Ecomotion. Tento názov vzbudzuje u vyznavačov dobrodružných pretekov úctu a túžbu. Keď sa predo mnou objavila možnosť postaviť sa na štart tohto podujatia s brazílskym tímom Selva Aventura, chvíľu som váhal. Predsa len, neznáme prostredie, Brazília, džungľa, všelijaká háveď…
Rozhodlo to, že som sa mesiac pred štartom stretol s dvojnásobným víťazom pretekov Paulom Romerom, ktorý mi povedal: „Ozajstný zážitok je ísť do toho s Brazílčanmi." Tím som už poznal z Patagónie: Caco, Marcelinho aj Rose v ňom zostali, len Ricardo sa medzičasom vydal na dráhu mnícha a odcestoval do Tibetu. Práve jeho som nahradil.
Preteky sa konali na úplnom juhu provincie Bahía, teda v miestach, kde v roku 1500 po prvýkrát pristál Pedro Alvares Cabral, objaviteľ Brazílie. Motto pretekov znelo - Rediscover Brazil (znovuobjaviť Brazíliu).
Dostali sme dve sady máp - v každej bola jedna vo veľkosti približne A0 a druhá, ešte asi dvakrát väčšia. Vyčítali sme, že nás čaká asi 650 km, z toho zhruba polovica na bicykli, 180 km treku, 130 km pádlovania, 8 km na koni a k tomu kilometer dlhé šplhanie po lane na kopec. Štyri dni sa to bude rôzne striedať a končiť máme na rieke na lodiach, kým nás to nespláchne do oceánu, kde je cieľ.
Plavba sa začína
Večer vyrazíme na otvorené more, kde máme stráviť noc. Na svitaní sa naše tri bárky prebúdzajú k životu a postupne presadáme na kajaky. To už okolo krúži vrtuľník, lode, fotografi a schyľuje sa k štartu. Ozval sa výstrel z pištole, parník zahúkal a ideme.
Rosangela na háčiku zbesilo roztáča pádlo ako veterný mlyn, do vedenia ide veľmi rýchlo Paul Romero s tímom QuasarLontra. Postupne sa celé štartové pole radí do vláčika a plaví sa k pobrežiu.
Ústie zátoky, ktorou sa plavíme ďalej, sme trafili presne, ale pádlovanie nám príliš nejde. Celkovo sme niekde na chvoste (asi 30. miesto) a na vedúci tím strácame v prvom depe zhruba dvadsať minút. Ďalšiu etapu - 30 km v podstate pozdĺž mora - meníme na stíhačku. Už pri kľučkovaní z mesta predchádzame niekoľko tímov a posúvame sa približne na 16. miesto. Prezuť, ochladiť sa a vyraziť na prvú poriadnu etapu - 85 km treku.
Je pol druhej, slnko pečie na maximum a my trielime po pláži. Postupne míňame ďalšie tímy a ja sa začínam pražiť vo vlastnej šťave. Ak chcem bežať rovnako rýchlo ako Brazílčania, musím v skutočnosti bežať rýchlejšie. Zatiaľ čo im stačí osviežiť sa raz za dlhšiu dobu, ja sa musím máčať prakticky stále. A tak pri každom potoku čiapkou naberám vodu a polievam sa.
Predbiehame ďalšie tímy, ale asi po hodine prichádza prvé nepríjemné zistenie. Po polievaní sa vodou sa mi začínajú odierať mokré stehná o seba. Buď sa teda budem polievať a zoderiem si ich, alebo sa nebudem polievať a asi sa upečiem. Spečený nemôžem pokračovať, rozodratý áno, takže voľba je jasná.
Naďalej držíme tempo. Už som stratil prehľad, koľko tímov sme vlastne predbehli. Asi po štyroch hodinách behu po pláži sme cvakli poslednú plážovú kontrolu a zrazu sme takmer v čele pretekov.
