Organizmus dobre trénovaného, i rekreačného bežca, sa spravidla odlišuje od menej sa pohybujúceho rovesníka. Môže to sťažovať aj prácu lekárov, ktorí sa v minulosti s bežcami vo svojej ambulancii nestretávali. Skrátka, bežci sú iní. Že je to tak, uvediem na niekoľkých príkladoch zo života.
Pomalý pulz Katky
Katka bola na preventívke. Lekárka u nej zistila pomalý pulz, niečo vyše 50 úderov za minútu (obvyklých je okolo 72), a začala zisťovať, či nemá poruchu štítnej žľazy. Katka povedala, že pravidelne behá a trénuje triatlon.
Lekárka aj tak neveriacky krútila hlavou a okrem odberov krvi na hormóny štítnej žľazy ju poslala aj na špeciálne vyšetrenie ultrazvukom. Iba vďaka tomu, že všetky výsledky boli v norme, sa Katka vyhla dlhodobému užívaniu liekov na zníženú funkciu štítnej žľazy.
Pomalý pulz u bežcov, cyklistov, pravidelne trénujúcich plavcov či bežkárov je znakom dobrej kondície. Štatistická norma okolo 72 úderov srdca v pokoji za minútu už dnes nie je považovaná za prejav najlepšieho telesného zdravia. Ba práve tie hodnoty, ako má Katka, by mali mať fyzicky sa namáhajúci ľudia a športovci. Bez pravidelného intenzívneho pohybu sa to však nedá dosiahnuť.
Moje športové srdce
Pripravoval som sa intenzívne na prvý jarný maratón. Keď som pri rutinnej preventívnej prehliadke oznámil lekárke, že pravidelne behám, nevenovala tomu veľkú pozornosť.
Na druhý deň mi volala, pýtala sa, ako sa cítim, či nemám bolesti v hrudníku a tak. Povedal som, že sa cítim výborne a zajtra idem na preteky. Zhrozila sa, lebo podľa výsledku EKG mi už zariadila mimoriadny termín u kardiológa.
Maratón som zabehol v mojom optime okolo troch hodín a štyridsiatich minút a v pondelok som navštívil kardiológa. Vyšetrenie sonografiou ukázalo, že mám „športové srdce“ a všetko je v poriadku. Kardiológ poznamenal, že som mal hneď povedať, že som športovec.
V odbornej literatúre som zistil, že po intenzívnom tréningu dochádza prechodne k zmene krivky EKG bez výraznej telesnej poruchy a po niekoľkých dňoch oddychu po vystupňovanom výkone sa to upraví. Nie je vylúčené, že niekedy v budúcnosti zomriem na infarkt, ale nebude to kvôli behaniu. V tom mám jasno.
Bežecká anémia Barbarky
Barbarka, výborná bežkyňa na dlhé trate a ultratraily, sa začala cítiť unavená. Napriek usilovnému trénovaniu začala stále viac zaostávať aj za priemernými bežcami. Rýchlo sa unavila, strácala kondíciu a motiváciu. Nepomohla ani niekoľkodňová regeneračná pauza.
Kontrolné vyšetrenie u lekára odhalilo anémiu – nedostatok železa a červených krviniek, ktoré telo zásobujú kyslíkom. Išlo o anémiu stredného stupňa a pri ešte trochu väčšom úbytku červených krviniek by bola potrebná transfúzia krvi. Všetky ostatné vyšetrenia boli normálne. Po dvoch mesiacoch dopĺňania organizmu železom v tabletkách sa počet červených krviniek a železa v nich dostal do normy a Barbarka po pretekoch stála na pódiu.
Pri intenzívnom tréningu na dlhé trate je toto známy jav najmä u dievčat, kde sa strata krvi zvýrazňuje menštruáciou. Úbytok pri behaní je spôsobený mechanicky opakovanými nárazmi nôh na tvrdý povrch a deštrukciou červených krviniek.
Nejde však o zdravotnú prekážku, pre ktorú by ste mali so športom prestať. Je však potrebné, aby hlavne výkonnostní športovci pravidelne navštevovali lekára. Krvné testy by muži mali absolvovať aspoň raz ročne, ženy minimálne dvakrát do roka. Okrem stravy bohatej na železo pomôžu v rámci doplnenia výživy tabletky, ak to odporučí lekár. Je to bežný postup, ktorý by však mal byť pod dohľadom odborníka.
Pozor na chrípku
Posledný prípad, ktorý uvediem, je už z iného súdka. Ako naznačil predchádzajúci príbeh, pravidelne športujúci ľudia by mali navštevovať lekára a nesnažiť sa behať za každú cenu. Majú totiž zvýšenú odolnosť voči stresu aj bolesti, čo však nemusí byť vždy len výhodou.
Ide o príbeh výborného bežca v strednom veku, štyridsiatnika zo stredného Slovenska. Behal do vrchu, trialy i cesty. Raz na jeseň v období chrípky sa necítil síce najlepšie, ale išiel napriek tomu s partiou kamarátov na pravidelný tréning do lesa. Počas behu sa mu ešte viac priťažilo, odpadol a nepomohla ani lekárska pomoc. Zomrel. Pri pitve sa zistilo, že inak zdravý muž mal v tom čase v rámci chrípky zápal srdcového svalu a srdce zvýšenú námahu nevydržalo.
Tento príbeh zdôrazňuje to, čo som uviedol na začiatku článku - trénovaní bežci majú iný organizmus. Mal by o tom vedieť nielen ich lekár, ale v prvom rade by si to mali uvedomiť oni samotní.
Nepodceňujte signály tela
To, čo je na jednej strane výhodou, môže sa niekedy obrátiť proti nám. Zvýšené vylučovanie endorfínov, zvýšená tolerancia na bolestivé podnety z tela, teda lepšie znášanie a odolnosť voči bolesti, čo je v živote často výhodné, sa niekedy môže stať veľkou nevýhodou. Preto by bežci mali počúvať svoje telo a nepodceňovať jeho signály.
Kým takzvaná svalovica je bežná záležitosť a má donútiť človeka zmierniť nasadenie, tak prechladnutia, chrípky či zápaly priedušiek môžu byť veľmi nebezpečné a vyžadujú si intenzívnu liečbu. Behanie by vtedy malo byť druhoradé. A to napriek tomu, že sa s podobnými ochoreniami behať dá. Hoci to nemusí končiť vždy tragicky, prebehané prechladnutia sa často ohlásia intenzívnejšie neskôr chorobami obličiek, srdca alebo kĺbov.
Celý organizmus, všetky systémy pravidelne behajúceho človeka, je nastavený inak a najmä zdravšie ako u dnešného priemerného človeka pretechnizovaného sveta. Rodíme sa s genetickou výbavou pripravenou nie na fungovanie, ktoré šetrí každý pohyb, ale na častú a intenzívnu telesnú námahu. To, že sa väčšina ľudí od tohto štýlu života odklonila, ešte neznamená, že väčšina žije zdravo.
Verím, že časom budeme my, bežci, nie menšinou, ale väčšinou, pretože správne a historicky overené je behať. Potom nebude potrebné zvýrazňovať zdravotné odlišnosti u športovcov. Bude to samozrejmé všetkým lekárom, ale najmä širokej športujúcej verejnosti. Zatiaľ je však nevyhnutné byť opatrný a pri problémoch vyhľadať lekára, najlepšie špecialistu, teda športového lekára.
Ľubomír Okruhlica, lekár a rekreačný bežec