Bola to scéna ako z akčného filmu. Z autobusu vyskakuje muž v dôchodkovom veku a vrhne sa na mladú ženu so slovami: „Vypadni z mojich pretekov a daj mi to štartové číslo!“
Písal sa rok 1967. Tým mužom bol jeden z riaditeľov Bostonského maratónu, najstaršieho na svete, Jock Semple. Spomínaná mladá žena sa volala Kathrine Switzerová. Previnila sa tým, že sa oficiálne prihlásila na súťaž, ktorá bola vyhradená pre mužov. Teda aspoň v očiach usporiadateľov. V propozíciách súťaže sa o zákaze štartu pre ženy nehovorilo nič. S tým, že by si žena trúfla na maratón, zrejme nikto nepočítal, veď na olympiáde bola vtedy pre ne najdlhšia trať 800 metrov.
Switzerová pôvodne uvažovala, že napodobní inú priekopníčku ženského vytrvalostného behu Robertu Gibbovú známu ako Bobbi - tá rok predtým odbehla Bostonský maratón partizánskym spôsobom, keď po štarte vybehla z kríkov a pridala sa k mužom.
Switzerovej tréner Arnie Biggs však povedal, že ako členka Amatérskej atletickej únie sa nemá s organizátormi zahrávať. Vymysleli to teda tak, že sa prihlásila pod menom K. V. Switzer. Na všetkých osobných dokladoch sa podpisovala skratkou K. V., takže ju len ťažko mohli obviniť z účelového podvodu.
V knihe Duch maratónu od Gail Waescheovej Kislevitzovej na minúty pred štartom spomínala Switzerová takto: „Keď som si pripínala číslo, ostatní bežci si všimli, že som žena a boli nadšení, podporovali ma. Mysleli si, že je skvelé, že žena bude bežať Bostonský maratón. Všetci sme sa zoradili, aby sme prešli cez štartovú ohradu, a keď som ňou prechádzala, musela som nadvihnúť teplákovú bundu, aby som ukázala číslo. Samotný Will Cloney, jeden z riaditeľov pretekov, ma pretlačil cez štartovú bránu.“
Strkanica na trati
Všetko teda šlo podľa plánu a bez komplikácií. Až po šiestich kilometroch začali fotografi vykrikovať, že na trati je žena. Za vozidlom s fotografmi nasledoval autobus s organizátormi a v ňom Semple aj Cloney.
Switzerová píše, že sa nijako nesnažila zamaskovať. Po odhodení vrchnej vrstvy jej vlasy viali a dokonca mala narúžované pery. Fotografi provokovali Sempla, že K. Switzer nevyzerá ako Karl.
Nasledoval incident opísaný na začiatku. Skončil sa tým, že Switzerovej priateľ svojím mohutným telom odrazil 64-ročného Sempla, ktorý vyletel do vzduchu. Tréner zavelil: „Bež ako o život.“
Switzerová sa v oficiálnych výsledkoch neobjavila, ale maratón dokončila. Čas jej nikto nemeral, ale podľa vlastných slov dobehla do cieľa po štyroch hodinách a dvadsiatich minútach. Switzerová tvrdí, že bostonská skúsenosť ju zmenila. Preteky začala ako dievča (mala dvadsať rokov) a dokončila ich ako dospelá žena.
Ženy neoficiálne na maratóne štartovali aj v nasledujúcich rokoch. Switzerová sa naň vrátila v roku 1970 a vtedy už ho zabehla za 3:34.
Emancipačné snahy Switzerovej, Gibbovej a Niny Kuscsikovej nakoniec viedli k tomu, že od roku 1972 môžu v Bostone štartovať aj ženy. V roku 1996 dokonca organizátori so spätnou platnosťou uznali najrýchlejšie ženy z rokov 1966-1971 za víťazky Bostonského maratónu, aj keď dodnes sú označované za neoficiálne.
Otvorené dvere
Aj Jock Semple pochopil, že časy sa menia a v roku 1972 dovolil ženám súťažiť, ak splnia mužský kvalifikačný čas 3:30. Dokázalo ich to sedem a tvrdohlavý Semple bol nakoniec príjemne prekvapený ich výkonmi. Keď neskôr napísal svoju autobiografiu, Switzerová bola medzi hosťami na krste.
