľa toho, ako mi to dovolí čas. Predpokladám, že tri až päťkrát týždenne, niekedy možno aj častejšie. Určite to však nebudú dávky, na aké som bol roky zvyknutý.“
Prezraďte, koľko kilometrov mesačne ste nabehali v poslednom roku kariéry a koľko v čase najväčšej slávy?
„Toľko, koľko som natrénoval teraz za mesiac – 150 až 170 km – som kedysi nabehal aj za jediný týždeň. V príprave na maratón nebolo nič výnimočné ani viac ako 600 km mesačne.“
Čomu sa teraz venujete?
„Trénujem bežcov v AK Kroměříž. Vlastne už len jedného, zo skupiny mi ostal už iba Jan Kreisinger. Moje aktivity čoraz viac smerujú k propagácii a pomoci pri príprave bežeckých podujatí. Okrem toho radím rekreačným bežcom pri príprave na mieru šitých tréningových plánov. Jednoducho – naďalej sa angažujem v bežeckom hnutí.“
Žijete stále v Prahe?
„Áno, odkedy som sa tam definitívne presťahoval za priateľkou a neskôr manželkou – bolo to tušímže v roku 2000 – bývam stále tam.“
Pred Vianocami ste prišli spropagovať do Bratislavy nový český bežecký seriál. Chodíte na Slovensko často?
„Teraz už veľmi málo. Od januárového sústredenia v Tatrách som tu nebol. V predchádzajúcich rokoch som často a rád chodil na regeneračné pobyty do piešťanských kúpeľov, ale teraz, keďže kariéru som ukončil, odpadne aj tento dôvod prísť na Slovensko.“
A čo Košice, odkiaľ pochádzate a máte tam rodinu?
„Aj na východ sa dostanem len zriedka. Oveľa častejšie chodí za nami mama do Prahy.“
Pamätáte sa, kedy ste naposledy súťažili na Slovensku?
„Asi pred piatimi rokmi na pretekoch Hodonín – Skalica. Ale možno to bolo ešte dávnejšie.“
Sledujete výkony slovenských vytrvalcov? Máte o nich prehľad?
„Veľmi nie, a ak mám byť úprimný, ani nie je čo sledovať. Slovenská mužská scéna – to je strašná bieda. Jedna generácia už odišla, no a nastupujúcej sa asi veľmi nechce. Ja len dúfam, že sa azda ešte niekto šikovný objaví. Zo žien ma zaujala Katka Berešová, ktorá zvládla maratón pod 2:40 h. Klobúk dolu! Ak sa dostane na londýnsku olympiádu, môže byť hnací motor pre mladých a dôkaz, že aj v skromných podmienkach sa dá zabehnúť dobrý výkon.“
Prečo to vo vytrvalostných behoch ide u nás od desiatich k piatim?„Dlhé behy sú beh na dlhé trate.
Najhoršie je, že výsledky nevidieť okamžite. Neprídu zo dňa na deň. Kto chce uspieť, musí niekoľko rokov tvrdo drieť a venovať všetok svoj čas niečomu, o čom nevie, ako to dopadne. Dlhé behy sú náročné na čas i na kvalitné podmienky na prípravu.“
Čo potrebuje slovenský bežec, aby sa dostal na vašu výkonnostnú úroveň z prelomu storočí?
„V prvom rade pevnú vôľu, chuť vydržať ťažkú drinu a musí byť dlhodobo zdravý. Samozrejme, ako som už spomínal, dôležité sú podmienky na prípravu. S tréningovým partnerom Mirom Vankom sme sa v Dukle Banská Bystrica mohli naplno venovať len športu, čo bola obrovská výhoda. Otázne je, či sa vôbec ešte nájde niekto ochotný podstúpiť nesmierne náročný tréning. Mám pocit, že mladým sa do toho už veľmi nechce. Kariéra špičkového vytrvalca sa už nedá skĺbiť s prácou alebo štúdiom. “
Ktoré preteky vo svojej kariére považujete za najpamätnejšie, na ktoré spomínate najradšej?
