Tento článok som napísal pre ľudí, ktorí sú v podobnej situácii, ako som bol ja.
V auguste 2010 som mal 89 kg pri výške 179 cm. Bol som rád, že sa mi horko ťažko podarilo vyšliapať k Smolenickému zámku. Po odbehnutí maratónu v Košiciach 7. októbra tohto roka váha ukazovala 73 kg.
Predtým mi pretekal len pupok ponad opasok. Na fotke, ktorá je priložená k článku, som skutočný pretekár, ktorý prekonal svoje vlastné ja.
Ako sa to začalo
Až do svojich dvadsiatich rokov som nebol vôbec tučný. Aktívne som hrával futbal. Keď som prišiel na vysokú školu do Bratislavy a začal som v druhom ročníku popri škole pracovať, všetko sa zmenilo. Keď som nemusel byť v škole, bol som v práci. Času bolo menej, peňazí dostatok.
Na obed sme chodili s kolegami do reštaurácií, kde sme sa prejedali, alebo sme len tak narýchlo niečo zhltli z obchodu. Večer som sa vrátil z práce na internát v Mlynskej doline a vo vtedajšom bufete Amerika som zjedol jednu až dve porcie varených párkov alebo majonézový šalát. Niekedy oboje. K tomu občasné oslavy skúšok alebo len tak vybehnutie so spolubývajúcimi, dali organizmu poriadne zabrať.
Po skončení vysokej školy som pokračoval v podobnom režime. Zmenilo sa len to, že už som nechodil do školy, ale 10 až 16 hodín som trávil v práci. Žiaľ, moje vedúce postavenie v jednej zahraničnej spoločnosti a moja mladosť si to vyžadovala. Párky sa zmenili za pouličné hamburgery a žemle s vyprážaným syrom kúpené cestou z práce.
Netrvalo dlho a váha ukazovala 84 kg. Po založení vlastnej firmy a odchode z pracovného pomeru môj životný štýl pokračoval rovnakým štýlom a váha sa čoskoro dostala na 89 kg. Rozbor krvi ukázal problém s cholesterolom aj trigliceridmi. Nedokázal som spraviť ani 5 klikov a o dlhom behu nemohla byť ani reč.
Rozhodnutie schudnúť
Chcel som schudnúť. Nepáčilo sa mi, že mám pupok a nevládzem. Každý tučný človek by chcel byť štíhlejší. Len buď nevie ako to spraviť, alebo sa mu nechce. Ja som trochu aj vedel, ale nechcelo sa mi, respektíve som si nahováral, že nemám čas. Bola to pravda. Nemal som ho, lebo som si ho nevyčlenil.
Keď sa mi dostala do rúk kniha od Mira Veselého s názvom Ako som schudol 35 kíl, hneď ma oslovila. Preto, že v nej písal veci, ktoré dávali zmysel a hlavne mal Miro dlhodobý praktický výsledok. Videl som jeho fotky a stretol som sa s ním neskôr aj osobne. Chcel som, aby sme jeho knihu mohli predávať, lenže jej prvé vydanie predal inej spoločnosti, a tak z toho nič nebolo.
Miro v spomínanej knihe dal návod, ako schudnúť, no ja som ešte nemal dostatočne silnú túžbu. Nevyčlenil som si čas. Nespravil som si program, ako to dosiahnuť, a tak sa nedostavila ani akcia.
Neskôr Miro Veselý napísal rozšírené vydanie knihy a tú sme na moje šťastie získali pre predaj aj v našom eshope. Pridal ďalšie fakty, ktoré zrozumiteľne popísal. Opäť som sa nadchol, ale nič špeciálne sa neudialo. Začal som aspoň trochu chodiť na turistiku. A veľmi nepravidelne chodiť do posilňovne.
Potom prišlo v krátkom slede niekoľko smutných udalostí. Bývame na dedine, kde každý pozná každého. Stalo sa, že v krátkom období zomrelo niekoľko pomerne mladých ľudí vo veku okolo 55 rokov. Išlo o rakovinu alebo o infarkty.
Na druhej strane som videl iných ľudí, vo vysokom veku, ktorí mali dobrú kondíciu napriek tomu, že tiež pomerne veľa pracovali. Tomáš Hajzler, vydavateľ výborných kníh o Slobode v práci, mi jedného dňa poslal odkaz na článok, v ktorom píše o tom, ako prebehol polmaratón. Veľmi ma to zaujalo.