Začína sa stmievať a čaká nás neprehľadná pasáž v spleti cestičiek (aj keď, čo je na mape s mierkou 1:100 000 prehľadné?). Vyťahujeme čelovky, tankujeme vodu. Je úplná tma, ale darí sa nám orientovať sa. Niekde v diaľke za nami vidíme hordu svetielok. Zrýchľujeme a mizneme v džungli. Stále bežíme. S Arnauom si vpredu vzájomne strážime mapu a skúšame sa dotiahnuť na tímy pred nami. Postupne prichádza jazykový babylon - španielčina, portugalčina, angličtina, do toho Arnau niečo zahlaholí po katalánsky. A tiež sa hlásia kŕče. Napchávam do seba vrecúška soli z hotela a z letadla. Časom sa to stabilizuje.
Pri kontrole v dedine sa občerstvujeme. Podľa miestnych strácame na prvý tím necelú polhodinu. Povzbudení vyrážame spoločne s tímom AdventureCamp, postupne im unikáme. Prichádza polnoc a začína pršať. Vychádzame na Monte Pascoal (Veľkonočná hora). V tropickom teplom lejaku dorazíme do depa.
Prechádzka s bicyklom
Ďalšia etapa, 30 km na bicykli po ceste, vyzerá na mape oproti treku ako prechádzka. Opak je však pravdou. Etapa je ešte brutálnejšia než trek. Ílové cesty sa v daždi menia na veľké oranisko, na ktorom sa nielenže nedá jazdiť, ale po chvíli bicykel nedokážete ani tlačiť. Bahno vytvorí na kolesách ťažké guče, ktoré neprejdú rámom.
Najschodnejšie je niesť bicykel na chrbte. Sme od hlavy po päty od bahna. Keď si utrieme dlane do nohavíc, vyzeráme ako Sauronovi ohyzdi z Pána prsteňov. Tam, kde sa nedá jazdiť, bicykle nesieme. Tam, kde sa ísť dá, sa lámu reťaze a prehadzovačky ako na bežiacom páse.
Ďalšie trek je krátky, ale do kopcov. Škriabeme sa džungľou na vrchol, a potom sa musíme vymotať medzi stolovými horami do dediny Faz Vitoria. Cestou sa občerstvujeme všetkým, čo v džungli rastie - kakaom, banánmi, kokosom.
Trek nakoniec asi o šesť kilometrov predĺžili a depo presunuli, lebo pre vytrvalé dažde by sa tam autom nikto nedostal. Prichádza druhá noc, prší a vyrážame na 60 km na bicykloch.
Caco cestou zaspáva. Ideme si na štvrť hodiny ľahnúť. Nasledujúcich 60 km v bahne ubieha pomaly, takže ideme celú noc. Od neúspešných pokusov zasunúť zabahnené tretry do pedálov mám zodrané predkolenia a na nohách vrstvy bahna a krvi. Nad ránom dorazíme do depa a vydávame sa na neurčitý trek. Opäť je pomerne krátky, asi 25 km, ale zase po chodníkoch v džungli, ktoré tam občas ani nie sú.
Doteraz sme šli viacmenej čisto, ale prichádzajú prvé chyby na mapách. Aj tak sme však podľa tvrdení domorodcov asi hodinu za vedúcim tímom. Niekde v džungli som stratil čiapku, tak som si z mapy poskladal novú.
Na záver sa už vlečieme, Caco má pľuzgiere. Ja mám chodidlá prekvapujúco vo výbornom stave. Polhodina osobného voľna (spánku) v každom depe, keď sa nohy vysušia, urobí svoje. Ale tiež mám svoje trápenie - cyklonohavice mi zrástli s nohami a už ich asi nikdy nedám dole.
Kôň a zlaňovanie
Preteky boli skrátené - štyri etapy tvoriace okruh boli vzhľadom na počasie a pomalé tempo zrušené. Takže teraz nebudeme pokračovať na bicykli - ale vyrazíme na koni k zlaňovaniu.
Najprv si odspíme povinnú hodinu, potom zlaňujeme desať dĺžok (kilometer) nahor. Najskôr len do mierneho svahu, postupne sa dvíha, až to je regulárny šplh. Organizátor nemá problém pustiť nás všetkých na jedno lano, takže keď niekto poriadne zaberie, ostatní sa hojdajú.
