Tvrdí, že neriskuje. Keď však vyratúva zranenia, ktoré mal, je to poriadne dlhý zoznam. Vo svojej posteli strávi do roka len tridsať nocí. Inak kočuje po svete. Najviac po Južnej Amerike. Obľúbil si totiž tamojšie mestské zjazdy. Cyklista Filip Polc.
Čo všetko ste už mali polámané?
Všeličo. Sú to zlé spomienky, po ktorých musíš očisťovať myseľ. Ale vždy som sa vrátil a snažil sa poučiť z chýb, pre ktoré som sa zranil. Mal som zlomený krčný stavec, lopatku, kľúčne kosti, zápästia, členok, rebrá. Rok a pol dozadu som skoro zomrel, mal som natrhnutú pečeň, narazenú obličku podliatu krvou a zväčšenú asi na dvojnásobok, zlomené rebrá a trošku natečené pľúca.
Ako sa to stalo?
Preteky v Rumunsku, na koreňoch mi ustrelilo predné koleso. Spadol som do svahu a bruchom trafil peň stromu. Cítil som, ako ma zalieva teplo, vedel som, že už to tečie (s úsmevom). Vnútorné krvácanie.
Čo sa dialo potom?
Celú noc som krvácal. Vysvetľoval som doktorom, že mám vnútorné krvácanie a naozaj to viem. Dvakrát mi robili vyšetrenia, ale nič nenašli. S pomocou môjho sponzora som na druhý deň ráno šiel na ďalšie vyšetrenie k špecialistovi a ten ma hneď poslal na stôl. To bolo najhoršie - v ruke papier, že ideš na operáciu, ktorá sa nemusí podariť.
Keď padáte, už dopredu tušíte, že to bude zlé?
Mám naplánované všetko, čo sa počas jazdy stane. Idem podľa toho, čo som natrénoval, neriskujem. Každé zranenie ťa naučí sústrediť sa a nepreceňovať svoje sily. Stať sa však môžu aj neplánované veci, na trať napríklad spadne konár, alebo nejaký kameň leží inde než na tréningu. Veci však aj vtedy treba vidieť optimisticky a väčšinou sa tak aj stanú.
Funguje to?
Párkrát sa mi to potvrdilo. Napríklad v Maribore som šiel za kamarátom a ten náhle spadol. Už som ho nemohol obísť a letel som aj ja. Všade naokolo boli špicaté skaly, ale počas letu som zbadal malé miesto, kde bola hlina. A dopadol som presne tam. Nič sa mi nestalo. Keď sa pozrieš na strom, trafíš ho. Musíš si vybrať. Telo nasleduje myseľ.
Ako znášajú vaše jazdenie rodičia?
Jasné, mama sa bojí. Keď sa mi niečo stane, rozplače sa. Je to nebezpečný šport, vie čo všetko sa už stalo a čo sa môže stať. Stále to v sebe má.
A vy? Tiež sa bojíte?
Ako každý. Človek sa nebojí len toho, na čo je zvyknutý. Keď som bol malý, bál som sa ísť potme do pivnice, lebo som to nerobil bežne. Na bicykli jazdím už dlho, zvykol som si. Pre mňa sú tie jazdy pod kontrolou. Neriskujem. Ale zároveň chcem posúvať hranice, spraviť niečo, čo ešte nikto neskúsil. Vtedy prichádza neistota a aj strach.
Posúvanie limitov vás na jazdení baví najviac?
Hlavný zámer je vyhrať, zdolať všetkých. Ale keď všetci idú jednu stopu, rozdiely sú minimálne. Preto sa musíš odlíšiť.
Zanechávajú zranenia následky? Vracia sa vám po nich na bicykel ťažšie?
Keď sa vraciaš na miesto, kde si sa naposledy rozsekal, spomenieš si na to. Ale je len na tebe, aby si sa poučil. A veril si. Inak to môžeš zabaliť. Zatiaľ sa mi to darí, ale som určite opatrnejší. Keď mladí jazdia hlava-nehlava a majú šťastie, predbehnú ma - ale hovorím si, že mi to za to nestojí.
V ostatných rokoch jazdíte čoraz viac mestských zjazdov, najmä v Južnej Amerike. Prečo?
Mám rád cestovanie a mestské zjazdy mi ponúkajú nové destinácie. Na preteky chodí oveľa viac fanúšikov, nálada je intenzívnejšia, ľudia nás vedia viac oceniť. A hlavne sa mi tam darí.
Preteky sú často vo favelách, najchudobnejších štvrtiach. Ako na vás reagujú domáci?
Organizátori sa snažia rešpektovať ich životný štýl, dajú im prácu napríklad pri stavaní prekážok. Miestni sú radi, že sa u nich niečo deje, privyrobia si, príde veľa ľudí. Funguje to.
Váš bicykel je možno drahší, než všetko, čo tí ľudia majú.
To je pravda. Tento rok som šiel do jednej favely, iba tak, vyskúšať si ten pocit, keď sa na teba všetci pozerajú ako na cudzinca. Môže to tam byť drsné. Ľudia sú milí a otvorení, ale platia u nich nejaké pravidlá – a keď ich niekto poruší, ide dole. To je kruté.
Mali ste vo favelách niekedy problémy?
Nikdy. Ale väčšinou chodím s domácimi, ktorí vedia, akým miestam sa treba vyhnúť.
S čím musíte pri zjazde v Južnej Amerike rátať?
Sú tam zábradlia, vytŕčajúce tyčky, drôty, jeden schod má tridsať centimetrov, druhý pätnásť, všetko je nepravidelné, pozliepané. Keď máš rovnaké schody a rozbehneš sa, skoro nič necítiš, je to ako rovina. Tam to trasie celým bicyklom. Ale keby to bolo jednoduché, ľudí by preteky natoľko nelákali.