Približne v tom období som si prečítal knihu Síla jednoduchosti od Leo Babauta. Je to kniha o vytváraní si návykov. Pravdepodobne som ju dostal do rúk v správnom čase.
Nasledovné môže znieť ako z prikrášleného filmu, ale takto to skutočne bolo
Tridsiateho decembra 2011 som sa z ničoho nič v noci zobudil. Už ani neviem prečo, ale začal som rozmýšľať nad tým, čo chcem v budúcnosti zmeniť. Bolo to vďaka kniheSíla jednoduchosti. Už som vedel, že nie je možné spraviť významné zmeny bez toho, aby sa im venovalo dostatok času. Začal som rozmýšľať, čo môže mať na môj život z dlhodobého hľadiska najväčší vplyv. Objavil som koleso, tak ako mnohí predo mnou, a dospel som k záveru, že najdôležitejšie je mať dobré zdravie.
Vedel som, že budem musieť zmeniť spôsob stravovania a zaradiť do života pohyb. Zvolil som si turistiku a beh. Beh preto, že je finančne nenáročný a dá sa robiť kdekoľvek. Nie sú potrebné žiadne špeciálne pomôcky. Pravda, ak nepočítame kvalitné tenisky v prípade, že beháte po asfalte. Je to skrátka šport, s ktorým sa dá začať okamžite.
Vedel som, že budem potrebovať niečo, čo ma prinúti pravidelne sa hýbať. Spomenul som si na Tomáša Hajzlera a jeho článok. Napísal, že sa naň pripravoval niekoľko mesiacov. To bolo presne to, čo som potreboval. Bez prípravy sa polmaratón a už vôbec nie maratón zabehnúť nedá. Ak si nechcete na pretekoch spraviť hanbu, musíte sa na ne dlhodobo a pravidelne pripravovať.
Ešte v noci som vyhľadal informácie o banskobystrickom maratóne. Bol to prvý ročník a dosť sa o tom v našom okolí hovorilo. Rozhodol som sa a nasledujúce ráno som uhradil aj štartovný príspevok na polmaratón. Spečatené!
Rozhodol som sa, že budem behať 3x do týždňa. Našiel som si trasu od domu do vedľajšej dediny. Na tachometri auta som si zmeral, že je to 7,8 km. Zaobstaral som si športtester na meranie pulzu. Najskôr som len rýchlejšie kráčal. Srdce a pľúca boli priveľmi slabé. Neskôr som začal chôdzu striedať s behom.
Postupom času som prebehol celú trasu. Zaujímavé zistenie. Akonáhle som prebehol celú trasu, začal som to považovať za nový štandard. Už som nepochyboval o tom, či sa to dá zabehnúť alebo nedá. Vedel som, že to zabehnem.
Začal som behať rýchlejšie a zapisovať si čas. Ten sa postupne zlepšoval. Predĺžil som si trasu na 10 km a túto vzdialenosť počas tréningov behám doteraz. Pokusne som raz zabehol 20 km, aby som zistil, či to už dokážem. Dokázal som. Aj keď svaly na nohách výrazne protestovali.
Niekedy v máji sme boli na výlete s klubom turistov. Išli sme z Podkoníc na Donovaly. Na Donovaloch sme zistili, že jeden autobus vynechal a pôjde už len jeden do Banskej Bystrice. Bola nedeľa. Na zastávke veľa ľudí. Šanca, že sa do autobusu nedostanem bola veľká. Rozhodol som sa zabehnúť 17 km na železničnú stanicu. S batohom a vo vibramoch to bola zaujímavá skúsenosť. Trpel hlavne chrbát, pretože mi do neho ruksak narážal. Ale zabehol som to.
Neskôr som si povedal, že ak som zabehol s ruksakom a vo vibramoch takmer polmaratón, mohol by som byť schopný prebehnúť aj maratón. Koncom júna som preto skúsil v rámci tréningu prebehnúť 42,195 km. Podarilo sa mi to za takmer 5 hodín. Posledných 10 km som viac kráčal ako bežal.
Nasledujúcich 14 dní som mal nefunkčné kolená. Nevedel som poriadne chodiť po schodoch. Teraz už viem, že okrem nedostatku tréningu to bolo aj zlými teniskami. Ak sa rozhodnete behať dlhé trate, kúpte si tenisky určené na beh a pre povrch, na ktorom sa chytáte trénovať.
