Vo svete športu je zvyčajné, že obľuba istej disciplíny sa spája s veľkými hviezdami, ktoré sú inšpiráciou pre amatérov a vzormi pre mládež.
Britský denník Guardian sa nedávno zamýšľal nad paradoxom, že maratón je dnes obľúbenejší ako kedykoľvek predtým, ale amatérski bežci prejavujú len malý záujem o špičkových športovcov vo svojej disciplíne.
Stačí malý test. Kto zabehol tento rok najrýchlejší maratónsky čas? Kto vyhral v Londýne? A kto v Bostone? Ak viete odpoveď na všetky tri otázky, tak sa môžete považovať takmer za fanatického fanúšika.
Autor článku Dean Hardman vidí tri príčiny slabého záujmu o najlepších maratóncov. Tou prvou je, že veľké maratóny sa zameriavajú na prekonanie rekordných časov, ale nerobia dosť pre propagáciu bežcov, ktorí tie rekordy majú prekonať.
Druhou príčinou je, že pre mnohých bežcov je ťažké stotožniť sa s anonymnou masou Keňanov a Etiópčanov. Môže to znieť trocha ignorantsky, ale vyznať sa v záplave Mutaiovcov, Koechovcov, Kiprotichovcov a Tadeseovcov nie je vôbec jednoduché. Veď ešte aj na olympiáde sa zlatý aj bronzový maratónec volali Kiprotich. Jeden bol z Ugandy a druhý z Kene.
Tretím problémom je, že podľa Hardmana mnohí rekreační maratónci vnímajú beh viac ako hobby než ako šport, a teda necítia spojenie medzi svojimi vlastnými výkonmi a elitnými pretekármi.
K tomu by sa dal pridať aj ďalší argument. Špičkoví maratónci súťažia dva-trikrát za rok, takže nie sú natoľko na očiach ako šprintéri alebo strednotratiari. Vybudovať si „značku“ teda nie je ľahké.
Navyše momentálne medzi mužmi ani ženami neexistuje žiadny vyslovene dominantný pretekár, akými boli pred pár rokmi Haile Gebrselassie a Paula Radcliffová. A aj tí sa k maratónu prepracovali už ako hviezdy z dráhy.
V budúcnosti možno takýto vývoj očakávať u Mo Faraha, ktorý už behá polmaratóny, alebo Tirunesh Dibabovej. A možno sa dočkáme aj autentickej maratónskej superhviezdy – napríklad v osobe víťaza z Bostonu a tohtoročnej tabuľkovej jednotky Lelisu Desisu. Má len 23 rokov a debutoval časom 2:04:45.