„Bolo ich veľmi veľa, vypichnúť jediné, je zložité. Mám napríklad krásne spomienky na míting IAAF Grand Prix Slovnaft ´94. Na tritisícke som vbiehal do cieľovej rovinky prvý, za mnou klbko Afričanov a ja som zaplnený štadión Interu svojím finišom postavil na nohy. Nevyhral som, ale o vyše šesť sekúnd som zlepšil slovenský rekord na 7:48,73 a len o zopár stotiniek som prehral s majstrom sveta na 5000 m Keňanom Kiruiom. Na Pasienkoch bola vtedy úžasná a nezabudnuteľná atmosféra. Čosi podobné som zažil v roku 1999, keď som v Košiciach zvíťazil na Medzinárodnom maratóne mieru.“
Čo preteky v zahraničí a vrcholné podujatia?
„Často spomínam na desaťtisícku na ME 1994 v Helsinkách. Prehra s Nemcom Frankem v dueli o bronz iba o 7 stotiniek ma mrzí dodnes. Nikdy nezabudnem ani na svoj prvý maratón v New Yorku či prekonanie hranice 2:10 h na maratóne v Londýne.“
Kedy ste zažili najväčšie sklamanie v kariére?
„Jednoznačne na olympiáde v Sydney 2000. Bol som v skvelej forme, cítil som sa na životný výsledok. Pred pretekmi som však ochorel a maratón som nedokončil.“
Čo vám ako prvé napadne, keď vám niekto pripomenie Londýnsky maratón v roku 1998?
„Dosiahol som vtedy výkon, ktorý som si kedysi vysníval. Keď som začínal s vrcholovou atletikou, nalepil som si do tréningového denníka obrázok z novín s elektronickým časomerom, na ktorom svietil výkon 2:09:59. V sekunde sa mi vybavia detaily, dokážem si premietnuť celý priebeh pretekov, počasie, kde som mal krízu, a v ktorej časti trate som s kým bežal. To mi ostane v pamäti navždy.“
Myslíte si, že londýnskych 2:09:53 bolo vaše maratónske maximum?
„Mal som ambície prekonať tento čas. Odhadoval som, že mám ešte asi minútovú rezervu, ale, žiaľ, už som sa nikdy nezlepšil.“
Ktorý zo šiestich slovenských rekordov, ktoré platia dodnes, si ceníte najviac?
„Rekordy z dráhy na 3000, 5000 a 10 000 m sú kvalitatívne asi na rovnakej úrovni. Preto ťažko niektorý vypichnúť do popredia.“
Myslíte si, že ich raz niekto prekoná?
„Ak sa na Slovensku nájde bežec, ktorý zlepší aspoň jeden z nich, potom bude schopný prekonať aj ostatné. Oveľa zložitejšie to však bude v polmaratóne či v maratóne. Predpokladám, že tam to potrvá oveľa dlhšie.“
S Mirom Vankom a trénerom Dušanom Valentom ste tvorili nerozlučnú trojicu. Ste s nimi v kontakte?
„S Mirom si občas zavoláme cez Skype. Odkedy som odišiel z Banskej Bystrice, s trénerom Valentom som telefonoval iba jediný raz.“
Neláka vás zavolať mu a zaspomínať si na pekné časy?
„Láka – neláka, veci sa takto vyvinuli. Naše cesty sa rozdelili. Ja som bol zaneprázdnený tréningom a svojou rodinou v Prahe, on mal svoje starosti a človek si ani neuvedomil, že je to už tak dlho, čo sme sa nevideli a nepočuli.“
Kríza vo vytrvalostných behoch zúri nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Prečo sa bežcom zo starého kontinentu prestalo dariť?
„Pravdepodobne stratili motiváciu. Je prirodzené, že ňou sú víťazstvá, no presadiť sa medzi africkými bežcami je takmer nemožné. Invázia vytrvalcov z Afriky je obrovská, vyhrávajú v každom kúte sveta. Šanca belocha na úspech je minimálna. Driete ako kôň, no nič z toho. To je demotivujúce a frustrujúce! Žiaľ takto to zariadila príroda, vytrvalecké schopnosti Afričanov sú lepšie ako u Európanov.“
Čo sa s tým dá urobiť?
„Asi nič. Treba sa s tým zmieriť, inak to už asi nebude. Možno sa občas objaví supertalentovaný beloch a bude v maratóne konkurovať najlepším africkým vytrvalcom. Dokázal to napríklad Talian Baldini víťazstvom na OH 2004 v Aténach. Na tejto trati podľa mňa šanca stále existuje, ale v behoch na dráhe je minimálna.“
Kedy prekonajú maratónci dvojhodinovú hranicu?