Po zabehnutí svojho „súkromného“ maratónu som napísal organizátorom banskobystrického maratónu a prehlásil sa z polmaratónového behu na celý maratón.
Ďalej som trénoval. Na behanie som mal už vytvorený návyk. Začal som sa na beh tešiť. Za tú hodinu som si úžasne vyčistil hlavu a dostal nové nápady.
K behaniu som pridal kliky a brušáky. Každé ráno. Na začiatku som robil 5 klikov v troch sériách. Viac som nevládal. Po týždni som pridával o jeden klik naviac. Teraz robím tri série po 20 klikov. Oproti trénovanejším to nie je nič špeciálne, ale u mňa je to obrovské zlepšenie.
Maratón v Banskej Bystrici
Maratón v Banskej Bystrici bol 23. septembra 2012. V noci som nemohol zaspať. Bol som veľmi rozrušený. Vedel som, že je to dlhá trasa. Nikdy som verejne tak dlho nebežal. Postavil som sa na štart. V Banskej Bystrici bolo na štarte len okolo 800 bežcov no aj tak mi to pripadalo neskutočne veľa. Mnohí bežali polmaratón a štafety. Asi tretina maratón.
Hovoria to na všetkých nahrávkach a potvrdilo sa to aj u mňa. Prvých 20-30 km sa vám beží s ľahkosťou. Tešíte sa, nie ste unavení. Čas je dobrý. Prvých 20 km som zabehol za menej ako 2 hodiny a 30 km za približne 3 hodiny. Posledných 12 km je to, kde sa začína ozajstný maratónsky beh. Ukáže sa, či ste trénovali dostatočne a akú máte psychiku.
Mnohí, čo nedobehnú, to vzdajú hlavne pre psychiku. Nevládzete. Nohy sa vám len ťažko hýbu. Bežíte, ako by ste len rýchlejšie kráčali. Ak náhodou zastanete a kráčate, je ťažké sa znovu rozbehnúť.
Našťastie som si vypočul nahrávku od Harukiho Murakamiho s názvom O čom hovorím, keď hovorím o behaní. Hovoril o tom, že kríza je niekde na 36 km a majú ju takmer všetci. Kríza takmer s istotou príde. Je dobré to vedieť. Ako aj to, že to treba prekonať.
Na maratónskych pretekoch je krásne to povzbudzovanie divákov na trase. Už len ich prítomnosť robí preteky pre bežcov jednoduchšími. Veľmi im všetkým za to ďakujem.
V Banskej Bystrici to bola pre mňa prvá skúsenosť. Videl som bežcov, ako povzbudzujú druhých pretekárov. Ako povzbudzujú tých, ktorí pre vek alebo netrénovanosť nedokážu bežať takým tempom ako oni. Videl som ľudí vo vysokom veku, ktorí aj za mnou zaostávali. Zdalo sa, že môžu každú chvíľu skolabovať. V takých situáciách sa neudržíte a povzbudíte ich napriek tomu, že sám máte krízu.
Na maratóne je pekné aj to, že ako jeden z mála športov odmení každého, kto dobehne do cieľa v stanovenom limite. Je to nádherný pocit. Prebehnete cieľom, dajú vám na krk medailu. Oplatí sa to pre tie pocity vyskúšať.
Maratón v Košiciach
Siedmeho októbra 2012, teda o 14 dní po mojom prvom maratóne, sa šiel maratón v Košiciach. Bol úžasný. Viac ako 7000 ľudí na štarte. Prví bežci z Kene dobehli do cieľa približne vtedy, keď som ja začínal druhé kolo. Tlieskal som im, keď sa blížili k cieľu.
Bežalo sa mi ťažšie ako v Banskej Bystrici. Možno bol tvrdší povrch. Možno únava. Možno rovina vysilí viac ako striedanie behu do kopca a z kopca. V každom prípade prvých 30 km som opäť prebehol za cca 3 hodiny a zvyšných 12 km som mal čas o 3 minúty horší ako v Banskej Bystrici. Osobný rekord sa nekonal, napriek tomu som na seba hrdý.
Pavol Kočalka
Viac fotografií nájdete tu: http://www.dobreknihy.sk/clanky/ako-som-prebehol-maraton.html