Štafetový beh Od Tatier k Dunaju má za sebou pilotný ročník. Dvanásťčlenný tím absolvoval trať dlhú 345 km z Jasnej v Nízkych Tatrách až do Bratislavy na nábrežie Dunaja. Dosiahnutý čas - 29 hodín 44 minút a 15 sekúnd.
Organizátori sa nechali inšpirovať podobnými pretekmi v USA a veria, že aj takýto netradičný formátom si získa priazeň bežeckej verejnosti. „Bolo to veľmi zaujímavé. Aj na Slovensku sa dá zažiť intenzívny zážitok. Chce to nápad a fanatického organizátora, ktorý sa rozhodne zdolať tisíce prekážok. Držím palce do ďalších ročníkov,“ komentoval jeden z účastníkov pilotného ročníka Ľuboš Fellner, majiteľ CK Bubo.
„Myšlienka štafetového behu od Tatier k Dunaju sa mnohým páčila už pred samotným behom a vyjadrovali nám svoju podporu. Trať, ktorú sme vytýčili, sme si tento rok overili a ukázala sa ako veľmi dobrá. Nultý ročník splnil svoj cieľ, vyskúšali sme si pred ostrým štartom organizáciu,“ poznamenal riaditeľ pretekov Štefan Šogor. Beh zorganizovala spoločnosť Top Koncept v spolupráci s agentúrou Quinta Essentia.
Od Tatier k Dunaju sú štafetové preteky tímov - minimálne desať, maximálne dvanásť bežcov. Trať je rozdelená na 36 úsekov v dĺžke 7-11 km, na každého člena tímu teda vychádzajú tri takéto úseky. Štartuje sa v sobotu v dopoludňajších hodinách v Jasnej, dobieha sa nasledujúci deň poobede na nábreží Dunaja v Bratislave.
Tímy sa presúvajú v autách, pričom na trati sa nachádza vždy len jeden člen tímu. Po odbehnutí svojho úseku odovzdá vo vyhradenej zóne štafetu ďalšiemu členovi tímu, ktorý pokračuje v pretekoch. Trať vedie prekrásnymi zákutiami Slovenska mimo hlavných ciest.
Luboš Fellner: Tá vŕba tam podľa mňa nebola (alebo postrehy účastníka behu Od Tatier k Dunaju)
Toto nie je iba o behu. Je to o tíme. O TÍME. Ten sa z nás stával postupne, ako sme si museli navzájom pomáhať.
Vyzerá to na pohľad ľahké - ste skupina 12 bežcov a striedate sa približne po 10 kilometroch, čo sa dá zvládnuť, však.
No skúste si predstaviť, že do toho idete. Stretnete sa všetci pod zasneženým Chopkom, to je OK, rátali ste, že bude zima, máte bežecké rukavice, čiapku, bežecké tenisky s drsnejším dezénom... A prvý z vás vybehne.
Ale kade? Predstavte si, kadiaľ by ste bežali vy? Od Tatier k Dunaju. Kadiaľ?!
Už vám došlo, že po diaľnici to nebude. Takže kade? Keď mi poviete, že mám bežať z Rače na Kolibu, ako mám poznať cestu, keď som tie pojmy v živote nepočul? Napríklad svoj prvý úsek som bežal do Revúcej, ale nebola to tá známa Revúca - bolo to na Liptove. Predtým som nevedel, že existuje na Slovensku aj druhá Revúca a už vôbec, že týmto smerom sa dajú obísť Donovaly.
Tak kadiaľ by ste bežali? Svoj tretí úsek som bežal od pumpy v Čiernom Brode po uzučkej panelovej ceste smerom k Malému rybníku, ale musel som pri ňom odbočiť doľava, aby som sa nebodaj nedostal k splavu na Čiernej vode, lebo to bolo zle. A potom bežať do Veľkých Úľan a tam nájsť odbočku na cestu smerom k vchodu na hlavný cintorín (a temetӧ fӧbejárata), a odovzdať štafetu pri futbalovom štadióne, ale z druhej strany tribúny. A tu ma musel môj tím čakať.
Myslím si, že teraz si to už viete predstaviť. Bežec musí vedieť, kadiaľ má bežať, nesmie zablúdiť, no aj tím musí vedieť, kde bude odozdávka. A všetci musia spolupracovať. Každá chybička znamená sekundy, ba minúty navyše. Sami si šoférujeme auto, a aj keď každý z nás bol v Tatrách stokrát, po týchto miestach väčšinou ideme po prvý raz. Musím povedať, že teraz poznám svoju domovinu lepšie.