„Odhadujem to na desiatky rokov. Svetový rekord budú bežci prekonávať teraz už len po sekundách. Dve hodiny sú strašne ďaleko, ja si to ani neviem predstaviť. To už je extrémna rýchlosť, ľudský organizmus také čosi nemôže zvládnuť. Ak dvojhodinová hranica padne, prekoná ju asi nejaký človek – robot.“
Máte dvoch synov, onedlho 9-ročného Nikolasa a 12-ročného Sebastiána. Keby sa niektorý rozhodol, že bude vytrvalec, čo by ste mu na to povedali?
„Nepredpokladám, že ich to bude ťahať týmto smerom. Obaja zdedili športové gény, no starší sa teraz venuje tenisu a trochu golfu, mladší chodí štyrikrát do týždňa na hokejové tréningy. Samozrejme, ak by sa rozhodli, že chcú behať, nebudem im v tom brániť a rád im pomôžem. Ale neverím, že sa toho niekedy naozaj dožijem.“
KTO JE RÓBERT ŠTEFKO
Narodil sa 28. 5. 1968 v Košiciach, behal za Vagónku Poprad, Sláviu VŠT Košice a Duklu Banská Bystrica, kde ho počas celej kariéry trénoval Dušan Valent. Na ME 1994 v Helsinkách skončil na 10 000 m štvrtý (1998 – 10.), iba 7 stotín za medailou. V tom istom roku reprezentoval v behu na 10 000 m výber Európy vo Svetovom pohári v Londýne. Skvele si počínal najmä v krosoch, na MS 1999 v Belfaste bol 12., o dva roky neskôr v belgickom Oostende dokonca desiaty! Darilo sa mu aj na prestížnych maratónoch: V New Yorku 1997 skončil siedmy, v Londýne 1998 dokonca šiesty a je doteraz posledný slovenský víťaz MMM v Košiciach, kde triumfoval v roku 1999. Štartoval na troch olympiádach. V Atlante 1996 na 10 000 m vypadol v rozbehu, v Sydney 2000 maratón nedokončil a v Aténach 2004 v ňom skončil 63., avšak už reprezentoval Česko (občianstvo získal v apríli 2004), kde behal za AK Kroměříž. Dodnes mu patria slovenské rekordy na 1 míľu (3:58,20 – 1998), 3000 m (7:46,83 – 1997), 5000 m (13:19,40 – 1995), 10 000 m (27:42,98 – 1997), v polmaratóne (1:00:29 – 2000) a v maratóne (2:09:53 – 1998). Na 1500 má osobný rekord 3:40,35 (1995), na 2000 m 5:05,96 (1998).
PREMÁRNENÁ ŽIVOTNÁ ŠANCA
Na olympiádu do Sydney 2000 letel Štefko vo veľkej forme. Namiesto životného výsledku však prišlo životné sklamanie. „Hneď po prílete som dostal nádchu a potom mi to prešlo na priedušky. Keby nešlo o olympijský maratón, na štart by som nenastúpil,“ tvrdil slovenský rekordér. „Trápil som sa a po 35. kilometri som už toho mal plné zuby. Chcel som skončiť, ale diváci ma stále hnali dopredu. Nemal som srdce vzdať sa pred ich očami. Nevedel som sa dočkať, kedy konečne popri trati nik nebude. Želanie sa mi splnilo až na 37. kilometri na úseku vedúcom po diaľnici, kde som nastúpil do zberného autobusu. Myslím si, že ak by som bol úplne fit, vylepšil by najlepšie umiestenie slovenského atléta v Sydney.“ Ním bola 11. priečka guliara Haboráka. Desiaty v maratóne Austrálčan Monghetti, ktorého Štefko dva roky pred OH zdolal v Londýne, dosiahol čas 2:14:50 h. Taký výkon naozaj bol vtedy v Štefkových silách.
ŠTEFKOVE MARATÓNY V SLOVENSKÝCH FARBÁCH
1990 KOŠICE (5.)2:25:11
1997 NEW YORK (7.) 2:11:11
1998 LONDÝN (6.)2:09:53
1998 NEW YORK (12.) 2:12:52
1999 KOŠICE (1.)2:14:10
2000 OHCU (15.) 2:13:57
2001 NEW YORK (11.) 2:14:45
Poznámka: Nedokončil maratóny na OH 2000 v Sydney a v Londýne 2003.
Za láskavé dovolenie uverejnenia rozhovoru ďakujeme denníku Šport.