Jedným z ošúchaných argumentov proti behu je, že spôsobuje veľkú záťaž na kĺby a je rizikovým faktorom pre vznik artritídy (zápalové ochorenie kĺbov).
Realita je však odlišná. Štúdia epidemiológa Paula Williamsa, ktorý skúmal takmer 75-tisíc bežcov a 15-tisíc chodcov ukázala, že riziko osteoartritídy a výmeny bedrového kĺbu je u bežcov o polovicu menšie ako u chodcov. Okrem toho sa ukázalo, že čím viac beháte, tým je riziko nižšie.
Ak sa ako referenčná skupina zoberú bežci, ktorých týždenný objem je menej ako sedem míľ (11,27 km), potom ostatné skupiny bežcov majú oproti nim o 15 až 18 percent nižšie riziko osteoartritídy a o 30 až 50 percent nižšie riziko výmeny bedrového kĺbu.
Na prvý pohľad sa zdá, že je to proti sedliackemu rozumu, ale Williams to pripisuje nižšiemu indexu telesnej hmotnosti bežcov v porovnaní s chodcami. Pozoruhodné je aj to, že keď sa k behu pridajú iné športy, tak sa riziko ochorenia zvyšuje. To by mohlo podporovať hypotézu, že ľudské telo je dobre prispôsobené na beh, ale nie na rôzne otočky a menej prirodzené pohyby v iných športoch.
Skupinu vedcov z Amerického kolégia pre športovú medicínu zase zaujímalo, prečo bežci trpia menej artritídou kolena, ako by sa dalo očakávať. Zistili, že hoci najvyššia sila pôsobiaca na kĺby je trikrát väčšia ako pri chôdzi, záťaž prepočítaná na jednotku prekonanej vzdialenosti je rozdiel minimálny. Kým maximálna sila sa rýchlosťou zväčšovala, jednotková sila klesala.
Výskumníci dospeli k záveru, že vysokú absolútnu silu kompenzuje jednak krátky čas kontaktu s povrchom a zároveň relatívne dlhý krok. Pri behu teda existuje „letová“ fáza, ktorá pri chôdzi chýba. Zároveň upozorňujú, že ich výsledky neznamenajú, že riziko artritídy kolena je u bežcov nižšie ako u nebežcov, ale sú biomechanickým vysvetlením, prečo beh aj napriek veľkej maximálnej záťaži na kĺby nezvyšuje jej riziko.