Nie je to žiadna sláva. Som skôr povaľač, nielen kaviarenský. Než by som mala desať minút vykonávať športovú aktivitu, radšej si hodinku počítam o spaľovaní tukov. Dokážem aj pol dňa zízať do jedného bodu s myšlienkami pustenými na voľnobeh.
Šport mi nevoňal odjakživa - ani pasívne. Pozerať vydržím len na krasokorčuliarov a gymnastky (lebo tí aj pri námahe vyzerajú pekne). Lenže zrazu mám vyše tridsať, zrazu som za zenitom, stagnujem, zatiaľ čo všetci okolo niekam bežia. Doslova.
Skrátka, všetci starneme, ale niektorí nejako nízkotučne a veselo. Hoci viem, že existujú jedinci, ktorí si ničia kĺby z nadšenia, lebo „beh je jeden z najprirodzenejších pohybov", prichádzam do styku najmä s knihomoľmi, pre ktorých je behanie racionálnym rozhodnutím. Potrebujú sa zbavovať prebytočných tukov a myšlienok tým najdostupnejším spôsobom. Práve vtedy, keď majú čas.
Mnohí z nich vedia, o čom píše Murakami v knihe O čom hovorím, keď hovorím o behaní. Snáď sa to raz dozviem aj ja. Doteraz som sa prikláňala skôr na stranu Sándora Máraiho, ktorý tvrdil, že telesné cvičenia sú síce príjemné pre telo, ale neprospievajú duchu. A ešte stále som neprebehla na druhý breh, stále si neviem celkom jasne predstaviť, že nejakú športovú činnosť (alebo vôbec činnosť) vykonávam pravidelne, navyše takmer verejne.
Len fakt, že nové tenisky už vyše týždňa nevyšli na ulicu, hovorí o mnohom. Na kávu sa totiž chodí v iných črieviciach. Aj to mi na behaní prekáža - že musím zabudnúť na estetiku a sústrediť sa na funkčnosť.
Totiž, dizajn väčšiny športových zvrškov a obuvi ma vôbec nenadchýna, neónové farebné kombinácie podceňujem a keby sa dalo, pobehujem v subtílnych čiernych balerínach. Alebo bosky. Bežci okolo - rodinou počnúc, chlapíkom v RUN shope končiac - hádžu ironické úsmevy: „Malichernosti! Čo sme v Afrike?"
Nasnímali mi chodidlo, zistili, že meria 24 a pol centimetra a ničím sa neodchyľuje od normálu. Štandardné chodidlo, štandardné klenby - štandardné tenisky. Čakajú ma pevné povrchy.
Zatiaľ nerozlišujem, kto má pravdu - či väčšina, ktorá hlása našľapovanie na špičky, alebo individualisti, ktorí nadŕžajú pätám. Začínam veľmi, veľmi zvoľna, najšetrnejším tréningovým programom, v ktorom prvé dávky trvajú dve a pol minúty.
Napriek všetkému si od behania nesľubujem nič menšie ako šťastie, zdravie a krásu. Zaháňa predsa chmúrne myšlienky, podporuje metabolizmus a prekrvuje pokožku. Aspoň tak som počula. Možno má šancu stať sa srdcovou záležitosťou - hneď potom, čo mi pulz klesne na šesťdesiat. Ale nepredbiehajme. Lebo ešte neviem, o čom hovorím.
O autorke
Denisa Gura Doričová je kunsthistorička, publicistka a (mini)vydavateľka. Na rodičovskej dovolenke. Má dvojročnú dcérku, ktorej ukradne časť pozornosti a venuje ju behu. Práve začína. A bude o tom písať. Môžete sledovať, či vydrží a čo beh v jej živote zmení. A možno vás inšpiruje. Jej stĺpček bude pravidelne vychádzať v magazíne RUN i na webe erun.sk.