Pred odovzdávkou je v aute vždy napätie. Bežec sa musí prezliecť. Vyzliecť, lebo bežíme naplno a teplota po pár minútach behu riadne stúpne, a každý bežec vie, čo je to za záťaž chladiť organizmus v zbytočne teplom oblečení. Vtedy už ani pot nestačí a pulz ide zbytočne hore. No a nám ide o čas. Takže vyzliecť sa, dať si fosforeskujúcu vestu, ktorá je povinná, a číslo. Vyprázdniť sa a doliať tekutiny, dodať minerály. Všetko „on the road“. Potom sa treba rozbehať, lebo pri 10-kilometrových úsekoch niet času na pomalé rozohrievanie sa. Ide sa od začiatku naplno.
Ale to nie je všetko. Toto nie je ako pri behu Devín –Bratislava či bratislavskom Night Run-e kde sa necháte viesť ostatnými a do cieľa dobehnete s masou. Tu bežíte sám a musíte vedieť, kam bežať. Máme síce GPS, ale to nás upozorní, že sme zle, až keď sme zle. A vtedy utekajú nie sekundy, ale minúty. Preto vždy pred svojím úsekom študujeme trasu – bežíš cez potok, pred kostolom doľava, hneď prvá odbočka okolo škôlky vpravo smer pole a podobne. Všetky tieto údaje musíte mať uložené v hlave a veriť, že keď usporiadateľ napísal odbočiť vľavo pri veľkej vŕbe, že ju aj nájdete. Že ju nevyrúbali, že tú odbočku neprebehnete.
Inak, tá vŕba tam podľa mňa naozaj nebola... Ale bol tam môj tím, lebo ani môj tím tú vŕbu nevidel a došlo mu, že môžem mať problém, a tak ma perfektne navigovali. Aj vďaka tomu som svoj tretí úsek prebehol v najlepšom čase.
Dobieha sa naplno. Každý zo seba dostáva prvé dojmy. Čím viac sa blížime k Dunaju, tým sú expresívnejšie. Spotený. Prezliecť sa, ponaťahovať, doplniť minerály, rýchlo nasadnúť a ísť navigovať kamaráta, ktorý sa pasuje s ďalším úsekom. V aute sa zatiaľ preberajú posledné historky, čo sa komu stalo, ako prebehol po pešej zóne či hrádzi, kam sme my s autom nemohli. A o tom, ako nás bolí celé telo a čo sa stane, ak Viktor nenastúpi na ďalší úsek, kto ho zastúpi a tak?
Viktor ani nenastúpil a od začiatku nás zradil jeden člen, takže musíme bežať aj za neho. Prebehnúť Devín – Bratislava sa dá. Prebehnúť túto trasu pod 50 minút je už výkon. No predstavte si, že takýto Devín – Bratislava odbehnete podobným tempom 3-4 krát za 30 hodín. Bežec si to vie predstaviť - teda, myslí si, že si to vie predstaviť. No keď to vyskúšate, je to iné. Pocit na 35 kilometri na maratóne bežci poznajú. Tu je to iné. Priemerné tempá aj pulzy sú vyššie. Iné. Je to iné a to sa mi veľmi páčilo.
Keď chcete prebehnúť od Tatier až k Dunaju, nechcete sa navzájom postrácať, je to ťažké pre organizátora aj pre tím. Ak to chcete prebehnúť čo najrýchlejšie, je to o to ťažšie. A najťažšie je si to užívať!
To sa nám podarilo.
Keď kukučkové hodiny v Tekovskej Breznici odbíjali polnoc, bežal som okolo a načúval skutočnému kukaniu v okolitých lesoch Štiavnických vrchov. Bežal som sám, nocou, na hlave čelovka, ktorá mi osvetľovala cestu spredu, zozadu výstražné blikajúce červené svetlo, asi štyri odrazky na nohách a rukách, blikajúci výstražný pás na pravej ruke. Keď ma niekto zazrel, musel ma pokladať za mimozemšťana. Zrúcaninu nad Breznicou som síce nevidel, ale cítil som Hron, jeho bahnistú osviežujúco studenú vôňu. Žiadne autá, sám, sám v tej tme. Oči som nemohol až tak používať, ale iné zmysly my to vynahradili.