A ďalej? Zlaniť kilometer dole, pretrpieť jazdu na koni a opäť sadnúť na bicykel. Máme pred sebou kráľovskú porciu - 105 km po bahnitých cestách. Rozhodujúcu fáza.
Zdá sa, že všetko bude pokračovať ako doteraz. Prichádza tma (tretia noc), začína pršať a my vyrážame. Bohužiaľ, je to ešte horšie. Vedeli sme, že mapa je aktualizovaná len v miestach, kadiaľ sa predpokladá, že pôjdeme. Inde je veľmi približná. Prvá polovica etapy dávala v podstate dve možnosti. A zvolili sme tú zlú. Asi hodinu jazdíme sem a tam a hľadáme čokoľvek, čo by sa zhodovalo s mapou.
Prichádzam s návrhom - vrátime sa do depa a pôjdeme tou druhou cestou. Všetci súhlasia a vraciame sa, ale po chvíli stretávame domorodca a všetko je zase inak. Asi štvrť hodiny nám zložito vysvetľuje, kam máme ísť. Rozumiem mu len poslednú vetu: „Tam sa spýtate ako ďalej." Po hodine a pol prichádzame k chatrči a situácia sa opakuje. Je noc, sme uprostred ničoho, mapa nesedí a vôbec nevieme, kam máme ísť. Sme skrátka v háji.
Naďabíme na ďalšieho domorodca. Ten zase dlho vysvetľuje, kam ísť ďalej, ale to už nevnímam. Rozbalil som mapu a ustlal si na nej. Asi pri štvrtom kole odporúčaní od domorodcov si Caco prepichne plášť na kolese a ja lámem prehadzovačku. Ak sme predtým boli v háji, ťažko povedať, kde sme teraz. V tejto zúfalej situácii ideme na hodinu spať.
V cieli za 120 hodín
Ráno (teda asi o hodinu) stále prší a ísť sa väčšinou nedá. Po pár kilometroch nás víta rieka, kde umývame seba aj kolesá. Natrafíme na širokú cestu. Konečne sadáme na bicykel a skutočne ideme.
Slnko zase praží. Dorazíme do dediny Monte Pascoal, kde máme ďalšie dve povinné hodiny prestávky. Sú to už tri dni, čo mám zrastené cyklistické kraťasy s vnútornou stranou stehen. Táto pauza je ideálna príležitosť, ako ich vysušiť. Odkrútim si povinné dve hodiny spánku a pokračujeme na bicykli. Zostáva asi 50 km, a keďže celý deň pražilo slnko, dá sa jazdiť. Prvá časť prebieha dobre, ale záver je slabší. Nevieme sa zhodnúť, kam ďalej, tak ideme skrátka niekam. Do mesta, kde je depo, prichádzame z úplne inej strany.
Vyrážame na posledný trek, asi 35 km. Potom už len bicykel, loď a Chegada (cieľ). Trek vedie väčšinou po brehu oceánu. Cacovi sa vracajú pľuzgiere, niektoré úseky po piesku preto ide naboso. Už je to boj. Začína svitať, občas musíme vyjsť na útes a naskytajú sa nám úžasné výhľady na pobrežie.
Sme na trati niečo cez 105 hodín a zase v depe. Posledný úsek na bicykli je pomerne priamočiary - najskôr 40 km proti prúdu rieky, potom 15 km z kopca. Prichádza tma a dážď. Vedieme kolónu asi troch ďalších tímov. S Cacom rozvíjam teóriu o rýchlom depe - teda nalodiť sa takmer bez zastávky v depe. Lenže keď si sadneme, teória mizne.
Rieka nie je vôbec ťažká, ale je v nej dosť konárov a občas musím drgnúť pádlom do Marcelinha na háčiku, aby sa prebral a vyhli sme sa im. Svitá, začína sa šiesty deň pretekov a blížime sa k oceánu - teda do cieľa. Po deviatej hodine ráno konečne obídeme mesto, vylodíme sa na móle a po 120 hodinách dobiehame do cieľa.
Sme tu, konečne. Na toto sme sa celú dobu tešili. Sme späť na slnečnej pláži a užívame si pocit, že sme to zvládli. V cieli na deviatom mieste na Ecomotion. Vďaka chlapci!
Pavel Paloncý