Nevošli ste niekomu do obývačky?
Trať bežne vedie cez časti príbytkov. Uličky sú niekedy také úzke, že nevieš, či ti za zákrutou nevbehne do cesty túlavý pes.
Stáva sa, že sa cyklista zrazí s divákmi?
Občas, aj ja som raz jedného trafil. Keď sa trať stáča, väčšinou vidíš na desať či dvadsať metrov pred seba. Šiel som asi päťdesiatkou, vyletel som v plnej rýchlosti zo zákruty a jeden divák práve prechádzal cez trať. Nedokázal som dobrzdiť, spadli sme, skoro som napálil do stĺpu. Ľudia sú niekedy nepozorní a neuvedomujú si nebezpečenstvo. Ak mi odletí bicykel, môže niekoho aj zabiť.
Na mestských tratiach často víťazíte. Vďaka čomu?
Nie je to ľahké, niekedy idú všetci tú istú stopu, skáču z rovnakých miest. Aby som mohol vyhrať, hľadám nové stopy, skáčem ešte väčšie schody ako ostatní. Snažím sa byť o krok vpredu, posúvať limity, formovať trendy.
Ako?
Jednu z najťažších vecí, ktoré som si vymyslel, som tento rok skúsil v Čile. Z roviny bolo treba preskočiť asi osem metrov a miesto dopadu bolo dlhé len asi meter a pol, široké zhruba meter dvadsať. Takže to musel byť absolútne presný dopad. V pretekoch som skočil trošku krivo a riadidlami som skoro trafil stĺp, ale nikto iný to nedal. V Brazílii som skočil jedny schody a ostatní sa k tomu odhodlali až po dvoch rokoch, lebo to bolo veľmi riskantné. V pretekoch ťa jedna malá chyba stojí pódium. A väčšie chyby sa môžu skončiť aj nemocnicou.
Čo máte na tomto športe najradšej?
Životný štýl. Baví ma cestovanie, spoznávanie nových kultúr, krajín. Mám kamarátov po celom svete. Kamkoľvek sa vyberiem, môžem tráviť čas s miestnymi. Nie je to extra populárny šport, ktorý by mi zaručil vysokú životnú úroveň, ale toto je to, čo ma baví.
Sú preteky v Južnej Amerike lukratívne?
Na niektoré mám pozvánku, zaplatenú letenku a ďalšie veci.
Akú časť vášho rozpočtu pokryjú odmeny za víťazstvá a popredné umiestnenia?
Keď vyhráš Svetový pohár v lese, čo je najvyššia súťaž organizovaná Medzinárodnou cyklistickou úniou, séria siedmich pretekov, dostaneš asi 3500 eur. Vzhľadom na náklady je to skoro nič. Najlukratívnejšie mestské preteky sú v Lisabone, kde je za prvé miesto 5000 eur. Ale nemôžem cestovať sám, takže okrem seba kupujem ešte jednu letenku, plus preprava bicykla a ďalších vecí. A to sme len pri cestovnom. Všetko sa rieši cez sponzorov a tímy. Človek musí zháňaniu prostriedkov obetovať kopu času a niekedy aj tréningy.
Ako vychádzate so súpermi?
Sme veľká rodina. Nepriateľmi sme len päť minút počas finálovej jazdy. Inak sme kamaráti, ktorí päť či šesť mesiacov v roku cestujú každý týždeň z miesta na miesto ako kočovníci. Napríklad v Južnej Amerike mi domáci ponúkajú, aby som býval u nich a veľakrát to využívam. Máme výborné vzťahy, aj si poradíme. Môžem na to doplatiť, dávam si tým ďalšiu prekážku, ale o to viac si potom víťazstvo cením.
Trávite spolu čas aj mimo pretekov?
Áno, často napríklad jazdíme na motokárach, niekedy nás je na štarte aj päťdesiat. Súťažíme aj na autách z požičovne, to je najväčšia zábava. Keď ideš ráno do depa, trasu už za tých pár dní poznáš, tak jazdíš na čas. Rôzne veci sa dejú aj na parkoviskách.
Už ste aj niečo rozmlátili?
(S úsmevom) História hovorí viac takých príbehov, auto sa napríklad utopilo v blate. Ale keď je dobrá poistka, dá sa to.
(ms)
O behaní
Najviac behám v príprave na sezónu, teda v zime. Keď je čerstvo napadaný sneh, doskoky sú mäkké, všade je čisto, to ma veľmi baví. Cítim, že namáham trochu iné svaly ako na bicykli.
Na tvrdých povrchoch nebehám. Bývam v Pezinku, za tri minúty som na lúke alebo vo vinohradoch, väčšinou chodím tam. Zo začiatku to boli najmä rovinky, ale rýchlo som prešiel na kopce a napríklad aj na schody. Sú to tréningy zamerané na výbušnosť.
Zjazd trvá od dvoch do štyroch minút, je to vlastne krátky šprint. Ľudia si myslia, že hore naskočíš na bicykel, zvezieš sa dole a je to zábava. Ale všetko je to v tepoch okolo dvesto, na to sa treba pripraviť. Robievam 30-40 sekundové šprinty do kopcov alebo po schodoch. Človek spraví dve tri série a chce sa mu vracať.
Filip Polc
Pochádza z Pezinka, narodil sa 10. apríla 1982. Jeho vášňou je horský bicykel. Spočiatku súťažil na prírodných tratiach, zbieral slovenské tituly a darilo sa mu aj v zahraničí – jeho najväčším úspechom je titul majstra Európy. V ostatných rokoch sa viac orientuje na mestské zjazdy. Obľúbil si predovšetkým tie v Južnej Amerike, pravidelne v nich končí medzi najlepšími.