Hoci vyhrala napríklad slávny maratón v New Yorku, v Bostone nikdy nezvíťazila. Dosiahla tam však osobný rekord 2:51 a v roku 2017, na päťdesiate výročie svojho priekopníckeho behu, plánuje štartovať opäť. To ju už nikto z trate vyháňať nebude, veď tento rok dokončilo najstarší svetový maratón takmer deväťtisíc žien. Za 45 rokov sa toho veľa zmenilo.
Pre Switzerovú sa však osvetová práca neskončila tým, že spolu s ďalšími priekopníčkami vytrvalostných behov vybojovala ženám právo zúčastňovať sa na maratónoch.
Založila globálny bežecký okruh pre ženy a aj vďaka tomu sa podarilo presadiť, že v roku 1984 sa ženský maratón dostal do programu olympijských hier. Aj keď niektoré účastníčky vyzerali v záverečných metroch dosť zničene, neopakovala sa história z roku 1928, keď atletickí funkcionári usúdili, že takéto dlhé trate nie sú pre ženy.
Odvtedy je ženský maratón neodmysliteľnou súčasťou olympiád a najrýchlejší čas dosiahnutý ženou, 2:15:25 Pauly Radcliffovej z apríla 2003, je len o deväť sekúnd pomalší ako výkon legendárneho Abebeho Bikilu z olympiády v Ríme 1960.
Podpora pre ženy
Aj zásluhou Switzerovej existujú viaceré vytrvalostné behy výlučne pre ženy. Počas nedávnej návštevy Slovenska v rozhovore pre Fun Radio povedala, že v Spojených štátoch a Kanade je dnes viac bežkýň ako bežcov.
Tvrdí, že je to preto, že beh ich robí sebavedomejšími, lepšie sa cítia vo vlastnej koži a to sa potom prenáša aj do ostatných oblastí života, napríklad do väčšej tvorivosti v práci.
Podľa nej mužom ide viac o výkony. Sama však priznáva, že v minulosti bola tiež veľmi súťaživá. Bez toho by sa zrejme nedostala na šieste miesto vtedajších svetových tabuliek. Dnes už ju vyhecuje len posledných dvesto metrov, obzvlášť ak vidí pred sebou ženou so šedivými vlasmi.
Switzerová si po bostonskej skúsenosti uvedomila, že mnohým ženám chýba podpora v tom, čo robia, ktorá by im umožnila naplno rozvinúť svoj potenciál. Aj preto chcela zmeniť ich životy. Jej recept na to, ako sa presadiť, je jednoduchý: „Všetko, čo potrebujete, je veriť v seba samú a klásť jednu nohu pred druhú.“
Tomáš Mrva
Prvé maratónkyne
Dejiny ženského maratónu sa ani zďaleka nezačínajú pokusmi amerických žien v 60. rokoch minulého storočia. Siahajú k začiatkom maratónu v roku 1896.
Zdroje z tých čias sú dosť deravé, ale historici sa zhodujú, že minimálne jedna žena trať z Maratónu do Atén absolvovala. Podľa niektorých zdrojov bežala žena menom Melpomené kvalifikačné preteky v marci a požiadala o právo štartu aj na olympiáde, ale organizátori jej nevyhoveli. Jej údajný čas bol štyri a pol hodiny.
Druhou ženou je Stamasia Potrisiová, uvádzaná aj ako Revithiová. Tá mala bežať deň po olympijskej súťaži zhruba o hodinu pomalšie ako Melpomené. Podľa niektorých zdrojov bežali v opačnom poradí a dokonca sa objavili špekulácie, že Potrisiová a Melpomené bola tá istá osoba.
Prvým meraným ženským maratónskym výkonom tak zostáva 3:40:22 Britky Violet Percyovej z roku 1926. Podľa Associácie štatistikov cestných behov však trať merala len 35,4 kilometra, takže aj jej výsledok je spochybniteľný. Každopádne, prekonať sa ho podarilo až v roku 1963 Američanke Mary Lepperovej.
V bývalom Československu mali ženy maratónsku premiéru v roku 1951 v Ratibořiciach. Na štart sa postavili tri a boli to prvé preteky na svete, v ktorých bežala viac ako jedna žena. Mimochodom, na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach v roku 1966 odmietli prihlášku Márie Mankoveckej, a tak ženy štartujú na najstaršom európskom maratóne až od roku 1980. (tm)