Ešte aj mnohí vytrvalostní bežci považujú ultramaratóncov za výstredné postavičky a pochybujú o tom, či účasť na pretekoch dlhších ako maratón nie je viac na škodu ako na úžitok.
Čiastkovú odpoveď ponúka prieskum medzi 1212 aktívnymi americkými ultramaratóncami. Dobrou správou pre ultravytrvalcov je, že oproti bežnej populácii vynechajú pre chorobu alebo zranenie menej pracovných dní. Kým obyčajní ľudia sú na „péenke“ v priemere 3,7 dňa, ultramaratónci len 2,2 dňa. Vytrvalcom sa len raz za rok stane, že musia vynútene zostať v posteli viac ako pol dňa. V bežnej populácii je priemer 4,7 dňa.
Ultramaratónci majú tiež nižší výskyt rakoviny (4,5 percenta účastníkov prieskumu v porovnaní s celonárodným priemerom 8,2 percenta). Horšie sú na tom len s astmou a alergiami. Astmou trpí jedenásť percent ultramaratóncov, ale iba sedem percent obyvateľstva. Ešte väčší rozdiel je v alergiách, ktoré postihujú štvrtinu ultramaratóncov, kým celonárodný priemer je sedem percent.
Výskumníci to vysvetľujú tým, že k astme môže prispievať vysychanie dýchacích ciest pri námahe a k alergiám to, že sú viac vystavení alergénom vo vzduchu.
Menej povzbudivé sú čísla o zraneniach. Takmer dve tretiny ultramaratóncov (presne 64,6 percenta) sa v priebehu roka zrania tak, že musia prerušiť tréning. Ročne ich zranenia stoja štrnásť tréningových dní.
Neprekvapuje, že najčastejšie majú zranené kolená. Väčšina zranení nebola akútna, ale z nadmernej námahy. Ženy sú oproti mužom náchylnejšie na stresové fraktúry a viac zranení utrpia mladí, neskúsení bežci.
Takmer päť percent ultramaratóncov muselo byť po pretekoch hospitalizovaných, ale výskumníci nepovažujú toto číslo za nijako hrozivé, ak vezmeme do úvahy námahu, ktorú počas rokov behania podstupujú.
Nepochybne by bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako by v podobnom prieskume dopadli slovenskí ultramaratónci...