V decembri 2012 sa v Prahe a v jej okolí konal 19. ročník diaľkového pochodu a terénneho ultramaratónu Pražská stovka. Podujatie bolo zároveň kvalifikáciou na významný vytrvalostný beh okolo Mont Blancu. Medzi pretekármi bol aj 37-ročný hasič Tomáš Kačmarčík zo Svitu, ktorý sa podelil o dojmy zo súťaže.
Ako by si charakterizoval Pražskú stovku?
Napriek názvu trať oficiálne merala 122 km a výškové prevýšenie dosahovalo 4200 metrov. Bežci si však na svojich zariadeniach namerali o niekoľko kilometrov viac - až do 130. Súviselo to i s tým, či hneď na prvý pokus našli správny chodník, keďže štart podujatia bol o desiatej večer. Štart a cieľ bol v Prahe-Modřanoch. Okruh viedol cez Davle, Jílové u Prahy, Kamenice, Týnec nad Sázavou, Slapy, Štechovice a Černošice. Z hľadiska terénu šlo o nekonečné striedanie lesov, polí, dedín a nových vilových štvrtí.
V čom okrem dĺžky boli preteky extrémne?
Organizátori nečakali vzhľadom na decembrový termín až také silné mrazy. Na štarte dosahovala teplota desať stupňov pod nulou a na druhý deň nad ránom klesla ešte o päť stupňov nižšie. Podľa skúseností z minulosti očakávali teploty okolo nuly. Ďalším extrémom bol počet účastníkov a ich kvalita. Na štart sa postavilo 347 pretekárov zo 14 krajín, medzi ktorými bolo 57 žien. Padol účastnícky rekord a taká konkurencia sa na štarte ešte nezišla.
Bol to tvoj prvý súťažný beh presahujúci dĺžku 100 km. Prečo si si vybral práve tento?
Vlani v júni som absolvoval beh hrebeňom Nízkych Tatier, ktorého dĺžka bola 49 km. V lete som chcel štartovať na Nízkotatranskej stíhačke dvojíc, ale nenašiel som vhodného rovnocenného partnera (nie je to štafeta, ale súvislý beh vo dvojici, kde je rozhodujúcim faktorom tempo pomalšieho z dvojčlenného družstva). Mal som natrénovaný veľký objem kilometrov, preto som to chcel zužitkovať i takýmto spôsobom.
Akú si zvolil taktiku?
Paradoxne nebola ovplyvnená neskúsenosťou súvisiacou s premiérou na tejto trati - bol som nútený podriadiť ju chybe, ktorú som zistil tesne pred štartom. V GPS zariadení som mal staré baterky, ktoré nefungovali. Preto som sa prvých 25 km po štarte držal v skupine, ktorú tvorilo asi 25 bežcov. Na vedúceho pretekára mala táto skupinka stratu iba jednu až dve minúty. Potom sa skupinka roztrhala, tempo väčšiny sa mi zdalo pomalé, až som zistil, že som ostal v lese sám. Orientoval som sa podľa stôp v snehu. Po prekonaní tejto prvej krízy v orientácii sa mi podarilo dostihnúť súpera Zbyňka Cypru, ktorý mal kvalitné GPS. Po absolvovaní asi 60 km sme sa spolu držali na piatej a šiestej pozícii. Zbyněk však začal pociťovať krízu a zaostal. Ja som medzitým zle odbočil, a kým som sa vrátil späť, už som ho nestihol a musel som (najmä s orientáciou na trati) bojovať sám až do cieľa.
Ako to bolo s občerstvením na takej dlhej trati?
Väčšinu občerstvenia si pretekári museli niesť sami vo vaku - tvorili ho najmä energetické gély a voda. V mrazivom počasí však mnohým tekutiny zamŕzali. Organizátori po absolvovaní 20 km pripravili teplý čaj, po 60 km gulášovú polievku a posedieť na lavičke pri občerstvení sa dalo i po absolvovaní 100 km.
Kedy si mal najväčšiu krízu?
Fyzických síl som mal vzhľadom na predchádzajúce tréningy dosť, najväčší problém bol s orientáciou - stále som sa musel uisťovať, či bežím správnym smerom, pretože na trati bol veľký počet rôznych odbočiek a neustále striedanie stúpaní a klesaní. Po absolvovaní 80 km som však začal mať problémy súvisiace s klesaním teploty - chlad som pociťoval už aj pri pohybe. Vtedy ma podržali kamaráti, ktorí ma povzbudzovali a robili mi servis v tých častiach trate, kde chodník v teréne pretínal asfaltovú cestu. Podali mi nielen teplý čas, ale i mikinu na oblečenie. Aj ich zásluhou som sa po absolvovaní 100 km ocitol vo výsledkovej listine na 10. mieste, hoci podľa môjho meracieho zariadenia som si trať predĺžil o 5 km, keďže na niektorých miestach som netrafil správny smer na prvý pokus a musel som sa vracať.
Aké bolo tvoje umiestnenie v cieli?
Keďže počas posledných 22 km sa mi podarilo ešte dvoch súperov predbehnúť, preťal som cieľovú pásku na ôsmej pozícii, pričom rýchlejší boli iba bežci z Česka. V oficiálnej výsledkovej listine som sa však napokon neocitol. Nevedel som totiž nájsť kontrolné stanovište číslo 18, aj keď som okolo neho blúdil a dostal som sa i na správny chodník vedúci do cieľa. Väčšina kontrolných stanovíšť bola na stromoch a pretekári si ich absolvovanie mali označiť fixkou. Okrem toho boli na trati ešte i tajné kontroly tvorené usporiadateľmi. S tými som problém nemal. Nakoniec som bol odmenený Diplomom - Cenou útechy.
Nemrzí ťa to?
Ľútosť už nikomu nepomôže, mám však ponaučenie, že pri takejto súťaži treba pamätať na všetko - aj na baterky v GPS. Keby fungovali, všetko mohlo dopadnúť inak. Vzhľadom na okolnosti som však s výkonom spokojný.
A čo únava v cieli?
Paradoxne som sa cítil menej unavený ako po absolvovaní klasického maratónu, pretože túto trať som bežal v pomalšom tempe. Ak by bolo potrebné, dokázal by som bežať i ďalej.
Čo ti toto podujatie dalo a čo vzalo?
Je to pre mňa nová skúsenosť - zažil som dobrodružstvo a otestoval si odolnosť po fyzickej i psychickej stránke. To hodnotím pozitívne, zlyhal som však v zabezpečení orientácie.
A čo financovanie?
Všetko som si financoval sám, ale na to som už zvyknutý.
Komu by sa chcel poďakovať?
Najväčšia vďaka patrí môjmu servisnému minitímu z Popradu, ktorý tvoril známy tatranský skialpinista Matúš Vnenčák, maratónsky nadšenec Tomáš Krajňák a Veronika Volnárová. Cestovali so mnou do Prahy a starali sa o mňa v úsekoch, kde to bolo možné - v miestach, kde terén križovala asfaltka. Poskytli mi občerstvenie i morálnu podporu. Poďakovanie patrí i Rastislavovi Vrždiakovi z Popradu, ktorý mi pravidelne radil počas tréningovej prípravy.
Aké máš plány do roku 2013?
V lete by som chcel absolvovať Nízkotatranskú stíhačku - dokonca som sa už dohodol i s hasičom Zdenom Žuffom, ktorý bude bežať vo dvojici so mnou.
Danica Božová