Letné prázdniny spôsobili, že som sa opäť na pár dní ocitla v rodnom meste, na opačnom konci republiky. Prvýkrát v živote som si priniesla bežecké tenisky, pevne odhodlaná pokračovať v telesnej aktivite i mimo trvalého bydliska.
Predsavzatie som aj svedomito plnila, akurát že u mamy ma namiesto rovnej trasy čakal zvlnený terén, a tak sa moja vetchá telesná schránka unavila skôr ako inokedy. Preto ma kľukatá cesta priviedla na myšlienku nájsť cestu rovnú. A aj som ju - tri ulice od nášho domu - našla.
Základná škola T. J. Moussona, ktorú som roky navštevovala, mala novú fasádu a odolávala nečakanému záujmu zamknutou bránou. Ale po tom, čo som sa do areálu prepašovala bočným chodníkom, prišiel slušný flashback. A za ním malá, ale citeľná vlna sentimentu.
Kolečko s obvodom 400 metrov, veky stará čierna antuka, hojne prerastaná rôznymi burinami, a pár osamelých bežcov. Tak v tomto areáli som nikdy nesúťažila na žiadnej školskej olympiáde (len raz som bola náhradníčkou v skoku do výšky). Tŕpla som pri vrhu guľou a hode granátom (keby bol skutočný, buchnem medzi prvými) a robila som garde sesterniciam, ktoré sem podvečer prichádzali "hrať basketbal".
Zažila som tu aj svoje jediné tri minúty športovej slávy, keď som raz vlastnými nohami zvrátila poradie v celoškolských štafetových pretekoch a naša trieda vyhrala tortu (žasnem, aká motivácia mi stačila v detstve).
Stavím sa, že nikto z mojich spolužiakov si na tú štafetu už nespomenie. Je, predpokladám, jasné, že jednotku z telesnej som mala len preto, že som mala jednotky zo všetkého ostatného. Kto by si bol v nejakej siedmej triede počas "zahrievacieho kolečka" na telesnej pomyslel, že o dvadsať rokov budem behávať pravidelne a bez dozoru!
Školské ihrisko malo popri rovnej dráhe ešte jednu výhodu - presnú výmeru. Keďže postrádam akékoľvek prístroje, ktoré by mi merali pulz a počet metrov, konečne som si mohla vypočítať, že za trinásť minút behu, ktoré aktuálne prekonávam, zdolám poldruha kilometra. Aby som bola presná, pred behom aj po ňom si dávam ešte desať minút rýchlej chôdze, takže výsledná vzdialenosť je predsa len o čosi lichotivejšia.
Na základke sme na jednotku z dvanásťminútovky museli zabehnúť dva kilometre. Môj telocvikár - v snahe nepokaziť mi celkový priemer - by teda opäť musel prižmúriť obe oči. Ja ich len slastne privieram s vedomím, že toľko torty som ešte nikdy nevybehala.
Denisa Gura Doričová
Autorka je kunsthistorička, publicistka a (mini)vydavateľka. Na rodičovskej dovolenke. Má dvojročnú dcérku, ktorej kradne časť pozornosti a venuje ju – behu. Začala len nedávno. Môžete sledovať, či vydrží, a čo beh v jej živote zmení.