Väčšina výskumov bežcov dospeje k pomerne očakávaným výsledkom. Niekedy však prinesú aj prekvapenie.
Do tejto kategórie môžeme zaradiť štúdiu výskumníkov z Univerzity v Kapskom Meste, ktorí sledovali vzťah medzi prítomnosťou génu COL5A1 a výkonnosťou a flexibilitou účastníkov ultramaratónu na 56 kilometrov. Predchádzajúce štúdie potvrdili súvis medzi týmto génom a ekonomikou behou. Zároveň iné výskumy ukázali, že nositelia génu sú menej ohybní.
Juhoafrickí vedci chceli vedieť, či sú ľudia s génom COL5A1 lepší bežci práve preto, že ich robí menej flexibilnými. Všetkých 72 účastníkov ultramaratónu podrobili genetickým testom a zároveň testovali ich ohybnosť meraním dosahu prstov v sede.
Zistili, že nositelia spomenutého génu odbehli preteky v priemere o 24 minút rýchlejšie, ako tí, ktorí tento gén nemajú. To je 6,5-percentný rozdiel vo výkonnosti. Keď rozdelili účastníkov na štyri skupiny (rýchli a flexibilní, rýchli a neflexibilní, pomalí a flexibilní, pomalí a neflexibilní), vyšlo im, že bežci s génom COL5A1 boli nadmerne zastúpení v skupine rýchlych a neflexibilných.
Súvis medzi rýchlosťou behu a menšou ohybnosťou je v podstate vzťahom medzi ekonomikou behu (zjednodušene povedané, schopnosťou tela pracovať čo najúčinnejšie) a elastickými vlastnosťami svalových vláken. Pre bežcov sú výhodnejšie „tuhšie“ svaly, pretože pri náraze na povrch sa svaly na zadnej časti holene a prednej časti stehna natiahnu, keď sa členok a koleno pokrčia.
Dôjde pritom k uskladneniu energie, ktorá sa potom uvoľní, keď bežec narovná koleno a členok, aby sa odrazil od zeme. Táto „voľná energia“ umožňuje bežcovi udržiavať tempo pri menšom výdaji energie, čiže zvyšuje ekonomiku behu. Strata flexibility je u bežcov prirodzenou adaptáciou na tréning. Samotná neohybnosť nie je prednosťou. To je elastickosť svalových vláken, ktorá je s ňou spojená.