Písať o behaní je ako behať o písaní. Znie to možno trošku surrealisticky, ale beh si jednoducho treba zažiť. Po trojhodinovom sexe s dvomi Tahiťankami naraz je to hneď tá druhá najlepšia vec na svete - tvrdia tí, čo mali naraz dve Tahiťanky. Ja som nemal a preto tvrdím, že beh je ozaj fantastická vec. (Že vraj aj po tom sa treba vystrečovať, tvrdia tí, čo mali dve Tahiťanky naraz).
Vďaka behu sa učím veľa vecí.
Predovšetkým ma priviedol do blízkosti jednej úžasnej antickej vlastnosti – vytrvalosti. Až pri behu (a hlavne vždy v cieli) som si uvedomil, že čokoľvek, čo človek chce v živote dosiahnuť, môže dokázať, ak do toho vloží dostatočne veľa úsilia, dostatočne veľa času a odhodlania. O tom je vytrvalosť.
Ak odrazu príde v niečom kríza, netreba vešať hlavu – príde totiž aj ďalšia. A na tridsiatom piatom kilometri príde zaručene ešte jedna.
Ja som vytrvalosťou nikdy výnimočne neoplýval a pri ničom som nikdy dlho nevydržal. Menil som krúžky, frajerky, záujmy aj záľuby. Pri behu som zatiaľ ostal najdlhšie a neplánujem náš vzťah pokaziť, keďže vidím, že sa vzájomne posúvame ďalej.
Beh ma naučil sústrediť sa. Zamerať sa na cieľ a prispôsobiť všetko jeho dosiahnutiu. Nielen na pretekoch, ale predovšetkým v príprave. Nie však kŕčovito. Skôr s ľahkosťou amatérskeho hobby bežca, ktorému nad hlavou nevisí hrozba nesplneného limitu.
Beh ma prekvapivo naučil aj to, že je pre mňa motivujúce aj neustále len prehrávať. Žiadne preteky som totiž nikdy nevyhral a asi ani nevyhrám. Najlepšie som skončil raz piaty na polmaratóne - na štarte nás bolo asi len tridsať, tak som mal celkom slušné vyhliadky.
Napriek tomuto "porazeneckému" osudu sa na štart pretekov postavím ešte hádam aj tisíckrát - stáť tam a bojovať budem hlavne sám so sebou. Ale ruku na srdce – nie som bežiaci Budha. Rád vyhrávam, ale akceptujem, keď som zdolaný.
Veľa šťastia, uvidíme sa na pretekoch.
Sajfa